Doktrína Ospravedlnenia

Čo je to ospravedlnenie? Keď príde zločinec na súd, aby mohol slobodne z tohto súdu odísť, potrebuje počuť vyhlásenie, dekrét, od samotného sudcu, ktorý vyhlási – tento človek je nevinný.

Rovnako tak, keď príde zločinec – hriešny človek – na Boží súd, potrebuje počuť vyhlásenie samotného Boha – tento človek je nevinný. Ako sa to môže stať?

Každý jeden človek, ktorý kedy žil, okrem nášho Pána, bol hriešny. Nachádzal sa teda v stave zločineckom proti Bohu. Potrebuje byť preto vyhlásený za nevinného a to nepôjde bez toho, že by tento zločinec nebol ospravedlnený. Ospravedlnený – vyhlásený za spravodlivého. Ako môže byť zločinec vyhlásený za spravodlivého? Najprv sa pozrime, čo nás spravodlivými neučiní, i keď na takomto postoji stoja veľké cirkvi, no rovnako v hlavách ľudí toto myslenie má veľkú váhu.

Ospravedlnenie nie je to, že spolupracujeme s milosťou Ježiša Krista, konáme dobré skutky, robíme si zásluhy a červené bodíky, aby sme boli spasení. Prečo? Pretože Boh od nás vyžaduje len jednu normu – byť presne rovnaký ako Jeho Syn Ježiš Kristus. Ak sme takí neboli, táto cesta je cestou zvodnou.

Rovnako tak nás neospravedlňuje to, že dokončené dielo Ježiša Krista na Golgote, nám umožňuje byť lepšími ľuďmi, dáva nám to akúsi magickú silu sa zdokonalovať a na základe toho, že sme boli lepšími ľuďmi, nás Boh vyhlási za spravodlivých. Opäť – Boh nás ospravedlní len takých, keď sme presne rovnakí ako Ježiš Kristus. Keď sme lepšími, keď sme sa v niektorých hriechoch zlepšovali, nie je nám to nič platné. Zostávame hriešnikmi, pre nebo neprijateľnými.

Tu vstupuje ďalší klam, že do neba sa dá aj tak vôjsť týmto spôsobom a to tak, že prejdeme po smrti akýmsi očistným systémom – očistcom. Túto alternatívu Písmo nepozná, prieči sa to celej doktríne ospravedlnenia, dokonca to znevažuje Kristovu zástupnú obetu, pretože podľa tohto bola nedostatočná a my sa musíme dodatočne zbaviť špiny inak. Viera v očistec je pohanením Krista.

Tiež nás Boh neospravedlní zato, že sme sa priznávali k Ježišovi Kristovi. Aj Moslimovia sa priznávajú k Ježišovi Kristovi, rovnako ako Jehovisti. Aj mnohí ateisti bránia Pána Ježiša Krista, ktorého si berú za vzor humanizmu.

Ospravedlnení nebudeme na základe váh. Keď sme konali viac dobra ako zla a takto budeme vyhlásení za spravodlivých. Toto sú viery, ktoré majú ďaleko od kresťanstva.

Keď sme žili morálne dobrým životom a konali svoje občianske a náboženské povinnosti, nás rovnako neospravedlní, pretože opäť – musíme byť rovnakí ako Ježiš.

Teraz sa pozrime na ospravedlnenie, ako ho učil Ježiš a Apoštoli

Naše ospravedlnenie nás musí viesť k istote spásy. Ak nemáme istotu spásy, Boh je pre nás strašiak. Je podobný pohanským démonom, ktorých si ľudia udobrovali tým, že im dávali obete nielen zvieracie, ale aj ľudské, dokonca vlastné deti. Takéhoto Boha sa musíme nutne báť, neustále mu musíme nosiť naše zásluhy a dobré skutky a keď padneme v hriechu, cítime sa ako vyhodení z Božieho domu.

Bojíme sa nálad Boha, ktorý dnes môže mať dobrú, zajtra zlú náladu. Ktovie aký bude náš posledný deň, keď sa Boh zle vyspí a pošle nás do pekla. K týmto našim zlým vieram, ktoré pramenia z nášho myslenia, z našich pocitov, prichádza diabol, ktorý ich ešte viac nafukuje. Padneme v nejakom hriechu a diabol povie – Boh ti tento hriech neodpustí, už toľkokrát si v ňom padol – nemáš šancu. A človek sa bojí aj pristúpiť k modlitbe, pretože by musel prísť k Bohu – ozrute, ktorej musí priniesť obete, skutky, zásluhy a práve teraz žiadne nemá. Takže najprv nejaké zásluhy priniesť k Bohu – pre niektoré náboženstvá je skutkom aj spoveď kňazovi – a až potom je človek schopný sa s Bohom zhovárať v modlitbe.

A opäť tu musíme naraziť nato, že miesto dôvery v slovo Boha, sa obraciame na svoje emócie a pocity. Tie sú však prekážkou k nášmu duchovnému rastu. My sa musíme zakoreniť v slove Boha a veriť výhradne tomuto slovu, zapísaného v Písme, lebo toto slovo priamo k nám hovorí.

Pán Ježiš veľmi dobre vidí strach ľudí o svoju spásu a preto akoby miesto pozdravu, veľmi často hovorí – neboj sa!

L 12:32: “Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.”

Ak si človek dá vyhľadať, koľkokrát pán Ježiš hovorí – neboj sa, nebojte sa, zostane prekvapený. Evanjeliá zaznamenávajú toto slovo u Ježiša vyše 30 krát.

Diabol pomohol vytvoriť náboženstvá, ktoré si hovoria kresťanské, ale ich podstatou je strach a kŕmenie Molocha, ktorým nahradili pravého Boha. Pre tohto Molocha musíte konať, musíte sa obetovať, musíte sa zničiť a potom dostanete odmenu. Beda, ak Moloch má hnev. Takto vidí Boha žiaľ väčšina ľudí, ktorí si hovoria kresťania. Vsadili na jednu špatnú a veľmi nízku kartu – keď budú do úmoru slúžiť Molochovi, dostanú odmenu – spásu. V srdci nenávidia všetkých, ktorí neslúžia takým istým spôsobom, ako oni sami.

Tak sa pozrime nato, čo ospravedlnenie je. Nebudeme tu veľa vykladať, vyložíme iba základ a ostatné necháme na slovo Boha, aby ľudia nad ním premýšľali.

Ospravedlnenie je proces, keď Boží Syn za nás odžil spravodlivý život. V momente viery v zástupnosť Krista za nás, nám Boh pripočítava túto spravodlivosť Krista. To znamená, že sme úplne vyzlečení zo svojich skutkov, nech by boli v našich očiach a očiach iných ľudí priam nadľudské a sme oblečení do nového rúcha, bieleho, čistého – Kristovho.

Chápeme to? Všetky naše skutky, musia byť z nás strhnuté a nahradené skutkami a životom nášho Pána, Ježiša Krista. Naše ospravedlnenie musí byť oddelené od našich skutkov. Naše skutky sú odseknuté od nás, pretože tieto skutky nás ťahajú ako záťaž ku dnu. Nám sú pripočítané skutky Krista, len Jeho zásluhy, ktoré nás naopak dvíhajú k nebu.

Ale to nie je všetko. Kristova krv nás očistila od všetkých hriechov, Boh si na ne nikdy nebude spomínať – nikdy ich nepostaví proti tebe, ak si uveril v zástupnosť Krista, nikdy Boh nevytiahne zo šuflíka tvoj spis a nepovie ako policajný vyšetrovateľ – TAK, teraz sa na teba pozrieme zblízka.

Celé toto ospravedlnenie je iba skrze vieru v Syna Božieho. Nie je nič viac, čo by sme mali k nášmu ospravedlneniu pridať. Len Boh všetko vykonal, čo sme my nezaslúžene prijali. Preto nechajme hovoriť samotné slovo Boha:

J 5:24: “Ježiš povedal: Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má (prítomný čas) večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života.”

Sk 13:38-39: “Vedzte teda, mužovia, bratia, že sa vám skrze Neho (Krista) zvestuje odpustenie hriechov a že od všetkých (hriechov), od ktorých vás ani zákon Mojžišov nemohol ospravedlniť, je každý veriaci ospravedlnený skrze Neho (Krista).

2Kor 5:19-21: “Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich priestupky a ustanovil medzi nami zvestovanie zmierenia. Miesto Krista sme teda poslovia, akoby (vás) Boh napomínal skrze nás. Miesto Krista prosíme: Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.

R 4:1-25: “Čo teda povedať? Že nachodíme Abraháma ako svojho praotca podľa tela? Lebo ak Abrahám bol ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie pred Bohom. Veď čo hovorí Písmo? Abrahám uveril a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Ale tomu, kto skutky vykonáva, tomu sa mzda nepočíta z milosti, ale z podlžnosti. Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť. Ako aj Dávid blahoslaví človeka, ktorému Boh bez skutkov počíta spravodlivosť: Blahoslavení, ktorým neprávosti boli odpustené a ich hriechy prikryté; blahoslavený muž, ktorému Pán nepočíta hriech. Či sa teda toto blahoslavenstvo vzťahuje len na obrezaných, a či aj na neobrezaných? Hovoríme totiž: Abrahámovi sa viera počítala za spravodlivosť. Ako sa mu teda počítala? Či obrezanému, a či neobrezanému? Nie obrezanému, ale neobrezanému. A znak obriezky dostal ako pečať spravodlivosti viery, ktorú mal ako neobrezaný, aby bol otcom všetkých, ktorí veria ako neobrezaní, aby sa im počítala spravodlivosť, a aby bol otcom obrezaných, nie však tých, čo sú len obrezaní, ale aj čo kráčajú v šľapajách viery nášho otca Abraháma, ktorú mal ako neobrezaný. Lebo zasľúbenie, že bude dedičom sveta, sa Abrahámovi alebo jeho potomstvu nedostalo zo zákona, ale zo spravodlivosti viery. Veď ak sú dedičmi tí, čo sú zo zákona, tak viera bola zmarená a zasľúbenie zrušené. Lebo zákon spôsobuje hnev; ale kde nieto zákona, nieto ani priestupku. Preto z viery, aby bolo podľa milosti a aby zasľúbenie platilo všetkému potomstvu, nielen tým, čo sú zo zákona, ale aj tým, čo sú z viery Abraháma, ktorý – ako je napísané: Učinil som ťa otcom mnohých národov! – je otcom všetkých nás pred Tým, ktorému uveril, pred Bohom, ktorý oživuje mŕtvych, a to, čoho nieto, povoláva, ako by bolo. Proti nádeji v nádeji uveril, aby sa stal otcom mnohých národov podľa slov: Tak bude tvoje potomstvo. A neoslabol vo viere, keď hľadel na svoje odumreté telo – veď mal asi sto rokov – a na odumretý život Sárin. O zasľúbení Božom nezapochyboval v nevere, ale utvrdil sa vo viere, vzdával Bohu slávu a pevne bol presvedčený, že Ten, kto dal zasľúbenie, môže ho aj uskutočniť. Preto sa mu to počítalo za spravodlivosť. A nielen kvôli nemu bolo napísané, že sa mu počítalo, ale aj kvôli nám, ktorým sa má počítať ako veriacim v Toho, ktorý vzkriesil z mŕtvych Ježiša, nášho Pána, vydaného pre naše hriechy a vzkrieseného na naše ospravedlnenie.”