Božia láska II. Jeho láska je večná a nekonečná

Pokračovanie rozpráv o Božej láske.

Čo to znamená, že Božia láska je večná a nekončená? Boh si svoj ľud zamiloval večnou láskou a to až takou, že urobil všetko preto, aby Jeho ľudia boli privedení ku spáse a to ešte v čase, kedy ani svet nebol svetom.

Ef 1:4-5: “Veď ešte pred stvorením sveta vyvolil si nás v Ňom (Kristovi), aby sme boli svätí a bez úhony pred Ním, keď nás z lásky podľa milostivej rady svojej vôle predurčil byť Mu synmi skrze Ježiša Krista.”

Boh všetko vedel čo sa stane, ako padnú anjeli, ako padne človek, akí budú ľudia po páde Adama, ako zničí svet potopou, zachová len Noeho rodinu, z ktorého vznikne nové ľudstvo. Vyvolil si Abraháma a z neho potomstvo, ktoré skrze Ježiša Krista a len skrze Neho, príde ku spáse a to z celého sveta, z každého jazyka.

Zj 5:9: “Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate, lebo si bol zabitý a svojou krvou vykúpil si Bohu svojich z každého kmeňa i jazyka, ľudu i národa”

Boh pre svoju veľkú lásku obetoval to najcennejšie čo mal, svojho Syna za svoj ľud. Predpovedal vykúpenie svojho ľudu ešte v čase, keď okrem Adama a Evy nikoho na zemi nebolo. Diablovi hadovi Boh hovorí:

Gn 3:15: “Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu.”

To potomstvo je Kristovo potomstvo, ktoré Boh mal dávno vyhliadnuté a predurčené. Nie je to nejaké náhodne vybrané, vygenerované potomstvo, je to presne ustanovené a určené potomstvo, potomstvo Božej nezmernej lásky.

Mnohí ľudia sa nazdávajú, že Boží plán vykúpenia sa dá nejako meniť, niečo pridať, niečo ubrať, že je v tomto pláne je mnoho náhod. Preto je tá veľká snaha ľudí, zapáčiť sa Bohu skutkami a takto sa nechať vykúpiť, pretože majú zahmlený zrak o Božej sláve a zvrchovanosti. Nazdávajú sa, že nejako zmenia Boží nemenný plán. Boh na chválu nie je vrtkavý ako my, On je ten istý včera, dnes i zajtra.

Žd 13:8: “Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky.”

Evanjelizácia nie je nič iného, ako hľadanie Božieho ľudu, ktorý ešte spí v temnotách. Evanjelium je z počutia Božieho slova.

R 10:17: “Teda viera je z počúvania skrze slovo Kristovo.”

Keď v nejakej škole, alebo na nejakej prednáške, budete zvestovať evanjelium pohanom, zo sto ľudí dvaja uveria. Prečo? Pretože sú prebudení Božím slovom, započujú Božie slovo a sú im otvorené oči.

Mnohí ľudia ktorí od mladosti chodili do kostola sa nazdávajú, že toto chodenie je nejaké významné, že keď to robili ich predkovia a robia to aj oni, že sa tým vykúpia. Títo ľudia rovnako potrebujú počuť biblické evanjelium a je potom na Pánovi, či ich povolal alebo nie. Ak budú evanjeliu odporovať, sú pohania, napriek ich náboženstvu, kam chodia. Ak si vezmú písmo, veľmi rýchlo zistia, že nemajú znaky kresťanov ako ich vykladá Pavol. Preto sa ešte viac primknú k náboženstvu, kde im rovnako duchovne slepí kňazi, farári a pastori povedia, že tie znaky v písme nech si nevšímajú, alebo ich prekrútia známou vetou – toto musíme chápať tak, že – a tu celé jasné učenie prekrútia naruby.

A zase – mnohí ľudia ktorí chodili od malička do náboženstva, započujú evanjelium, začnú študovať Písmo, overovať, hľadať, pýtať sa a obrátia sa. Nie preto, že by v sebe mali nato potenciál, je to dané od Boha. Sú spasení z milosti, nie zo skutkov, nemajú sa čím chváliť.

Vráťme sa k téme. Boh miloval svoj ľud v čase, kedy čas ešte nebol – pred stvorením sveta. Preto je jeho láska k svojmu ľudu nekonečná. Jeremiáš hovorí, že Boh miloval Izraelský ľud večnou láskou, láskou od večnosti:

Jr 31:3: “Miloval som ťa večnou láskou, preto som ti tak dlho zachoval milosť.”

Pre svoju lásku zachováva Boh milosť ľuďom. Nie pre ich skutky. Ak by Boh bral naše skutky ako merítko Jeho lásky, sme absolútne stratení.

2Tm 1:9: “On nás zachránil a povolal svätým povolaním nie pre naše skutky, ale podľa svojho predsavzatia a podľa milosti, ktorá nám bola daná pred večnými vekmi v Kristovi Ježišovi.”

Ľudia žijú v žalostnom omyle, že Boh tieto verše hovorí k úplne všetkým ľuďom a je iba na nich, či sa pre Boha rozhodnú. Tak by sa spása presunula od Boha, smerom k nám. Ale my musíme veľmi pozorne pristupovať k slovu Boha a čítať všetko, nie len to, čo sa nám hodí. Aj tu sa píše, že nás povolal nie pre naše skutky. Ak nás nepovolal pre naše skutky, pre naše zásluhy, pre naše pekné modré oči – prečo nás Boh vlastne povolal? V tomto verši je hneď aj odpoveď – podľa svojho predsavzatia a podľa svojej milosti. Odkedy existuje toto predsavzatie? Opäť nám odpovedá tento istý verš – toto predsavzatie a milosť bola daná pred večnými vekmi.

V tomto je kameň úrazu dnešného kresťanstva. Pokiaľ Pavol miloval Boha a Jeho zvrchovanosť, ľudia dnešného veku nenávidia zvrchovanosť, čím nenávidia samotného Boha. I keď sa snažia na povrchu robiť kresťanmi – sú kresťanmi iba podľa mena – Boha neprijímajú tak, ako ho zjavuje písmo.

Božia láska je nekonečná. Boh nemení svoj plán a nemení ani svoju lásku k ľuďom, ktorých si vyvolil. Aj keď taký človek by odpadol od viery, stal by sa pohanom, konal by tie najhoršie skutky na svete, Boh ho zdvihne zo zeme a postaví do radu vyvolených. To šľahanie a rany od Boha nebudú príjemné na jeho ceste života, ale napokon privedie všetkých na nebi i na zemi k cieľu, ktorý si Všemohúci ustanovil – spásu skrze Krista:

Ef 1:7-10: “V Ňom (Kristovi) máme vykúpenie skrze Jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva Jeho milosti, v ktorej nás bohato zahrnul všetkou múdrosťou a rozumnosťou, zjaviac nám tajomstvo svojej vôle podľa svojej blahovôle, ktorú si predsavzal v Ňom (Kristovi) na uplatnenie plnosti časov: totiž v Kristovi ako v Hlave zjednotiť všetko, aj čo je na nebi, aj čo je na zemi.”

Dobrým príkladom v tejto veci je nám prorok Jonáš. Bol Boží muž, bol dokonca prorok, ale keď má ísť hlásať pohanom evanjelium do mesta Ninive, uteká pred touto úlohou presne na opačnú stranu sveta. Dokonca sa prestáva modliť. Pohania sa modlia počas búrky, ale Jonáš kašle na všetko – je mu ukradnutý aj samotný Boh, upadol do totálnej ľahostajnosti. Ak by bola spása na Jonášovi a jeho skutkoch, tu by sa Boh musel nahnevať a Jonáša zavrhnúť. Boh sa na Jonáša aj skutočne nahneval, ale ho nezavrhol, lebo bol od večnosti Jeho vyvolenou nádobou. Preto ho pritiahne späť k viere a to v momente, ako je Jonáš hodený cez palubu, kde mu Boh z milosti posiela veľrybu, v ktorej bruchu prežije ťažké tri dni, kde mu nezostáva nič, len modlitba a milosť Boha.

Milosť Božia je od vekov až naveky. Keď si Boh zamiloval svoj ľud, bude ho milovať do nekonečna.

Ž 103:17: “Ale milosť Hospodinova je od vekov až na veky nad tými, ktorí sa Ho boja, a Jeho spravodlivosť aj na detných deťoch.”

Ak by bol Boh premenlivý, beda nám hriešnikom. V jeden deň by nás miloval a na druhý deň by nás zavrhol, uvalil na nás smrť a zatratenie. Pritom by nám povedal – tak ti treba, že si skončil v pekle, nemal si konať proti mne to, čo nenávidím. Toto je vykreslenie Boha, ktorého chovajú náboženstvá kresťanské. Boha, ktorého treba neustále udobrovať, zaliečať sa mu, ničiť samého seba, aby nás Boh neposlal do zavrhnutia. Pritom tieto náboženstvá učia aj o Bohu milostivom. A tu upadajú do opačného extrému, kde Boh je ten, kto všetko každému odpúšťa, všetko prehliada, zakrýva si oči, nad hriechom pokýva hlavou a pohrozí prstom. Poznáme to sami z našej spoločnosti, že buď je Boh prísny Sudca, alebo je plačúcou bábkou.

No Písmo nám vykresľuje Boha spravodlivého a milostivého. Spravodlivý je k tým, ktorí neveria a milostivý k tým, ktorí uverili. Tí ktorí uverili, sú Jeho ľudom a on svoj ľud neopúšťa, neposiela svoj ľud do horúcich pekiel. On svoj ľud šľahá a bičuje, napráva, karhá. Boží ľud je ťažko skúšaný, je preverovaný, je vhodený do ohňa, aby zlé skutky zhoreli a zostalo iba čisté zlato.

Žd 12:6: “Lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a šľahá každého, koho prijíma za syna.”

Písmo nás povzbudzuje k tomu, aby sme prijímali ťažkosti, karhania, nápravy, pretože tým nás Boh upevňuje a posilňuje. Ak by sme nemali protivenstvá, ťažkosti, skúšky – naša viera by veľmi rýchlo upadla.

Jb 5:17: “Blahoslavený človek, ktorého Boh karhá; nepohŕdaj teda kázňou Všemocného.”

Človek telesný, nenávidí karhanie a skúšky, preto sa im vyhýba, modlí sa zato, aby mu boli tieto skúšky odobrané a keď nie sú, pochybuje o Božej dobrote. Naopak Boží ľud sa teší skúškam, potešuje sa nielen pre ťažkosti, ale hlavne pre Božiu silu ktorú dostane, aby tieto ťažkosti zvládol. Tu vidí Božiu mocnú ruku.

Existuje aj tu extrém, kde si človek schválne privádza skúšky a ťažkosti, ale to nie je od Boha a v takom prípade ide o pokúšanie. Ak má kresťan chvíľu kľud a pokoj, má sa radovať v Pánovi a nepokúšať Ho skúškami. Príde čas, keď mnohé súženia zažije, vtedy sa má k Bohu primknúť a ďakovať za skúšky.

Ďakujme Pánovi že si vyvolil svoj svätý ovčinec. Keď niektorá ovca zblúdi, On ju pohľadá, vytiahne z problémov a privedie späť. Jeho láska ku svojim ovciam je nezmerateľná až tak, že prichádza na svet Kristus a vylieva svoju krv za svoje ovečky. Jeho láska k svojmu ľudu je večná, preto aj jeho záchrana tohto ľudu je večná, ustanovená od vekov až naveky. Nie je možné, aby niekto zrušil spásu človekovi, ktorý ju od Boha dostal:

Iz 51:6: “Zdvihnite oči k nebesiam a pozrite sa dolu na zem, lebo nebesá sa rozplynú ako dym, zem sa rozpadne ako šaty a jej obyvatelia pomrú ako komáre, ale moja záchrana ostane naveky a moja spása sa nezruší.

Amen…