Božiu milosť si ľudia často pletú s Božím milosrdenstvom. O tom bude reč inokedy. Čo je to Božia milosť, alebo – čo je to vlastne milosť? Kresťanská formulácia milosti znie takto:

Je to dobrovoľný prejav Božej lásky k človeku v podobe nezaslúženej priazne alebo pomoci.

Človek je od narodenia nepriateľom Boha. Jeho cesta je cestou smrti a zatratenia. Človek Boha od prirodzenosti nemiluje, neobdivuje – práve naopak – Boha nenávidí, opovrhuje ním, tí najmenej zaujatí Boha minimálne ignorujú. V tomto stave sa nachádza celé ľudstvo, ktoré Boha odmieta a preto nie je nik, kto by mohol byť spasený z toho, ako prežil svoj život.

Jedine Božia milosť dokáže človeka vytrhnúť z večnej skazy. Milosť je však preto milosťou, lebo je nezaslúžená a ničím nepodmienená. Je to rovnaké, ako keby si kráľ postavil do radu sto zločincov, ktorí sú odsúdení na smrť a on vyberie piatich a povie im: ,,Ste voľní, choďte domov!”

My zvykneme hovoriť, že tých 95 zostalých zločincov, mal kráľ rovnako zachrániť, aby bol spravodlivým, ale tu musíme pochopiť hlúposť a absorditu nášho premýšľania. Kráľ nemá dôvod prepúšťať všetkých zločincov na slobodu, ba dokonca nemá dôvod prepustiť ani tých piatich. Je to jeho milosť a nič viac, že tých päť zločincov omilostil. Nemal žiadnu povinnosť, aby vykonal takýto dobrý skutok, pretože podľa práva, všetci zločinci mali skončiť na šibenici.

Boh ako Kráľ zachádza ešte ďalej. On prepúšťa zločincov rovnako ako tento svetský kráľ, no za nich je zaplatené výkupné. A to krvou vlastného Syna Božieho. Rovnako si vyberie Boh sto zločincov, ktorí ho od malička nenávidia a piatim dá milosť a to tak, že títo piati si prisvoja zástupnosť Krista miesto seba vierou a táto viera je počítaná za spravodlivosť pred Bohom.

Milosť je nezaslúžená, je zdarma, nedá sa kúpiť, nedá sa získať. Je to dobrovoľné rozhodnutie sa Boha, ktorý udelil mnohým zločincom – ktorí sa volajú ľudia – milosť a to ešte predtým, ako vôbec vznikol svet. Milosť je tak nezaslúžená vec, že prepustený zločinec nemá absolútne nič, čím by bol pre Boha prijateľným.

Veď ešte pred stvorením sveta vyvolil si nás (Boh) v Ňom (v Kristovi), aby sme boli svätí a bez úhony pred Ním. Ef 1:4

Tu naráža svet na obrovský problém a to nie ani tak svet pohanský, ktorého nezaujíma viera a Boh, ale na svet kresťanský, kde ľudia skúmajú ako je to so spásou. Ak sa kresťan totiž prvý krát stretne s tým, že je to Boh, ktorý si vybral svoj ľud, vykúpil ho krvou svojho Syna a udelil mu nezaslúženú milosť bez akýchkoľvek skutkov, s týmto jasným biblickým učením a postojom, má drvivá väčšina problém. Kresťanský svet vymyslel nezmysel, kde Boh vykonal dielo spasenia na svojej strane a teraz je na človeku, aby odpovedal a prijal Krista. Ale to nie je možné, pretože ľudský rod, Boha nepotrebuje, nechce, opovrhuje Ním. Ak by spása ležala na reakcii človeka k Božiemu dielu na kríži – odpoveď ľudstva ako celku by znela – ďakujeme, neprosíme! Tak kričal Izraelskí ľud pred Pilátom – nechceme, aby Tento (Ježiš), panoval nad nami! Títo zbožní ľudkovia ani nevedeli, akú pravdu smerom k Bohu vyriekli. Človek skutočne nechce, aby Boh nad ním panoval!

A preto väčšina kresťanstva leží vo falošnej viere a nevyvyšuje Boha, ale vyvyšuje seba. Títo ľudia si totiž myslia – konám toto, konám tamto, chodím do kostola, modlím sa, Boh je so mnou spokojný. Ale Písmo hovorí niečo iné. Boh si svoj ľud vybral, dal mu pravú vieru, ktorá absolútne zavrhuje všetko ľudské snaženie ku spáse a opiera sa o Boha a výhradne len o Neho.

My sa pozrime na milosť tak, ako je v Písme jasne prezentovaná. Má tri základné body a my sa potom ľahko môžeme zorientovať, či vôbec Bohu veríme, alebo veríme v akési báchorky, ktoré sa podobajú na kresťanstvo, ale ním nie sú.

Prvý bod – milosť je udelená dávno predtým, ako sa vôbec človek narodil!

Ešte pred stvorením sveta si Boh vyvolil svoj ľud. Týmto končí akákoľvek naša snaha! Všetci tí, ktorí učia spásu zo skutkov, alebo spojením viery a skutkov, v tomto bode absolútne skončili. Nemajú argument! Boh si vyvolil svoj ľud a ten ľud v čase, keď sa každý jednotlivec z tohto ľudu narodí, je povolaný Bohom k viere. Nemá na tom žiaden svoj podiel, žiadnu zásluhu. Ani okrajovú.

Prenesme to na narodenie fyzické. Aké zásluhy má človek na tom, že sa narodil v určitom meste, na Slovensku alebo v Čechách, v chudobnej alebo bohatej rodine? Absolútne žiadnu! Neexistuje podiel človeka spolu s Bohom na svojom fyzickom narodení. Nemá podiel na tom, či sa narodil ako muž, alebo žena. Takto isto je to s novým narodením duchovným. Človek nemá absolútne žiadnu zásluhu na tom, či bude alebo nebude znovuzrodený a spasený!

Druhý bod – milosť Božia je zdarma.

Zdarma znamená, že sa nedá kúpiť. Kresťania chodia po svete a hľadajú, kde a ako sa dá kúpiť spása. Študujú, čítajú, chodia z jedného svätého miesta na druhé, konajú mnoho skutkov – ale takto milosť nefunguje. Ona je zdarma – tu a teraz. Bez platenia. Izaiáš to pekne ukázal vo svojej reči. Volá všetkých, ktorí nemajú čím zaplatiť, aby prišli a vzali zdarma:

Ó všetci smädní, poďte k vode! Poďte i vy, ktorí nemáte peniaze! Kupujte obilie, jedzte; poďte, kupujte bez peňazí, bez platenia víno a mlieko! Iz 55:1

Pavol to jasne napísal v liste Rimanom:

Ale ospravedlňovaní sú zadarmo z Jeho milosti skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi, Rim 3:24

Všetci tí ľudia, ktorí neprišli k viere, ale prišli po určitú čiaru, ktorá sa volá náboženstvo, sa veľmi búria nad týmito pravdami. Oni celý život pracujú a pracujú, aby na konci dostali odmenu. A tak učia absolútne nekresťanské učenie, ba priam pohanské – pretože toto isté učenie majú všetky pohanské viery a to – spása príde zo skutkov a prežitého života. Keď si prežil život dobre, budeš spasený a keď zle, budeš zavrhnutý.

Tretí bod zhrňuje všetko – v spasení platí absolútne zvrchovaná vôľa Boha, ktorý sa rozhodol, ustanovil svoj ľud a zapečatil, že nie je možné, aby bol niekto vzatý zo spasenia, alebo pribratý.

K tomu musíme iba dodať, čo Boh hovorí v Písme jasne a priamo:

Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem, a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem. Ex 33:19

Túto pravdu učí neprestajne aj Pavol, aby si kresťania uvedomili, že ich viera je nezaslúžený dar a preto potvrdzuje vo svojom liste tento Boží výnos:

Lebo hovorí Mojžišovi: Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem. Rim 9:15

Tu začína hnev a obrana kresťanov, ktorí sú nasýtení falošnou vierou a doktrínami. Chcú Boha obhajovať, pritom myslia na seba, že je na nich, či budú alebo nebudú spasení. Táto pravda im totiž berie ich pýchu a oni nemajú nič v rukách. Pavol aby ich úplne zničil, aj s ich pýchou a záslužnými skutkami, nasleduje totálnym useknutím ich hlavy keď pokračuje:

Nezáleží teda na tom, kto chce, ani na tom, kto beží, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva. Rim 9:16

A tu začne dokonca obviňovanie Boha, že toto nie je Boh kresťanský, že toto je nejaký iný Boh. A majú pravdu – je to iný Boh, tak odlišný od bôžika, ktorého nosia v srdciach, ktorého opisujú ich knihy a ich teológovia.

Večný život sa nedá získať nijako, ani skutkami, ani sa nedá vynútiť. Ľudí týmto pádom Boh ubíja do prachu a pokory, pred Svojim majestátom.

Naproti tomu človek telesný, ktorý sa môže nazývať aj kresťanom, pred Božím trónom a Jeho zvrchovanosťou, vyťahuje zbrane nevraživosti a nenávisti.

Pán Ježiš dobre vie, že svet je rozdelený na tých ktorí sú vyvolenými nádobami a tými, ktorí milosť nedostali. Náboženstvá kresťanské tieto pravdy tak zakryli, že sa dnes zdá rúhaním, keď sa toto jasné učenie vyučuje. Jedných Pán zachraňuje, na iných hovorí, aby ich nechali:

Nechajte ich! Slepí vedú slepých; a ak slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy. Mt 15:14

Dnešná kresťanská populácia učí niečo strašného, že Boh prosíka každého hriešnika aby sa obrátil. Ale my tu vidíme jasne povedané – nechajte ich! Nedostali od Otca milosť, čo vás je po nich. Budú konať to čo vedia, hrešiť, zbíjať, klamať, nenávidieť Boha Otca.

Viera o ľudských výkonoch smerom k Bohu vychádza z neznalosti pádu ľudského pokolenia do hriechu. Pán Ježiš hovorí, že volá chorých a nie zdravých. Hľadá takých, ktorí sa bijú v prsia a nariekajú – som hriešnik, zachráň ma Pane. Väčšina kresťanského sveta si ale myslí, že oni sú vcelku dobrí, čím sa usvedčujú, že sú zdraví, no Ježiš takých nevolá!

Napokon každý človek vrátane pohanov, vo svojej pýche sa nazdáva, že je zdravý, že žije dobrý život. Toto je kameňom úrazu, prečo svet nepotrebuje Krista. A tak je na Bohu, aby človeka najprv usvedčil z hriechov, aby ten padol ako podťatý, ako prorok Izaiáš, keď uvidel lem Božieho rúcha. Aj Izaiáš, ako prorok a veľký Boží muž si myslel, že je na tom dobre, pokiaľ neuvidel malú časť Božej slávy a tu pochopil svoj strašný stav pekelný.

Pozrime sa na záver na Lazara, ktorý zomrel a bol vložený do hrobu. Tento príbeh krásne ukazuje Božie zvrchované udelenie milosti. Lazar zomrel a vyjadruje tu stav človeka, ktorý nie je obrátený. Človek ktorý je mŕtvy voči Bohu – a môže ísť aj o kresťana, ktorý je oddojčený na špatnom učení – a je rovnaký ako Lazar v hrobe. Je totálne duchovne mŕtvy, nič nemôže pre svoje prebudenie vykonať. Leží v hrobe – to je všetko.

Ale prichádza Boh – Ježiš so svoju milosťou, aby Lazarovi daroval život. Tu je vyjadrené to, že iba Boh, dokáže človeka znovuzrodiť z duchovnej smrti. Ježiš sa postaví pred hrob a zakričí – Lazar poď von!

Týmto slovom je Lazar oživený a vstáva z postele v hrobe, vychádza z hrobu von. Rovnako tak duchovne mŕtvy človek, na Božie zavolanie, vstáva z duchovnej smrti a je oživený k večnému životu.

A teraz si vezmime tie nezmysly, ktoré dnes kresťanstvo vo väčšine učí. Podľa tohto učenia, Lazar spolupracuje na svojom zmŕtvychvstaní. On síce leží v hrobe ako mŕtvola, ale údajne má v sebe aspoň trochu potenciálu, aby spolupracoval s Božou milosťou.

Možno to bude vyznievať komicky, ale skúsme si to prehrať. Boh – Pán Ježiš zvolá – Lazar poď von. Lazar sa posadí na posteli a premýšľa – chcem sa na toto Slovo Boha prebrať z môjho mŕtvolného stavu, alebo si ľahnem naspäť a zostanem v mŕtvom stave? Spočíta si za a proti, až sa rozhodne, že prijme výzvu Ježiša a vyjde von z hrobu.

Ak sa vám toto zdá ako nezmysel, máte pravdu. Ono je to úplne inak. Ježiš zavelí, Lazar sa posadí a vyjde z hrobu, bez akéhokoľvek svojho rozhodnutia, alebo premýšľania. Takto isto neexistuje to, že Boh volá hriešnika, ktorý leží v duchovnej smrti a on sa rozhoduje, či prijať alebo neprijať Božie slovo. Rozhodne sa – že prijme, Boh si vydýchne a ten človek sa stane kresťanom. Na toto rýchlo zabudnite.

Prirodzene tento človek ani len nemôže uvažovať o duchovnom znovuzrodení, pretože je duchovne mŕtvy. Takto duchovne mŕtvi sa rodia všetci ľudia bez rozdielu. Pavol to napísal úplne jasne:

Prirodzený človek (neobrátený človek, neobrátený kresťan), pravda, neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, pretože ich duchovne treba posudzovať. 1Kor 2:14

Prirodzený človek nemôže posudzovať duchovné veci, lebo im nerozumie. Ako mŕtvy človek nedokáže posúdiť krásu neba, kvetín a vôňu leta, tak duchovne mŕtvy človek nemôže poznať Boha, a posudzovať veci Božie. Prečo? Lebo je mŕtvy duchovne, on nemá potenciál, nemá zmysel, ktorým by poznal a poznával Boha. Pre židov bol Kristus a Jeho spása pohoršením a pre pohanov bláznovstvom. Prečo? Pretože mali posúdiť tieto veci duchovne, ale oni nemali nato potenciál, aby tomu duchovne porozumeli, pretože boli duchovne mŕtvi!

Duchovne mŕtvy človek môže chodiť do kostola, môže sa modliť, vykonávať mnohé skutky – ale nerozumie a nechápe Božím duchovným veciam a nevie čo je to spása. On má inú vieru, ktorá je telesná, založená na zmysloch, kráse liturgie, pekných spevoch, vlastných modlitbách – ale čo sa týka jadra kresťanstva a spásy skrze Krista – nechápe, aj keby ste mu to nalievali v litroch do hrdla. Preto sa nikdy nedohádate s človekom, ktorý je telesný človek – telesný kresťan, pretože nechápe duchovným veciam. A tie nezíska ani školami, ani cvičeniami, ani vysvätením, ani skutkami. Jedine milosťou, ktorej nerozumie a tomu čo z toho aspoň trochu rozumie, sa silno búri a oponuje.

Dnes sme teda prebrali Božiu milosť a niekedy si ukážeme ľudí, ako ich Boh priviedol k tejto milosti, pretože všetci – absolútne všetci ľudia sa narodili duchovne mŕtvi, vrátane Abraháma, Izáka, Jákoba, Dávida, Jóba a ďalších.

Preto Pavol napísal, že iba milosťou je človek spasený, len a len z milosti Božej. Dôkaz spasenia je v pravej viere v Krista, v jeho dokonané dielo na Golgote. Pokračovanie Božej spásnej milosti je v posvätení a kráčaní za Pánom, kde je to opäť Boh, ktorý dáva milosť dobrých skutkov, do ktorých nezaslúžene vkročíme. Ale o tom inokedy. Potešme sa Pavlovým veršom a premýšľajme, kam sa to kresťanstvo dostalo, že odmietlo spasenie z viery, skrze milosť, bez akýchkoľvek zásluh a skutkov človeka.

A keď (ste spasení) z milosti, tak nie zo skutkov, ináč by milosť nebola milosťou. Rim 11:6

Milosť stráca milosť vtedy, ak sa dá zaslúžiť, alebo kúpiť, alebo inak nárokovať. Ale Pavol jasne píše, aby nebolo pochýb o tejto základnej kresťanskej doktríne – milosťou ste spasený, NIČ zo seba…

Amen