Božia láska III. Láska Boha je zvrchovaná – Jákoba som miloval, Ezava nenávidel

Pokračovanie v rozpravách o Božej láske.

Boh si vybral svoj ľud, za ktorý obetoval svojho Syna a len tento ľud príde ku spáse. Boh bude ochrancom svojho ľudu, bude ho ako vlastného syna vychovávať tvrdou rukou, pretože ak rodič miluje svoje dieťa, vychováva ho a karhá, aby z neho vyrástol vzorný človek.

Mnohým ľuďom sa nepáči zvrchovanosť Boha, že si vybral svoj ľud, že spása tým pádom akoby nebola pre všetkých. Spása pre všetkých je, ale všetci ju odmietajú a tak je výsostné právo na Bohu, komu ju udelí tak, ako On chce.

Boh je zvrchovaný Pán, nikomu sa nezodpovedá, nikomu nie je zaviazaný, sám sebe je zákonom, koná podľa svojej vznešenej radosti. Keďže je Boh absolútne zvrchovaný, je láskou a z toho vyplýva, že jeho láska je rovnako zvrchovaná.

Ak by bolo niečo v nás, čo by Boha mohlo zaujať, pritiahnuť, nekonal by zvrchovane, ale by bol závislý na nás, na niečom čo je v nás, čo by priťahovalo Jeho lásku a tak jeho láska by bola podmienená a závislá. Ale na nás nie je nič, čím by sme mohli Boha pritiahnuť a preto Jeho láska je zvrchovaná. On miluje koho chce, nie podľa našich schopností, ale sám podľa seba, svojej zvrchovanej vôle. Preto pre mnohých je nepochopiteľný verš:

R 9:13: “Jákoba som si zamiloval, Ezava však znenávidel.”

Naša predstava o Bohu je buď taká, že si myslíme, že je niečo v nás, čím sme Boha očarovali, alebo – Boh miluje všetkých ľudí neohraničene a rovnako. Tento verš nás vyvádza z omylu. Je na Bohu, koho bude milovať a je na Bohu, koho milovať nebude. Nie že by Boh Ezava nezahrnul materiálnymi statkami, nedal mu veľké potomstvo. V tom je láska Boha, že hriešnemu človeku, nad ktorým visí meč, ktorý môže kedykoľvek spadnúť a ten meč sa volá – odplata za hriech je smrť – Boh dáva milosť, že ho hneď neuvrhne do zatratenia.

Ak by bolo niečo dobrého a príťažlivého na človekovi, že by ho Boh mohol pre tú vec milovať, ľudia by sa mohli chváliť sami sebou. V podstate toto myslenie o Bohu tu existuje od nepamäti. Boh nás miluje preto, lebo sme milovania hodní Bohom. Opak je pravdou.

Ako zlý príklad si predstavme, že vysypeme smradľavé veci z odpadkového koša a niektoré z nich si vyberieme, z ktorých čosi vyrobíme. Na tých odpadkoch nie je nič, čím by mohli pritiahnuť našu pozornosť, tobôž nie lásku. Podobne tak Boh nenachádza na nás vôbec nič, čím by sme zaujali. Preto je Jeho výhradným právom, či niekoho bude a niekoho nebude milovať. Ba dokonca musíme Boha obdivovať, že svoju lásku prejaví takým špatným ľuďom, akými sme.

Jákob, rovnako ako Ezav nemá v sebe nič, čím by Boha očaroval. Ale je na Božej zvrchovanej vôli, že si vybral Jákoba za svoju nádobu a Ezava si nevybral. Boh nie je nejaká vec, ktorá koná podľa určitých pravidiel. My sme si vytvorili takého Boha, ktorý neohraničene miluje ľudí a plače nad nimi, keď nechcú prijať spásu. On dáva lásku všetkým ľuďom rovnako, ako keď tečie neustále niekde voda z prameňa a je iba na človeku, koľko vody si človek naberie. Táto predstava sa nám páči, takto sa o Bohu učí celé stáročia, ibaže si nikto neuvedomil, že tým Boha znižujeme. Robíme z Neho iba akúsi ľahko čitateľnú vec a potom verše, akým je aj tento, nám robia problémy. Boh má rovnako právo milovať a nemilovať, ako toto právo máme aj my. No na rozdiel od nás, On sa stará aj o tých, ktorí nie sú jeho nádobami.

Ezav a Jákob mali rovnakých rodičov, boli z rovnakého rodu, boli Izraelci, ľud vyvolený, ich otcom bol Izák, potomok Abraháma, narodili sa v rovnakú hodinu a minútu, preto je vylúčené čarodejníctvo, ktoré špekuluje v oblasti horoskopov. Písmo schválne dáva do pozornosti týchto dvoch bratov, ktorí takmer rovnako vyšli z lona Rebeky. Jákob sa držal päty Ezava. Boh mal lásku k Jákobovi a to ešte dávno predtým, ako niečo urobili, ako sa vôbec ešte narodili. Týmto príkladom nám Boh chce ukázať, že tu nie je jeho plač a čakanie, ako sa rozhodne alebo nerozhodne pre Neho padlý človek, ale všetko určuje Jeho mocná ruka, ktorá sa drží plánu, napísaného od vekov. Preto Pavol píše:

R 9:11-12: “A keď sa jej ešte nenarodili (synovia), ani nespravili nič dobré ani zlé, aby zostala v platnosti rada Božia, tá podľa vyvolenia a závislá od Toho (Boha), ktorý povoláva, a nie od skutkov, bolo jej (Rebeke – mame) povedané: Starší (Ezav) bude slúžiť mladšiemu (Jákobovi).”

Teda ak sa budeme akokoľvek hlboko zamýšľať, prečo Boh Jákoba miloval a Ezava nenávidel, máme iba jednu odpoveď: je to preto, lebo sa mu tak vo svojej zvrchovanosti páčilo! Láska Boha tak ukazuje nato, že nie v ničom ovplyvnená svojím stvorením. Príčina lásky Boha leží iba v Ňom samotnom.

Láska Božia je zdarma, je rovnako ako milosť zdarma. Predstavme si, že by bol Boh závislý na stvorení, ktoré by miloval kvôli niečomu, čo v ňom je. Jeho láska by tak bola podmienená, už by sme nemohli hovoriť o Božej nezaslúženej láske. Jeho láska by sa riadila zákonom, predpisom, požiadavkou. My by sme boli dôležitý v tejto láske a mohli by sme Boha vydierať, chváliť sa pred druhými ľuďmi.

Ale Boh nič nenachádza na svojom stvorení hodné lásky a preto je On sám láskou, ktorú dáva komu a ako chce, podľa svojej svätej vôle. Právo na lásku nemá nikto. Všetci sme zhrešili a sme iba spomínanými odpadkami. Preto ak Boh prejaví niekomu lásku, ide o veľký prejav Jeho nepochopiteľnej milosti.

Pavol inak ani lásku Boha nechápe, iba ako nepochopiteľný a nezaslúžený prejav smerom ku nám. On sám dobre vie, že keby ho Boh nebol v Damašku obrátil, zomrel by ako nespasený človek a preto žasne nad Bohom, že si jeho – skazeného človeka hriechom vyvolil a dal mu takú vznešenú úlohu na zemi.

Rovnako Boh má aj medzi vyvolenými svoje slávnostné nádoby a nie každému dáva rovnaké dary. Písmo nám dáva veľkú lekciu, ako poznať skutočného Boha. Boh dáva milosť a lásku komu chce, podľa svojej ľubovôle. Tým, ktorým lásku prejavil dáva rôzne dary – niekomu väčšie, inému menšie.

Takto vidíme, že Boh nemá jeden meter, ako sme my zvyknutí v našom chybnom myslení rozjímať. Každý človek sa rodí do inej skutočnosti. Niekto sa narodí v chudobe, iný v bohatstve, niekto v hriechu, odhodený rodičmi. Boh nemá rovnaký meter a nedáva každému rovnakú štartovaciu pozíciu, nedáva každému rovnakú lásku a nedáva každému rovnaké dary. Boh dáva každému človeku to, čo sám chce dať a koľko chce dať. Má nato právo? Absolútne!

Ef 4:7: “Ale každému jednému z nás daná bola milosť podľa miery daru Kristovho.”

Preto spoznávajme a milujme Boha takého, ako sa sám opisuje v Písme a nevytvárajme si bôžikov, modly, ktorým sa klaniame v domnení, že sa klaniame pravému Bohu…

Amen…