Pokračujeme z predošlých zamyslení nad blahoslavenstvami verš po verši.

Mt 5:3: “Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské.”

Chudobní v duchu. Toto je opak toho, keď je človek sebestačný, keď sa nazdáva, že dokáže sám seba nielen zaopatriť v tomto živote, ale aj v tom budúcom, o ktorom má svoje viery a filozofie. Oba tieto pohľady sú scestné. Ako život večný, rovnako život časný, zabezpečuje Boh a len Boh. Všetky naše danosti sú od Boha, každá udalosť ktorá sa nám v živote prihodí, je starostlivo sledovaná Bohom a je len na Ňom, či dopustí alebo zabráni skutku, ktorý chceme konať, alebo ho chce konať niekto proti nám. Od Boha pochádza všetko, či už chudoba, hladomor, alebo bohatstvo:

1Pa 29:14: “Veď ani ja ani môj ľud by sme neboli schopní priniesť toľké milodary. Veď od Teba je všetko, takže z Tvojej ruky sme Ti dali.”

My nemáme nič v sebe, čo nedostaneme od Boha ako dar.

2Kor 3:5: “Niežeby sme boli schopní vymyslieť niečo sami od seba, už ako sami zo seba, ale naša schopnosť je z Boha.”

Sebestačný človek je človek plný pýchy pretože sa nazdáva, že všetko čo má a čo dosiahol, je z jeho sily a intelektu, či šikovnosti. Toto je pohanský pohľad na svet, kde miesto Všemohúceho Boha človek verí v slepú náhodu a svoju moc. Ale blahoslavení v duchu sú presným opakom tohto pohanského zmýšľania.

Taký človek si je vedomý svojej duchovnej chudoby pretože vie, že všetko čo má, má od Boha, má z jeho svätej ruky. Taký človek veľmi dobre vie, že ak Boh bude chcieť, môže na neho dopustiť púšť, ako to dopustil v prípade Jóba. Preto človek vedomý si svojej závislosti na Bohu, je chudobný pred Bohom, ďakuje za každý Boží dar, za každé Božie požehnanie, za každý nový deň, pretože vie, že ani len vlas nespadne človeku z hlavy bez toho, že by o tom Boh nevedel.

Chudobný v duchu vie o svojej chorobe hriechu. Preto sa výhradne utieka len k Bohu, lebo tým že pozná svoju nemoc, hľadá lekára a tým lekárom je Pán.

Mt 9:12: “Ježiš to počul a odpovedal: Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí.”

Naopak, ako to vidíme aj v tomto verši, samospravodliví lekára nepotrebujú, pretože sa vo svojich očiach nazdávajú, že sú vcelku dobré morálne osoby. Krásnym príkladom chudobného v duchu bol publikán z Ježišovho podobenstva. On si uvedomoval svoju hriešnosť a nemožnosť sám seba vyliečiť – preto sa plne oddáva Bohu, ako ten najchudobnejší a najskazenejší človek, aký po svete chodí.

L 18:13: “Publikán však stál zďaleka a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu!”

Preto hneď tieto úvodné verše Ježišovho učenia na hore nehovoria o skutkoch a spáse skrze ne, hovoria o milosti a dobrote Božej. Človek žiada Boha, aby sa nad ním zmiloval, lebo on je skrz naskrz chorý a nemá prostriedky, ako by sa dal vyliečiť. Obracia sa na Boha so slovami – vytrhni ma Bože z mojej biedy, nemám nič a nikoho, kto by mi vedel pomôcť, jedine Teba.

Toto je funkciou zákona, ktorý nás pritlačí k zemi, aby sme svoju chudobu spoznali a obrátili sa len a len na Boha o pomoc. Boh posiela svojho Syna, aby z viery ľudia mohli byť zachránený a nie zo skutkov – teda sami zo seba, pretože sa sami spasiť – zachrániť nevedia.

Žalmista to krásne vyjadril, že Boh volá k sebe ľudí a začína tým, nech sa králi ako prví klaňajú, lebo on zachráni každého, kto sa ku nemu utieka z čistého úmyslu. Čistý úmysel nie je ten, že sa človek chce spasiť sám sebou, k tomu si pridať pomoc Boha. Čistý úmysel je padnúť pred Bohom do zeme a odovzdať sa mu vcelku rovnako, ako keď sa chorý človek bez akýchkoľvek otázok poddá liečbe svojho lekára. Chorý človek nebude špekulovať, či lekárov postup je dobrý – vezme lieky, dodržuje rady a nepridáva si nič viac zo seba. O čo viac človek chorý hriechom, taktiež si nič nepridáva k svojej záchrane a liečbe, iba vieru v lekára – Boha, Jeho milosť, Jeho zľutovanie.

Ž 72:11-13: “Nech sa mu klaňajú všetci králi, nech mu slúžia všetky národy. Lebo zachráni chudobného, ktorý volá, i biedneho, aj toho, komu nikto nepomáha. Nad slabým a biednym zľutuje sa a zachraňuje duše chudobných.”

Amen…