Zj 4:8: “Bez prestania volali dňom i nocou: Svätý, svätý, svätý Pán Boh vševládny, ktorý bol, je a príde!”

Svätý znamená oddelený. Svätá láska je oddelená od nášho zmýšľania a od akejkoľvek závislosti či podmienky. Jeho láska nie je podriadená citom, náladovosťou, alebo nejakou zásadou. Je slobodná, voľná, plne v rukách samotného Boha, ktorý ju dáva komu chce a ako chce. Jeho láska sa neprieči jeho svätosti, ani spravodlivosti.

Človek upadá do extrémov. Na jednej strane si buď vytvorí Boha – strašiaka, alebo na druhej strane si urobí z Boha láskyplného starčeka na obláčiku, ktorý tlieska a potešuje sa z každej našej modlitby či pobožnosti.

Jeden čas niekto striekal sprejom, po rôznych budovách a stĺpoch v Bratislave heslo z biblie, ktoré znie: Boh je láska. Čo si o takomto samotnom verši môžeme pomyslieť? Niekto si ten verš privlastnil, oddával sa sexuálnej promiskuite, zamilovával sa do žien, potom ich opúšťal a pritom hovoril, že rozumie tomuto veršu – Boh je láska, lebo on to prežíva údajne cez svoje pocity.

Niekto iný zase hovoril, že aj keď hreší, aj keď koná nesprávne veci – Boh láska, na tieto veci nehľadí, ale hľadí na to dobré, čo v živote koná.

Iný zase verí, že skončí zaručene v nebi pre svoj život – v pekle bude iba Hitler, niekoľko fašistov, vrátane Stalina a komunistov. S nimi tam budú tiež tí najhorší a najbrutálnejší vrahovia, inak všetci ,,poctiví” a slušní ľudia skončia v nebeskom kráľovstve. A to všetko len preto, lebo Boh je predsa láska.

Tu môžeme vidieť, akým problémom je to, keď vytrhneme jeden verš z konceptu celého Písma. Tento verš od Jána, je zvestovaný iba kresťanom! Boh je Bohom spravodlivým a svoju spravodlivosť aj neustále dokazuje. Spravodlivosť musí každý jeden hriech evidovať a odsúdiť. Preto je nemysliteľné, že keď sú ľudia hriešni, keď denne páchajú hriechy, žeby mohli skončiť v nebi. A preto tento verš je vsadený do celého konceptu Písma a evanjelia ktoré učí – Boh je láska vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi. Kto má Syna, má večný život, kto nemá Syna, neuzrie večný život. Láska Boha k ľuďom je len a výhradne v Synovi. Mimo Božieho Syna Ježiša Krista a viery v Neho, Boh uplatňuje spravodlivosť a trestanie hriechov.

Nie že by kresťanov Boh nešľahal a nevychovával?

Žd 12:6: “lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a šľahá každého, koho prijíma za syna.”

Božia láska je daná človeku skrze Jeho Syna. Len skrze Ježiša! Nie skrze iné viery, náboženstvá a ľudí. Jeho svätá láska nie je nejakou sentimentálnou láskou, ľúbeznou slabosťou, ako ju poznáme v našej ľudskej dimenzii. Taktiež Jeho láska nie je zoženštilou slabosťou či mäkkosťou. Boh stvoril svet a všetko skrze svojho Syna, Ježiša Krista. On je centrom lásky Boha ku nám.

R 11:36: “Lebo z Neho, skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.”

Na lásku Boha teda nemôžeme pozerať ako na lásku človeka k človekovi. Jeho láska je zároveň činná. On nehovorí – milujem vás, pritom nás necháva padať do zatratenia. On svoju lásku prejavil v Kristovi a skrze Krista, ktorý sa obetoval a vylial svoju krv za svoj ľud. Jeho láska bola teda činná, nie romantická alebo sentimentálna.

Boh je svätý a jeho láska je rovnako svätá. Je daná bez podmienky. Je daná tomu, komu ju Boh zo svojej zvrchovanej vôle dal. Boh sa zmiluje nad kým chce a v nás nie je nič, čím by sme Jeho lásku upútali.

Ex 33:19: “Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem, a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem.”

Božia láska je čistá, nie je v nej nič primiešané – žiaden cit, žiadna náklonnosť, niečo čo by Boha opantalo. Ľudská láska je naopak závislá na podmienkach. Milujeme niekoho kvôli jeho kráse, kvôli jeho duši, kvôli tomu že sa o nás stará, že má peniaze alebo moc, alebo kvôli iným výhodám. Ale Božia svätá láska je úplne oddelená od všetkej tejto závislosti, je úplne slobodná v rozhodovaní. Preto ju Pán dáva komu chce a zmiluje sa nad tým, ktorý si to vôbec nezaslúžil. V tom je jeho oddelenosť v láske, naproti našej závislosti v láske, ktorou často Boha posudzujeme.

Amen…