Kristus kňaz, Veľkňaz, Prostredník, ktorý sedí vo svätostánku, ktorého sa ľudská ruka ani len nedotkla

Z listu Hebrejom kapitola 7, verše 23-28

Kristus je jediným kňazom novej zmluvy, dokonalým, večným. Pokiaľ starozmluvní kňazi boli hriešni a museli obetovať za svoje hriechy, až potom za hriechy ľudu, Kristus je kňazom dokonalým, ktorý nepoznal hriech. Pokiaľ kňazi obetovali nedokonalé obety zvierat, Kristus ako kňaz obetoval samého seba, ako dokonalú obetu Bohu. Pokiaľ kňazi zomierali a prechádzalo kňažstvo z človeka na človeka, Kristus ako kňaz je kňazom večným.

Žd 7:23: “Zatiaľ z tamtých stávali sa kňazmi mnohí, lebo im smrť prekazila zostať:”

Podľa prepočtov znalcov Písma, bolo medzi Áronom, až po zničenie chrámu v roku 70, takmer 90 veľkňazov. Nižších kňazov bolo podstatne viac. Služba kňazov sa prenášala, pretože boli smrteľníci.

Podobne je tomu tak v katolíckej cirkvi, ktorá vynašla pápežstvo, ktoré je tiež iba úradom ľudským, rovnako ako kňažstvo, ktoré bolo Kristom zrušené. Skutoční kresťania, ktorí veria v Krista okrem iného aj ako svojho kňaza a Veľkňaza, ho majú naveky:

Žd 7:24: “On (Kristus) však, pretože zostáva naveky, zastáva kňazský úrad, ktorý neprechádza na iného.”

Jeho kňažstvo sa neprenáša, nepokračuje, nededí sa, neustanovuje sa iné, nové – jeho kňažstvo je večne ustanovené – zostáva naveky. Starý zákon poznal kňazov a ich obety – zvieratá. Vyliata krv zahladzovala nedokonale hriechy. Ale Kristus ako kňaz, nepriniesol Bohu obetu zvierat, ale svoju vlastnú svätú krv, kde táto krv – jednorázovo – zakrýva hriechy tých, ktorí Mu veria.

Žd 9:11-12: “Ale keď prišiel Kristus, Veľkňaz budúcich hodnôt, vošiel raz navždy do svätyne cez väčší a dokonalejší stánok, nie rukou urobený, to jest nie z tohto stvoreného sveta, ani nie s krvou kozlov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a vydobyl večné vykúpenie.”

Všimnime si zaujímavosť tohto verša. Ľudia sa vrátili k obetnému systému na oltári, ktorý je Kristom v Písme skončený, no nielen to – oni vynašli chrámy, v chrámoch oltáre a na oltári takzvanú sviatosť oltárnu, teda samotného Krista, uzamknutého v tabernakulu – čo je údajne napodobnenina svätyne svätých. Ale pravda je taká, ako hovorí verš hore – že Kristus nevošiel do rukou vyrobenej svätyne, nevošiel do ľudského chrámu, nevošiel do žiadne budovy, ktorá je z tohto sveta:

Nie rukou urobený svätostánok, to jest nie z tohto stvoreného sveta…

Nedávno ma jedna pani napomenula, že sa rúham Kristovi, keď spochybňujem sviatosť oltárnu. Ja však nič iné nehovorím len to, čo učí Písmo. Nikde v písme nenájdeme, že by sme mali stavať svätyne, kostoly, oltáre, že by sme mali Krista ťahať na tieto naše – rukou vyrobené – diela, kde ich ľudský, hriešny a pominuteľný kňaz, údajne premieňa na Kristovo telo a Jeho krv.

Čo nás naopak Písmo učí je to, že Kristus je jediný kňaz, nepotrebuje rukou vytvorené chrámy a oltáre, On sa obetoval raz a táto jeho dokonaná obeta je tak dostatočná, že je rúhaním ku nej niečo pridávať, alebo ju znovu sprítomňovať nedokonalými ľuďmi, obradmi, v nedokonalých chrámoch, na pominuteľných oltároch.

Ježiš Kristus sedí po pravici Boha Otca a prihovára sa za nás. Svojou krvou nás vykúpil, daroval nám večný život skrze vieru a preto nás môže dokonale spasiť. Nie preto, že si ľudia vytvorili náboženstvo, kde Krista znovu neoprávnene obetujú ale preto, lebo On je zárukou našej spásy, ak sa k Nemu utiekame vo viere a On sa za nás prihovára.

Žd 7:25: “Preto aj môže dokonale spasiť tých, čo skrze Neho pristupujú k Bohu, keďže vždy žije, aby sa prihováral za nich.”

Len Kristus sa môže prihovárať u Boha Otca za nás. On je Jediným prostredníkom medzi padlými ľuďmi a Bohom. Kresťana nemá kto odsúdiť, ak sa Kristus za neho prihovára:

R 8:34: “Kto ich odsúdi? Je to Kristus, ktorý umrel, ba i z mŕtvych vstal, je po pravici Božej a prihovára sa aj za nás.”

Príhovor je prosba za druhého. Tu musíme pripomenúť aj inú stranu tejto veci a tou je Božie zvrchované vyvolenie svojho svätého ľudu. Ježiš sa neprihovára za celý svet. On sa prihovára len za svoj vykúpený ľud. Jeho obeta síce pokryje všetky hriechy ktoré sa kedy stali, ale je účinná len pre svoj ľud. Prečo?

Pretože ak by sme to povedali v modernej reči – zlatá k platobná karta – ktorá je daná človeku, aby si ju vybral a vymazal si s ňou všetky hriechy, ktoré kedy spáchal a spácha, je človekom nepovšimnutá a odmietnutá. Nikto nemá o takú kartu záujem, čo v preklade znamená – nikoho nezaujíma nejaká spása skrze akéhosi človeka, ktorý žil – podľa mnohých aj nežil – kdesi okolo roku nula a vzal údajne hriechy sveta na svoje ramená. Ak by Boh nechal spásu na padlom človeku, Kristov kríž je zbytočný – nikto by ku Nemu neprišiel a každý by spásu odmietol, na úkor radovánok v hriešnom svete.

A tu nastáva druhý problém. Človek síce spásu odmieta, ale keď započuje, že ju Boh dal zdarma svojmu ľudu, začne Boha obviňovať, čo si to dovolil – jeho – človeka ktorý síce o spásu nejaví žiaden záujem – obísť!

Mnohí ľudia majú tisíce prostredníkov, čo nie je nič iného ako pohanstvo a mnohobožstvo, zaobalené v kresťanskom kabáte. Hinduisti majú 300 000 bohov, ku ktorým sa utiekajú, ale predsa majú jedného najvyššieho Boha Šivu.

Kresťanské náboženstvo, ktoré nie je kresťanstvom, má podobne tisíce prostredníkov, svatých či anjelov, rovnako uznáva najvyššieho Boha podobne, ako uznávajú Hinduisti Šivu. Ale skutočné kresťanstvo má LEN Boha, v Trojici a tento Boh v Trojici sa sám prihovára za nás:

1Tm 2:5-6: “Jeden je totiž Boh, jeden aj Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus, ktorý dal seba ako výkupné za všetkých ako svedectvo vo vopred určenom čase.”

Aj keď tu na zemi sa modlíme jeden za druhého, čo je správne, duchovný svet niečo také už nepozná. Božie slovo pozná len jedno pravidlo – príhovor Pána Ježiša za svoj vykúpený ľud, ktorý správne pristupuje k Bohu skrze Syna, správne pristupuje k modlitbe skrze Prostredníka Ježiša Krista. Zhrnieme tento oddiel veršom, ktorý to jasne učí, že Ježiš ako Jediný, je našim zástancom pred Bohom:

Žd 9:24: “Lebo Kristus nevošiel do svätyne rukou urobenej, ktorá je len obrazom pravej, ale (vošiel) do samého neba, aby sa teraz zjavil pred Bohom ako náš zástanca.

Kňazi starej zmluvy boli hriešni. Kňazi náboženstva kresťanského, ktorí boli ustanovení človekom napriek zrušeniu akéhokoľvek kňažstva Kristom, sú rovnako hriešni. V tom je celý problém náboženstva – že sa náboženstvo vrátilo svojvoľne k starej zmluve. Tým nevedomky Krista ako kňaza a Veľkňaza zatlačilo do úzadia. Aby sa prekryla táto vec, náboženstvo vymyslelo, že samotný kňaz sa stáva v momente obety samotným Kristom.

Preto sa musíme opýtať – ako sa to môže stať, keď tento kňaz je hriešny! Ja ako človek, si nemôžem nárokovať nato, že som samotným Kristom, ktorý nepoznal hriechu, ktorý je Bohom, ktorý bol dokonalým človekom, a to ani len pomyslením, žiadnou vysviackou, žiadnym náboženským úkonom, žiadnym prekrižovaním, žiadnym obradom. List Hebrejom nič také ani vo sne nepripúšťa a pokračuje v línii svojho vyučovania o Kristovi, kde Kristus sám je kňazom – dokonalým, bezhriešnym. Preto pisateľ krásne napísal – takéhoto kňaza sme potrebovali, ktorý bol a je bez jediného hriechu a bol takýto vždy:

Žd 7:26: “Takého veľkňaza sme aj potrebovali: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov a vyvýšeného nad nebesá,”

Tento samotný verš je veľmi silný a obšírny. Len tento verš by zabral k výkladu celý článok. Veď sa tu hovoria veľké pravdy. Ježiš je:

– Svätý – to jest, oddelený od hriechu aj hriešnikov
– Nevinný – bez akejkoľvek viny aj tej najmenšej
– Nepoškvrnený hriechom
– Vyvýšený nad nebesia

Ak si niekto myslí, že do takéhoto stavu sa môže dostať hriešny človek, ktorý má nálepku – kňaz – stojí v závažnom hriechu pohanstva, kde človek sám seba zamieňa miesto Boha. To si nedovolil nikto ani len náznakom povedať v celej Biblii, od začiatku po koniec, ak nerátame diabla, ktorý chcel byť ako Boh a oklamal človeka, že bude rovnako Bohu rovný. Celá táto myšlienka je pohanstvo, ktoré z človeka chce urobiť Boha. Je to návrat ku pádu Adama, je to myšlienka, ktorou diabol zviedol prvých ľudí – zámena človeka za rolu Boha.

Pohanský svet rovnako túto zámenu veľmi dobre pozná, pretože humanistický človek sa dávno postavil na miesto Boha, kedy sám určuje na oko dejiny sveta.

Kristus nepotrebuje neustále obetovať sám seba. On vykonal jedinú obetu, dokonalú a bodka! V tom je súčasť viery v Neho, že veríme v túto jednu obetu a nie v miliardu obetí, ktoré nastali po nej vo falošnej viere, že ide o tú istú a tú jednu obetu.

Žd 7:27: “Kristus nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obeť najprv za svoje a potom za hriechy ľudu. Lebo urobil to raz navždy, keď samého seba obetoval.”

Ježiš nepotrebuje obetovať sám seba, nepotrebuje byť obetovaný denno denne, ako to vidíme v náboženstvách ľudských, ale on to urobil RAZ a NAVŽDY, keď obetoval samého seba! Toto je ústredná myšlienka celého listu Hebrejom! Kristus jediný kňaz, Veľkňaz, ktorý vykonal jednu a jedinú obetu v čase, dokonalú, čistú, ako nepoškvrnený Baránok, ktorú zapečatil zvolaním – KONIEC! Je dokonané! Stará zmluva je naplnená v novej! Je koniec obetiam na oltári, je koniec kňažstva!

Boh prijíma Krista ako kňaza, ustanovuje ho ako kňaza, zaväzuje sa slovom prísahy ktorú dal a Syn vchádza do večnej dokonalosti.

Žd 7:28: “Zákon totiž ustanovuje za veľkňazov ľudí poddaných slabosti; ale slovo prísahy, ktorá odznela po zákone, ustanovuje Syna, ktorý prešiel do večnej dokonalosti.

V tomto článku sme teda viac obšírne ako detailne, vyložili Kristovo kňažstvo. K tomu patrí aj viera k tomuto Kňazovi. Dnes je trend, že ľudia hľadajú v človeku oporu, hľadajú kňaza v náboženstve, ktorý by im poradil, ktorý by ich viedol.

Kresťania však majú Kňaza, ktorý ich vedie dokonale, pretože sa za nich obetoval, vedie ich v Slove Boha, ktoré kresťania milujú a dodržiavajú, odpúšťa im hriechy, pretože on svojou krvou očisťuje svoj ľud v čase a svojou obetou im odpustil všetky hriechy v horizonte ich celého života.

Pokiaľ kňaz náboženstva si sadne do spovednice, ako chce odpustiť hriechy, keď je potrebná obeta? Nemá na to žiadne páky. Ale Kristus, náš kňaz, prináša svoju vlastnú krv pred Boha Otca a touto obetou sme očistení dokonale.

List Heberejom je veľkým dielom o Kristovej moci a veľkosti. Držanie sa kostolov, chrámov, obradov, ceremónií, postupov ktoré človek vynašiel, nie je nič iného, iba modloslužba. Boh ustanovil iný Bohostánok, ktorý nie je vytvorený ľudskými rukami, ktorý On sám rozložil a v ňom sedí náš Veľkňaz – Kristus Pán. Je to úžasné zistenie, je to úžasná vec, že máme takéhoto dokonalého kňaza, Veľkňaza, Prostredníka, Baránka Božieho:

Žd 8:1-2: “Z povedaného je hlavné toto: máme takého Veľkňaza, ktorý sa posadil na pravici trónu Velebnosti na nebesiach ako služobník svätyne a pravého stánku, ktorý rozložil Pán, a nie človek.”

Amen…