Boh je láska. Boh je taká láska, že si pri Ňom môžeme robiť čo sa nám zapáči. On nám odpustí všetko, veď nás miluje. Miluje všetkých rovnako, bez akéhokoľvek rozdielu a preto veľmi túži po našej prítomnosti a to až tak, že i ten náš najmenší prejav lásky k Nemu, Ho robí radostným a šťastím bez seba. Zabudnite na takúto vieru!!!

Nič nie je viac falošnejšie, ako nové kresťanstvo, ktoré svojho Boha nepozná. Vytvorilo si bôžika, modlu, ktorá koná presne to, čo padlý človek chce. Preto sa dnes razí heslo – Boh sa musí prispôsobiť dnešnej humanistickej dobe. Pravda je ale postavená opačne – dnešná humanistická doba, sa musí zbaviť svojho humanizmu a prispôsobiť sa Bohu.

Poďme sa pozrieť do Písma, do Slova autora Biblie, do Slova samotného Boha, ako sa On prezentuje v Písme, ako sa nám sám zjavuje.

V prvom rade musíme vylúčiť všetky falošné viery, ktoré z Boha robia nejakého uplakaného deduška na obláčiku. Rovnako tak musíme vylúčiť všetky názory, ktoré nemajú oporu v Písme. Názory ľudí, mnohé takzvané zjavenia, rôzne zážitky, súkromné videnia, pocity cez ktoré k nám údajne Boh prehovára – to všetko musíme postaviť na veľkú kopu smetia. Nemôžeme sa na toto absolútne postaviť, citovať, opierať sa o tieto veci, ktoré stoja mimo Slova Boha!

Pozrime sa na Boha ktorý je Mocný, má Majestát, ktorý je pre nás nepochopiteľný. Preto zabudnime hneď na Boha, ktorý je:

– Slabý
– Dobrosrdečný – podobne ako padlý človek
– Plný súcitu v každej situácii, byť aj v hriešnej  je Bohom plným emócií

Preberieme si postupne 6 bodov, kým Boh je a aká je Jeho láska.

1. Boh sa nedá ovplyvniť
2. Jeho láska je večná a nekonečná
3. Jeho láska je zvrchovaná
4. Láska ktorú nám dal sa nemení
5. Jeho láska je svätá
6. Tiež je jeho láska milostivá

Dnes prvý bod:

1. Boh sa nedá ovplyvniť.

Tento bod hovorí o tom, že Božia láska k človeku, nie je ničím podmienená. Boh na človekovi nič nevidí, čo by malo pritiahnuť Jeho lásku k nemu. Človek je padlý tvor, úplne skazený hriechom, jeho myšlienky a konanie sú od mladosti zlé. Podobá sa bezdomovcovi, ktorý sa nikdy neumýval, z ktorého opadá špina a zapácha na veľkú vzdialenosť.

Boha si nikto nemôže nijako nakloniť, povedať Mu – pozri čo som pre teba vykonal, čo pre Teba robím. Nie je v nás a na nás nič, čím by sme mohli Boha podplatiť.

My ľudia máme náklonnosť k inému človeku, je nám sympatický, cítime sa dobre v jeho spoločnosti. Takto to u Boha nie je. Na nás nič nie je, čím by sme Boha oklamali, či už rečou, skutkami, výzorom – múdrosťou, pretože všetko čo máme, máme my od Neho.

Pr 2:6: “Lebo Hospodin dáva múdrosť, z Jeho úst je poznanie i rozvaha.”

Boh si vyvolil svoj ľud, ktorý Ho miluje, ktorý v Neho verí, ktorý Mu slúži, daroval tomuto ľudu spásu, dal za tento ľud svojho Syna, ktorý tento ľud vykúpil svojou krvou a naklonil si svoj ľud k láske a to len preto, lebo On tak chcel! Tu nie je žiadna chvála z našej strany, tu nie je žiaden náš podiel.

Boh rovnako konal s Izraelským národom, ktorý si vytvoril z Abraháma. Nie že by mal Abrahám niečo uchvacujúceho, čo by Boha nadvihlo. Stalo sa to preto, lebo Boh to tak chcel, pretože mal svoj presný plán, ktorý sa naplní do poslednej bodky. Preto Písmo hovorí:

Dt 7:7-8a: “Nie preto sa Hospodin priklonil k vám a vyvolil si vás, že by ste boli väčší ako všetky národy – veď vás bolo najmenej zo všetkých národov – ale preto, že vás Hospodin miloval.

Boh miloval Izraelský ľud, z nepochopiteľných príčin. Nič na tomto ľude nebolo dobré, obdivuhodné. Naopak to bol ľud ktorý mal tvrdú šiju, bol neverný, staval si falošných bohov, zámerne išiel proti Slovu Hospodina, vytvoril si svoje náboženstvo odporné Bohu, založené na tradícii. Bol to Boh, kto miloval svoj ľud a nie naopak.

Mnohí takzvaní kresťania sa hnevajú nato, že je to Boh, kto si svoj ľud vybral a tento ľud miluje. Ale my sa nesmieme dať zmýliť falošným učením a postaviť sa na Slovo Boha ktoré hovorí:

2Tm 1:9: “On nás zachránil a povolal svätým povolaním nie pre naše skutky, ale podľa svojho predsavzatia a podľa milosti, ktorá nám bola daná pred večnými vekmi v Kristovi Ježišovi,”

Vidíme to jasne – nie pre naše skutky nás miluje, ako sa to nesprávne náboženstvá s nálepkou – kresťanské – nazdávajú. On si nás vybral, podľa svojho predsavzatia – pritom nebol ničím ovplyvnený.

My Boha od narodenia nemilujeme, my by sme sa nikdy pre Boha nerozhodli! Alebo spadneme do iného extrému, že sa rozhodneme pre bôžika s nálepkou – kresťanský, ktorého nám zachovali rodičia, náboženstvo, tradície, ktorý je podstatne odlišný od Boha Všemohúceho!

My vpravde Boha nemilujeme a keď Ho milujeme, nie je to preto, že by sme boli iní ako ľudia ostatní, ale preto, lebo On nás miloval skôr, dal nám lásku, ktorú ku Nemu od prirodzenosti nemáme, Jeho láska je nezaslúžený dar:

1J 4:19: “My milujeme, lebo On nás miloval ako prvý.”

Ak si dáme otázku: čo Boha ku mne pritiahlo? Odpoveď je veľmi jednoduchá – vôbec nič!

V nás skutočne nie je nič, čím by sme Boha ohúrili. Toto je prvá veľká pravda, ktorú musíme do seba vstrebať, aby sme sa pohli ďalej. Falošní kresťania odmietnu túto prvotnú doktrínu o Božej láske, ale praví kresťania sa potešia, že dostali milosť. Ak sa hovorí, že milosťou sme spasení – toto nie je nejaká fráza, ale hlboká pravda. Milosť je nezaslúžený dar. Boh si vyvolil svoj svätý ľud, ktorý Ho bude spoznávať, rozjímať o Ňom, odhaľovať Jeho Majestát, milovať Ho a to len preto, lebo sa tak Boh rozhodol a nie že sa tak rozhodol padlý človek.

1J 4:10: “V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy.”

V tom je Jeho láska, že nie my sme milovali Boha – ale On miloval nás a to ešte pred stvorením sveta. (1 kap Ef.) Teda my, ako príčina lásky Božej, je absolútne vylúčená!

Položme si inú dobrú otázku – prečo sa všetci ľudia neobrátia k Bohu, aby boli spasení? Pretože nie všetci ľudia, dostali Božiu lásku!

Prirodzený človek Boha nemiluje a je jedno či je pohanom, alebo papierovým kresťanom. Na to, aby človek mohol milovať Boha, nemôže nič urobiť na svojej strane – človek nemá žiaden potenciál k tomu, aby Boha skutočne mal rád. Preto ak Boh nedá ľuďom svoju lásku vyvoleného ľudu, oni zomrú vo svojich hriechoch, podľa svojho skazeného srdca. Napriek tomu aj pohanom Boh dáva milosti a lásku, inak by ich musel hneď zničiť smrťou, pretože písmo hovorí: odplata za hriech je smrť.

Boh dáva aj pohanom dobré veci, dopúšťa na nich zmyselné túžby a rozkoše, dáva im materiálnu zábezpeku – často väčšiu ako to robí pre kresťanov – dávam im mnohé dobré materiálne dary a úspechy.

Ale láska Boha k pohanom, je odlišná od lásky Boha k svojmu ľudu. Svoj ľud nemusí zahŕňať Boh až takou veľkou materiálnou priazňou, im skôr dáva mnohé dary milosti a hlavne svoju lásku, bez ktorej by sme Boha milovať nijako sami zo seba nemohli.

Človek je mrzák, je neschopný Boha milovať, je neschopný Boha spoznávať, je neschopný vôbec o Bohu premýšľať – človeka bavia svoje vlastné myšlienky a predstavy o stvorení a fungovaní sveta a preto nie je divu, že vynašiel UFO, reinkarnáciu, život po živote plného lásky a zmyselnosti, alebo vynašiel po živote nič – tmu – rovnakú ako bola pred narodením. Toto sú výsledky ľudskej viery bez Božej lásky. Človek obdivuje sám seba, svoje vlastné skutky, svoje vlastné ja, preto je pre neho Boh prekážkou. To, že človek miluje sám seba miesto Toho, kto ho stvoril – teda Boha – nie je ničím iným, iba temnotou.

Pavol dobre vie, že v človeku nie je nič, čím by Boha pritiahol a preto napísal:

R 7:18: “Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva dobré, lebo vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal.”

Pavol je presný v termínoch – vo mne neprebýva dobré. Má síce vôľu, ale nemá silu. Ak miluje Boha, miluje Ho len preto, lebo On Pavla miloval oveľa skôr, dokonca ešte v čase, kedy bol Pavol Božím nepriateľom:

R 5:10: “Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou Jeho Syna už vtedy, keď sme boli nepriatelia, o čo skorej budeme zachránení Jeho životom, keď sme zmierení?!”

Takže prvá doktrína o Božej láske je táto: Boh nebol ničím ovplyvnený, ničím pritiahnutý, že by mohol niekto o sebe povedať – preto som kresťanom, preto ma Boh miluje, lebo mám také a onaké skutky, vysielam k Nemu také a onaké modlitby a pobožnosti. V nás nie je nič, čím by sme Boha uchvátili. Celá naša spása, je postavená len na Ňom.

Nie my sme si Boha vyvolili, ale Boh si vyvolil nás:

J 15:16: “Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostávalo, tak, aby vám Otec dal, čokoľvek by ste v mojom mene prosili od Neho.”

Celá láska Boha ku nám, je len a len v Jeho réžii, bez podmienok a našich zásluh.

Niekto rád dáva protiotázky, pretože veľmi ťažko prijíma túto mocnú doktrínu o Bohu a Jeho láske. Preto vytiahne takýto a jemu podobný verš:

Pr 8:17: “Milujem tých, čo mňa milujú, a tí, čo ma hľadajú, nájdu ma.”

Tento verš akoby hovoril o tom, že človek je schopný Boha milovať, hľadať Ho, pýtať sa po Ňom a On sa mu potom dá poznať. Komplexne z celého Písma však vieme, že toto nie je možné. Preto sem patrí protiotázka: Ktorí sú to tí, ktorí Boha milujú, ktorí Boha hľadajú, ktorým sa Boh dá nájsť?

Odpoveď je zhodná s celým Písmom: Sú to tí, ktorých Boh miloval ako prvý a dal im dar viery a milosti. Neexistuje a nikdy neexistoval človek, ktorý by sa po Bohu pýtal sám od seba. Ak sa pýtal, ak Boha hľadal, bolo to preto, lebo ho Boh dávno predurčil a tak ten človek nastúpil cestu poznania.

Ak sa sám seba opýtaš – prečo milujem Boha, prečo tak milujem Jeho Slovo v biblii, prečo milujem Jeho skutky, zvrchovanosť a silu? Odpoveď je jednoduchá – lebo je to Boh, kto ti toto vložil do srdca a ty si sa začal pýtať po Ňom. Teda Boh bol dávno predtým, než si vykonal svoj prvý krok hľadania…

Pokračovanie nabudúce v druhej doktríne – Jeho láska je večná a nekonečná…

Amen…