Pokračovanie predchádzajúceho článku

Svedčí toto všetko o potešení z uctievania Boha? Prekvapujúco to znamená, že uctievanie je cieľ, a nie prostriedok na dosiahnutie niečoho iného. Šťastie v Bohu je cieľom nášho hľadania. Neexistuje vyšší cieľ. Ján Kalvín o tom hovorí nasledovne:

„Ak Boh obsahuje maximum všetkého dobrého a je ako fontána, tí, ktorí hľadajú najväčšie dobro a najnaplňujúcejšie šťastie, by mali hľadať Jeho a nič okrem Neho alebo mimo Neho.”

Ak je oživenie emócií a pocitov srdca to, čo mení vonkajší rituál na pravé uctievanie Boha, nemôže byť pravé uctievanie Boha prostriedkom na dosiahnutie inej skúsenosti. Skutočné pocity takto nefungujú. Nemôžu byť predsa odrazovým mostíkom pre niečo iné.

Uvediem príklad.

Švagor, ktorý býva veľmi ďaleko, mi v roku 1974 zavolal a oznámil, že moja mama zomrela pri nehode. Ešte i dnes si pamätám jeho zlomený hlas, keď mi hovoril: „Ahoj, chlapče. Tu je Bob. Mám zlé správy… Tvoji rodičia boli v autobuse, ktorý mal vážnu nehodu. Mamka to neprežila a ocko je ťažko zranený”.

Jedno je isté. Vždy, keď si vypočujem podobné správy, nesadnem si a nepoviem: „Prečo cítim zármutok?” Keď podám nášho syna, sediaceho v mojom lone, manželke a odídem do spálne, aby som bol sám, nepýtam sa: „Čo dobré ma čaká, ak budem ďalšiu polhodinu plakať?” Samotný zármutok pre mňa predstavuje cieľ.

Prichádza sám od seba a nie je prostriedkom na dosiahnutie niečoho iného. Nedá sa ovplyvniť. Nedá sa o ňom rozhodnúť. Prichádza z oveľa väčších hĺbok ako vedomá vôľa. Nepochybne so sebou prináša aj vedľajšie produkty; poväčšine dobré. Sú však vedľajšie a nepodstatné, keď kľačím pri posteli a plačem. Zrazu sa dostaví pocit, ktorý vychádza priamo zo srdca. A to je cieľ.

Zármutok nie je jediný príklad. Ak ste sa plavili oceánom tri dni bez vody po tom, čo vaša loď stroskotala a zrazu sa vám zdá, že vidíte v diaľke fliačik zeme, nepoviete: „Prečo túžim po zemi? Čo dobré ma nabáda, aby som dúfal?” Hoci vám túžba vášho srdca môže dať novú silu, aby ste doplávali k zemi, vy sami neovplyvníte túto túžbu a nádej, aby ste sa tam dostali.

Túžba vytryskuje z hĺbky srdca práve preto, že voda (a život!) na zemi majú nesmiernu cenu. Nedá sa naplánovať (ako kúpa letenky) ako prostriedok na dosiahnutie toho, po čom túžime. Plynie spontánne zo srdca. Tento úprimný pocit v srdci je cieľom a nie prostriedkom na niečo iné!

Zoberme si taký strach. Ak kempujete pri Bowndary Waters v Minnesote, zobudíte sa na hluk motora a potom uvidíte v mesačnom svetle siluetu obrovského medveďa, ktorý sa blíži k vášmu stanu, nepoviete si: „Prečo sa mám báť?” V tej chvíli nemyslíte na pozitívne účinky adrenalínu, ktorý vzniká pri strachu a nepoviete si, že teraz sa budete báť, lebo vám to pomôže, a tak by to malo byť. Jednoducho sa zrazu bojíte!

Keď po prvýkrát stojíte na kraji Grand Canyonu a pozeráte sa na západ slnka a padajúci súmrak, nepoviete si: „Prečo sa mám čudovať a obdivovať túto krásu?”

Keď dieťa otvorí na Štedrý večer svoj prvý darček a nájde v ňom raketu, ktorú veľmi chcelo a po ktorej túžilo pár mesiacov, nepomyslí si: „Prečo mám byť šťastný a vďačný?” Človek, ktorý vyjadrí svoju vďačnosť len preto, že musí a keď to nie je spontánna reakcia vychádzajúca zo srdca, považuje sa za nevďačníka.

Keď päťročné dieťa prvýkrát vstúpi do škôlky, druháci si z neho uťahujú a jeho starší brat, štvrták, sa ho zastane, prváčik sa zrazu nerozhodne, že odteraz bude jeho srdce odvážne a plné lásky. Jednoducho sa zrazu prestane báť.

Každý nefalšovaný pocit predstavuje cieľ, a nie prostriedok. Jeho vznik sa nedá ovplyvniť. Toto však neznamená, že nemôžeme mať isté pocity, alebo že by sme sa o ne nemali snažiť. Je to práve naopak. Mali by sme a môžeme tak robiť. Môžeme vyhľadávať situácie, ktoré vyvolajú nefalšované pocity. Rovnako môžeme oceňovať výsledok týchto pocitov ako aj samotné pocity. V momente, keď pocit prežívame, uvažovanie mizne. Dostávame sa (možno len na pár sekúnd) nad úroveň rozumu; nezamýšľame sa nad hlbším zmyslom, nerobíme logické závery. Jednoducho prežívame daný pocit.

Toto nie je „zbytočné” uctievanie Boha. Je nefalšované, keď pocity voči Bohu pramenia zo srdca a sú cieľom. Pri uctievaní Boha je Boh strašný hlas v telefóne, je ostrov v diaľke, je medveď, zapadajúce slnko aj obľúbená raketa. Je aj veľký brat, štvrták.

Ak sa nám pravá podoba Boha zjavuje skrze Jeho Slovo alebo v živote a my necítime v srdci žiaden žiaľ, žiadnu túžbu ani nádej, obavu, žiaden rešpekt, radosť, vďačnosť ani istotu, môžeme spievať, modliť sa, recitovať, ale naše uctievanie Boha nebude pravé. Nemôžeme si Boha uctiť, ak je naše „srdce od Neho ďaleko”.

Uctievanie je reflexia Božej žiary hodnej Jeho mena. Nedá sa to robiť z povinnosti. Uctievanie Boha musí vychádzať zo spontánnych a úprimných citov v srdci, ktoré sú podstatou večnej oslavy Boha. Svätý Augustín píše nasledovné:

Najväčšie dobro je také, „ktoré nás uspokojí a my nehľadáme nič iné, aby sme boli šťastní. Kiež by sme robili všetko kvôli najväčšiemu šťastiu, a nie kvôli niečomu inému”.