Veľkým problémom mnohých ľudí, je odtrhnutie sa od náboženskej viery, od cirkví, ktoré sú bohaté, majú bohato vyzdobené kostoly. Prechod mnohých ľudí  je šokom, keď odídu od pompéznosti k jednoduchej forme viery, kde sa kresťania stretnú v nejakej zasadačke, alebo v byte, alebo vonku pod nebom.

Veľké cirkvi majú veľkú pompéznosť, obrady, hudbu, krásu, ktorá pôsobí na naše zmysly. Ale Boh je Bohom opaku toho, čo my uctievame a čím sa sýtime v zmyselnosti. Bohatá pani povedala, že keď prišla do katolíckej cirkvi, bola opäť v bohatstve a prepychu a ani nespozorovala nejakú veľkú zmenu vo svojom živote.

Ale Boh koná úplne inak, on nás vezme z bohatstva a našich zmyslov a pošle nás na neúrodnú púšť. Takto Boh vytrhol Mojžiša a jeho ľud, z bohatého Egypta, kde bolo dostatok jedla, krásnych vecí, zábav, tancov, divadiel, nalíčených tvárí, kde človek bol bohom – človek – faraón.

Sám som chodil na latinské omše, ktoré boli plné krásy a pompéznosti. Jeden farár mal kázeň, kde sa nadnášal touto krásou, ktorá je akoby odrazom neba. Ten farár nevedel nič o pravej viere v Boha a ja som tam rovnako stratil vieru v Boha, v Jeho moc, v Jeho činy v mojom živote a v živote iných ľudí. Opíjal som sa Egyptským vínom zmyselnosti, krásy a nádhery – ale Boh mi ukazoval úzku cestu, k úzkej bráne, tak škaredú, temnú, strmú, bez jedinej okrasy, ale v moci Jeho svätej ruky. Tu som pochopil Boha, prečo vyviedol Izrael preč od podobnej nádhery a dal im odpornú púšť. Ale tam ich sýtil mannou, sýtil ich sám svojou rukou a takto im ukazoval ich závislosť od Neho a svoju milosť.

My vieme, ako väčšina Izraelcov reagovala na tento spôsob života. Kričali – vráťme sa do Egypta, tam sme mali plné hrnce – táto manna sa nám protiví. Opovrhli Božou milosťou a túžili za svetom zmyselným.

Tak aj dnes kričia kresťania – nechceme túto úzku šedivú cestu, daj nám niečo na potešenie zmyslov. A cirkev tancuje tak, ako píska človek a vymýšľa mnohé bohoslužby plné zábavy, hlučnej hudby, tancov, rôzne spôsoby učenia Písma formou hier a rozprávok. Kázne šteklia poslucháčom uši a oni sa potešujú klamstvami, vydávajú sa potom falošné knihy a spása je tak stratená.

2Tm 4:3-4: “Lebo príde čas, keď (ľudia) neznesú zdravé učenie, ale pretože chcú počúvať len to, čo sa im páči, budú si podľa svojich žiadostí zháňať učiteľov, odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam.”

Deti sa miesto vyučovania Božieho slova, hrajú na besiedkach spoločenské hry, cirkev sa stala centrom zábavy.

Ale viera je ťažká cesta. Je veľmi namáhavá a mnohí ľudia, ktorí začnú veriť v Ježiša Krista v domnienke, že teraz budú chránení, že zažijú nejaké dobrodružstvá, že ich život bude ľahší, budú zaskočení.

Luther to pekne ukázal na príbehu o búrke. Keď sa učeníci vyplavili na more, nebolo ani mráčika na oblohe, ani len nezafúkal nepriaznivý vietor. Takto mnohí kresťania vchádzajú s nadšením do viery, pritom sa nazdávajú, že teraz začne blahobyt a krásny život. Vidia všetko pekné, pozerajú na všetko svojimi zmyslami, a tak vieru spájajú so zmyselnosťou a myslia si, akí sú pred Bohom spravodliví.

Ale Boh počká na čas, kedy budú ďaleko od brehu, kedy budú v strede mora a odrazu na nich spustí vlnobitie, búrku, nič len vodu, ktorá bude pretekať v naklonenej lodi do útrob plavidla. Mnohí kresťania rovnako ako Izraelskí si povedia, že by im bolo lepšie, keby sa na toto more nikdy neboli vydali. Nič tu nie je, len odporné more, more, voda a my tu hynieme a aj zahynieme.

Táto búrka nie je búrkou krátkou, ako v príbehu novej zmluvy, ona je búrkou nášho celého kresťanského života. Ježiš ju umlčí až v deň našej smrti, alebo v deň jeho druhého príchodu. Tá búrka bude neustále v kresťanskom živote vyčíňať. Koľkých ľudí som poznal, ktorých Boh chcel vytrhnúť zo zmyselnosti cirkví, bohoslužieb, mnohých ľudských výmyslov na evanjelizáciu a oni nechceli! Boh im nakladal veľmi ťažké bremená v rodine, v práci, v životných situáciách, ale oni išli a hľadali útechu v tom, čo videli, počuli, cítili.

Ale viera je opak, to je niečo, čo nemá tvar, vôňu, farbu, krásu. Viera je vec, ktorú nemôžeme dokázať, pretože je mimo zmysly. Nemôžeme ju uchopiť, ukázať inému človeku. Preto Pavol napísal:

Žd 11:1: “Viera je zaiste podstatou toho, čoho sa nádejame, a dôvodom toho, čo nevidíme.”

Viera opovrhuje našimi bohoslužbami, našou krásou, našimi pobožnosťami, ľuďmi, ktorí sa na oko tvária v kostolných laviciach zbožne, že niektorí dokonca vedia aj slzu vyroniť. Viera nám všetko vezme, uvrhne nás do najspodnejších kanálov – katakomb – ako to urobila rannej cirkvi. Viera nás vyvedie na rozbúrené more, kde naša jediná nádej a spása bude Kristus Pán, na ktorého ak sa nebudeme obracať, on bude spokojne spať v podpalubí lode. Viera je púšť, ničotná púšť, kde nie je nič zelené, nič čo by malo dráždiť naše zmysly, len piesok, slnko, teplo – v noci naopak – silné vetry a zima.

Takto si kresťania vieru nepredstavujú, takto nám ju predstavuje Boh. Máme krásne spevníky, dobrého organistu, pekne vyšívané rúcha, zlaté kalichy – do pekla s tým všetkým. Len to opantáva naše zmysly!

Viera je púsť, viera je búrka, viera je nádej na budúci život s Kristom. Viera nie je zábava, facebookové profily, ktoré sú plné ohavností, dvojzmyselností, dobrého jedla, osláv, dovoleniek, zábavy, alkoholu, reklám na pochybné média, filmy, reklám vecí, ktorými sa ľudia chvália a ktoré propagujú, dopriavanie si telu, ukazovanie a predvádzanie sa svojou tvárou, svojim telom, ktoré sme dostali od Boha.

Starozákonní svätci, ako Abrahám, Izák, Jákob, Mojžiš, Dávid a mnohí ďalší, mali vieru, pretože sa nádejali na Mesiáša. Oni Krista nevideli, ale verili Bohu, že Kristus príde a spoliehali sa na Božie sľuby. Písmo o tom píše:

Žd 11:13: “Títo všetci umierali vo viere a nedosiahli, čo im bolo zasľúbené. Len zďaleka to videli, uvítali a vyznávali, že sú len cudzincami a pútnikmi na zemi.”

Pozrite si ich životy, ich súženia, ich ťažkosti, ich búrky a púšte ktorými prešli, ale oni hľadeli nie na tento život, na jeho krásu, na krásu obradov, ktorými by sa opájali – oni sa nádejali na Božie zasľúbenia, v ktorých bol zahrnutý aj Mesiáš, Ježiš Kristus. Videli Ho len zďaleka a svoj život žili tak, že sú len cudzincami na zemi a otrhanými, špinavými pútnikmi.

Naša viera nemá pozerať na to vonkajšie, pretože vtedy sme mimo pravú vieru. Ak sme v drahých chrámoch a pozeráme na tie obrady okolo, kde jedno rúcho farára vyjde na niekoľko násobne sto euro – to nemá nič s vierou spoločného. Viera je tak tichá a skrytá našim zmyslom. Ranná cirkev sa radovala s Krista, hoci Ho už nevidela, lebo oslávený zasadol po pravici Boha Otca, ale mali spoločné oslavy Agapé, kde sa spoznávali, vymieňali si skúsenosti s Pánom, hovorili o svojich predošlých skazených životoch, ktoré sa zmenili a takto sa Pánom chválili. Preto Peter napísal:

1Pt 1:8-9: “Nevideli ste Ho (Krista), a milujete Ho; ani teraz Ho nevidíte, a veríte v Neho a radujete sa nevýslovnou radosťou plnou slávy, dosahujúc cieľ svojej viery, spasenie duší.”

Viera a náboženstvo sú dve odlišné cesty. Náboženstvo je Egypt. Egypt mal veľmi precízne náboženstvo, dokonca v Egypte fungovala ušná spoveď, ktorá strašila ľudí, že ak sa nevyspovedajú kňazovi z hriechov, skončia v hádese – v pekle. Preto sa Egypťania báli opustiť Egypt, pretože tým by skončili v pekle a tak im bolo milšie to, že boli otrokmi a utláčanými ľuďmi, ale verili cez systém Egyptského náboženstva vo večný život. Aká podobnosť s dnešnými cirkvami.

Ale viera v Boha, pravého Boha v Trojici, je nádej, ktorá je mimo zmysly, mimo obrady, mimo krásu, mimo tento svet. Nádej – to je viera. Preto Boh vyvádza Mojžišov ľud od ohavností náboženstva Egypta, ktoré je postavené na kráse a zmysloch.

Všetky náboženstvá sú rovnako postavené. Buddhistické chrámy, plné sôch, zlatých buddhov, rovnako ako hinduistické. Židia a moslimovia, vychádzajúc z biblie, už nemajú takú krásu a pompéznosť, ale majú mnohé obrady, mnohé povinné modlitby, mnohé náboženské príkazy, zákazy a rituály. Pán Ježiš karhá za toto Izraelský ľud, že Božie zákony prekryli ľudskými ustanoveniami.

Náboženstvo je o presne vymedzenom systéme, ale viera je nádej, ktorá je vložená v Boha. Samaritánka pri studni si myslela, že Boha treba vzývať na presnom mieste, v presných obradoch, ale Ježiš jej hovorí úplne inú vec – ctitelia budú vzývať Boha v Duchu a v Pravde a je jedno kde! Boh nepotrebuje chrámy, modlitebne, posvätené miesta – Boh miluje tých, ktorí Ho vzývajú v Duchu a v Pravde – hocikde!

J 4:23-24: “Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.”

Ak by sme sa opýtali – čo je to v Duchu – znamená to, že je to mimo tento materiálny svet – pretože Duch je nehmotný. Ak by sme sa opýtali, čo to znamená – v Pravde, Pán Ježiš hovorí:

J 17:17: “Posväť ich v pravde – Tvoje slovo je pravda.”

Vzývať Boha v Duchu a v Pravde slova, ktoré máme zapísané v Písme. Koľké cirkvi dnes takto konajú? Vzývajú Boha nie parádou vonkajšou, ale Duchom?! Hlásajú Boha nie rozprávkami, príbehmi, zaujímavosťami – ale Božím slovom a výkladom Božieho slova?!

Máme si brať príklad od patriarchov v starej zmluve – ktorí verili na zasľúbenia, na veci neviditeľné a skryté. Lebo veci ktoré sú viditeľné, nemajú žiadnu cenu, je to len odpad. Pavol to hovorí vo svojom liste, že všetko z tohto sveta považuje za odpad, vrátane krásne vyzdobených oltárov, modlitebných miestností, kostolov. Preto píše:

2Kor 4:18: “My nehľadíme na (veci) viditeľné, ale na neviditeľné. Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné.”

Viditeľné veci sa rozpadnú a zmiznú naveky. Koľké veci ste v živote mali? Ako ste si zakladali na novom aute, ktoré je dnes v šrote. Ako ste si zakladali na svojej kráse, no opadnutá koža pod viečkami, vrásky, šedivé vlasy vám ukazujú, na akom vetre ste stavali svoj život. Koľké kostoly a modlitebne sú dnes ruinami a budú raz všetky tieto stavby len rumoviskom. Pyramídy, kde sa nedal medzi dva kamene strčiť ani len papier, dnes chátrajú a stávajú sa z nich piesočné kopce. Ale Pavol píše – viditeľné sa pominie, no to neviditeľné zostane večne.

Ak pozeráš iba pred seba, čo vidíš očami, čo počuješ, čo cítiš, si ďaleko od viery. Opantajú ťa kadidlá, krásne spevy, rúcha a obrady – ale tvoja viera nemá ani len náznak pravej viery.

List Židom hovorí o Noemovi, ktorý staval koráb, pretože veril, že príde potopa, ktorú Boh predpovedal. Ale ľudia jeho doby sa z neho smiali. Prečo? Lebo pozerali pred seba očami. Poznáme to pohanské porekadlo – lepšie mačka vo vreci, ako holub na streche. No v Božej prozreteľnosti to takto nefunguje.

Žd 11:7: “Vierou Noe, prijmúc od Boha znamenie o tom, čo ešte nebolo vidieť, s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny. Touto vierou odsúdil svet a stal sa dedičom spravodlivosti z viery.”

Kam pozerajú tvoje oči milý kresťan, kresťanka? Na parádu obradov, na krásne piesne, na rúcha a kadidlá? Lebo tieto veci ťa odpútajú od pravého Boha. Keď sa pozeráme na kresťanov, ako sa v krásnych kostoloch modlia, majú zatvorené oči. Prečo? Lebo tie veci okolo im berú paradoxne vieru miesto toho, aby im ju dávali. Preto Izraeliti 40 rokov pozerajú do piesku púšte.

Prečo kresťanstvo blúdi? Pretože stratilo vieru v nádej Boha. Prestalo sa spoliehať na Boha a obrátilo sa na pavedu a dnes kresťania veria v evolúciu. List židom im nato hovorí, všetko povstalo Slovom Boha:

Žd 11:3: “Vierou chápeme, že veky povstali slovom Božím, aby – čo je viditeľné – nepovstalo z viditeľného.”

Rovnako Kain pozeral svojimi očami na svoju obetu a chcel sa ňou chváliť pred Bohom, ale Ábel priniesol svoju obetu vo viere v Boha, nie vo viere v seba:

Žd 11:4: “Vierou priniesol Ábel hodnotnejšiu obeť Bohu ako Kain. Ňou si získal vysvedčenie, že je spravodlivý, keď sa sám Boh priznal k jeho darom, a ňou hovorí, aj keď je mŕtvy.”

Abrahám poslúchol Boha a uveril, že Boh vôbec je, že nepočul nejaký prelud svojej hlavy a uveril rovnako v to, že Boh mu sľubuje nové miesto na bývanie a rovnako veľké potomstvo:

Žd 11:8: “Vierou poslúchol Abrahám, keď ho (Boh) povolal, aby sa vysťahoval na miesto, ktoré mal prijať ako dedičstvo. Vysťahoval sa, a nevedel, kam ide.”

Podobne Sára, sa najprv smiala, keď počula, ako sa Traja cudzinci vonku zhovárajú s Abrahámom že počne, ale potom tomu v plnosti uverila.

Žd 11:11: “A tiež Sára vierou nadobudla silu počať, hoci sa jej čas už minul. Pokladala totiž za verného Toho, ktorý dal zasľúbenie.”

Viera je nádej na to čo nevidíme. Zmyslami sa s vierou míňame. Keď pozorujeme ako Boh vo svojej prozreteľnosti v nás pracuje, vidíme ovocie viery, vidíme čo viera za nami priniesla.

Na čo hľadia tvoje oči milý kresťan, kresťanka? Hľadia vo viere na Božie zasľúbenia, hľadia na Duchovný svet, alebo sa opájajú svojimi zmyslami? Ak dajú tvoje oči na dojmy, pocity, svoje predstavy, míňaš sa s vierou, ktorá nie je hmatateľná. Pavol píše v liste Rimanom:

R 8:25: “Ale ak sa nádejame tomu, čo nevidíme, to trpezlivo očakávame.”

Celé kresťanstvo je postavené na tejto nedokázateľnej viere. Je mimo zmysly a preto sa nedá zmyslami nielen dokázať, ale ani len nejako vytvoriť, aby ju zmysly zachytili. Ľudia sa v čase nazdávali, že si môžu vytvoriť nebo na zemi a tak vytvorili pompézne obrady, ale tieto veci vieru iba čo zničili! Lebo viera je tichá a neviditeľná.

Preto hľadaj vieru tam, kde je ponúknutá v Duchu a v Pravde. V Duchu, nie v pompéznosti, nie v nádhere, nie v zmyselných rozkošiach svojich pocitov. A hľadaj ju v pravde! To znamená, že choď tam, kde sa káže Slovo Boha a je vykladané tak, ako je napísané – tvrdo, nekompromisne, jasne, bez prekrúcania, bez ľudských prídavkov a výkladov tohto slova. Ak tieto dve veci nachádzaš, ak nachádzaš spoločenstvo kresťanov, kde sú tieto dve veci, nájdeš mnohé požehnania.

Paradoxne je to presne opačne ako vo svete. Svet sa nazdáva, že krása liturgie, nádherné obrady, piesne, sú základom pre vieru, pritom Božie slovo je tam hlásané nesprávne, ak je vôbec hlásané, ak vôbec padne v kázni slovo Písma.

Naše zmysly posudzujú a povedia si – sem chcem ísť – sem chcem patriť, tu sa mi páči. Krása Egypta je lákavá. Ale Boh nám ukáže odpornú cestu, temnú a strmú. My sa pýtame
– Čo to je za hnusnú cestu?
– To je cesta pre teba milý kresťan!
– Takú cestu nechcem! Nič tam nie je pre moje zmysly, nieč tam nie zábavné, je to nuda, je to temné, je to škaredé. Moje oči neradi pozerajú na také veci.
– Ale budem tam Ja, Tvoj Boh so svojom ramenom a Svojim Slovom.

Ako mnoho kresťanov si vyberá krásu a pompéznosť a opovrhuje cestou úzkou, ktorá ako jediná vedie k úzkej bráne.

Amen…