Zákon hriechu a život v Kristovi – ako Pavol hovorí, že v ňom nie je nič dobré

Pavol na konci siedmej kapitoly zápasí s niečím, čo všetci kresťania veľmi dobre poznajú. Duchom chce vyhrávať nad telom, nad svetom, nad pôžitkami, nad smilstvom. Súhlasí so zákonom, že je dobrý, keď mu odhaľuje jeho hriešnosť, na druhej strane tým spoznáva svoju nemohúcnosť. Preto píše:

R 7:15: “Veď čo konám, tomu nerozumiem, lebo nie to robím, čo chcem, ale konám to, čo nenávidím.”

Hľadíme na veci tohto sveta, doprajeme svojmu telu, popustíme uzdu, uvidíme nejakú polonahú ženu, žena nejakého svalnatého muža – telo v momente vykoná hriešne procesy a my minimálne v srdci zhrešíme. Niekto nás nahnevá a my v srdci pocítime nenávisť a požadujeme pomstu. Tieto procesy nášho tela a nášho Adamovského JA, sú veľmi rýchle. Ani sa nenazdáme a padáme do hriechu hnevu, smilstva, nenávisti, zlosti. Bez rozdielu! Vidíme Pavla, že nebol ochránený od hriechu. Prakticky – život bez hriechu v tomto svete je myšlienka, ktorá nemá v Písme nikde oporu. Boh počíta s našim hriechom a našimi pádmi. Vyzýva nás, aby sme boli ako Jeho Syn, ale my nato nemáme silu.

Keď budete čítať katolíckych svätých, mohli by ste spadnúť do omylu, že to boli dokonalí ľudia, zvlášť na konci svojho života žili bezhriešne. No je prekvapivé pre mnohých katolíkov, že nie jeden svätec na konci života prehlásil – som najväčší hriešnik, aký chodil po svete. Tu sa katolíci preľaknú. Lebo ak tento svätec, ktorý si toľko odriekal a ktorý toľko pracoval pre Boha vyhlásil, že je hriešnik, čo potom oni, ktorí žili svetskými životmi, ďaleko od Boha?!

Pavol je jedným z najväčších svätcov, aký sa kedy narodil. Nie zo svojej vôle, ale z vôle Boha. A už ako obrátený človek, ktorý uveril Bohu, uveril v Krista, napísal tieto verše:

R 7:18-19: “Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva dobré, lebo vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal. Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem.”

To je strašné vyznanie človeka, ktorý bol najväčšou nádobou Krista, ktorý bol Apoštolom pohanov, teda nás. Obrátil celý vtedajší civilizovaný svet na vieru a predsa píše – robím zlo, ktoré robiť nechcem, nekonám dobro, ktoré by som robiť chcel.

Ako toto celé chápať?

Kresťania dnes robia najväčšiu chybu. Odsudzujú samých seba, že nie sú pre Boha dobrí. Z toho vznikli dnešné náboženstvá skutkov, kde človek musí vykonať to alebo ono, aby prišiel do nebeskej vlasti. Každý kresťan, povolaný Bohom, si uvedomuje že hreší. Závisí na tom, do akej miery si uvedomuje svoj hriech. Veľa kresťanov si myslí, že keď nepáchajú ťažké hriechy vraždy, či viditeľné cudzoložstva, že to s nimi nie je až také zlé a práve preto konajú skutky, ktorými sa chcú ospravedlniť. V podstate sú dosť dobrí ľudia vo svojich očiach a keď spáchajú nejaký ten hriech, zadosťučinia Bohu za takýto pád – niekto spoveďou, iný vyznávaním hriechu Bohu, ďalší sebabičovaním, niekto dlhými modlitbami a pobožnosťami, či hladovkou, pôstom, bdením v noci. Toto vykonajú a utíšia si svedomie, že sú na tom s Bohom dobre, pretože svoj hriech takto odčinili.

Kresťan znovuzrodený však vyznáva, to isté čo aj Pavol: vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva nič dobré, iba zlo!

Je to strašné zistenie! Ako spiaci kresťania sa nazdávame, že tých pár hriechov si odpracujeme skutkami, ale ako obrátení kresťania sa zdesíme, lebo my nemáme iba niekoľko hriechov – my nemáme v sebe nič dobrého – okrem hriechu! Sme skrz naskrz zničený hriechom, celý náš život je o našom JA, o našom egoizme, aby sme my mali – a za nami môže spadnúť aj vodíková bomba a zničiť všetko – čo nás potom. Pavol píše – viem – že vo mne neprebýva dobé. Viem! Pavol, navätší svätec všetkých čias VIE, že v sebe nenachádza nič, čím by Bohu mohol zadosťučiniť.

Toto je najväčší problém vo veľkých cirkvách, ktoré zblúdili. Oni totiž našli v človeku dosť sily a potenciálu, kde človek sám od seba dokáže uveriť, konať nadľudské skutky, že je v ňom tak veľa dobra, že môže sa stať dokonca podobný Kristovi! Vychádzajúc z nesprávneho výkladu Písma kde sa hovorí – Boh stvoril človeka na svoj obraz. Ak by to zostalo pri tomto, človek by naozaj mal v sebe potenciál. Ale pádom do hriechu, človek totálne rozbil obraz Boha v sebe a vzal si iný obraz ktorému sa klania – obraz diabla a jeho skutkov. Pán Ježiš hovorí zbožným židom – Váš otec je diabol! Vy konáte a chcete konať jeho skutky! Ak to hovoril zbožným židom, čo by povedal nám pohanom?!

Toto je pád kresťanstva, toto je pád veľkých cirkví, že z padlého človeka, urobili modlu a klaňajú sa mu v mene humanizmu. Miesto Boha, človek postavil do stredu človeka a tým zničil kresťanskú vieru. Pavol je kresťan ktorý hovorí – nič vo mne nie je dobré! Iba hriech! Konám zlo, nekonám dobro. Na tomto bola založená cirkev. Cirkev stráca svoj štatút v momente, kedy túto najhlbšiu pravdu poprie, nahradí, prekryje a vyvýši človeka. Potom je Kristus potrebný iba okrajovo. Iba ako barlička.

Ale ak sme spoznali ako Pavol svoju nemohúcnosť, musíme sa totálne preľaknúť – veď ja nemám sám zo seba šancu na spásu! Takýto človek sa začne pýtať ako žalárnik, čo mám konať, aby som bol spasený. Pavol odpovedá – LEN Kristus! To je jediná tvoja šanca. Jediná. Iná neexistuje!

Je to až smiešne, k čomu sa dnes kresťania upínajú. Od modiel obrazov, sôch, ľudí, cez zázračné modlitby, sväté veci, sviatosti, až po ,,zaručenú teológiu”, ktorá Krista opomína. Ale Pavol, vedomý si svojho hriechu, vie presne čo potrebuje človek – Krista a nič viac.

Títo kresťania, ktorí veria v rôzne učenia mimo Krista, veria vo výroky svätých, pápežov, rôznych učiteľov ktorí sa v mnohom mýlili – neveria v Krista a LEN v Jeho moc odpustiť, zahladiť hriech, priviesť hriešnika pred Boha Otca. Keď dostanú nejakú chorobu, lekár im predpíše lieky, keď dostanú rakovinu, uveria že ich vylieči chemoterapia – ale neveria Kristovi, ktorý ako jediný má moc v tomto svete! Uveria v zázraky, ktoré ľudia videli, počuli, uveria ľuďom a ich padlej duši, že hovoria pravdu – ale neveria Kristovi, ktorý sa nikdy nedopustil hriechu a nikdy neklamal. V tom je bieda týchto náboženských inštitúcií.

Pavol si je vedomý svojej nemohúcnosti a preto po tomto pravdivom vyznaní pokračuje:

R 7:24: “Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?”

Toto je jedným z hlavných znakov obráteného človeka. Som biedny, nič nemám, som žobrák, som bezdomovec ktorý sa nikdy neumýval, som prach a popol, som nič a nikto. A aj keby som bol nič a nikto, bolo by to ešte dobré, ale ja som nič a nikto, ktoré pácha neustále celý život iba zlo, čo sa prejavuje v sebeckosti. Kto ma vytrhne z tohto tela hriechu, z týchto nečistých myšlienok? Moje skutky sú ničím, lebo Písmo hovorí – každý skutok ktorý nie je z viery je hriechom. Skutkami sa teda nedokážem zachrániť, zadosťučiniť Bohu! Môžem si vyšúchať kolená až po kosť – nič mi to nie je platné – Boh takto neprijíma moje ospravedlnenie. Čo teda Boh prijíma? Výhradne a len – smrť svojho Syna, ktorý ako jediný zadosťučinil Bohu Otcu.

Boh sa nepozerá na teba, ako na niekoho zvláštneho, ako na niekoho cenného, ako to humanistická teológia učí. Prach si a na prach sa obrátiš. K tomu si prach, ktorý tu prežil, 10, 20, 40, 80 rokov a počas týchto rokov konal neustále zlo.

Podstata hriechu je v sebeckosti. Eva si chcela sebecky odtrhnúť jablko a ochutnať, uverila diablovi, že bude rovná Bohu, lebo Boh ju a Adama klame. Uverila, že bude dôležitá. Pád do hriechu spôsobil sebeckosť človeka. Preto Písmo pred potopou píše, že ľudské srdce chce od mladosti len zlo – sebeckosť je to najspodnejšie zlo, na ktorom si človek stavia hriešny spôsob života.

Preto človek nemôže prijať Boha, lebo by musel vyhodiť samého seba z trónu svojej osobnosti a toho človek nie je schopný! Môže prijať jedine takého Boha, ktorý bude podriadený jeho JA, ktorý bude konať tak, ako on zavelí. To je presne to čo je napísané hore – človek sa stal stredobodom vesmíru, kde vyhodil Boha z jeho trónu.

Preto ak neskoršie cirkvi začali hlásať falošné evanjelium o veľkosti človeka, nutne museli padnúť. Takto Boh už nie je jediný, kto zaručuje spásu, ale aj človek v tom má svoj podiel, čím sa Boh nenápadne a iste odsúva do pozadia. Dnešné veľké cirkvi sú tak hlboko namočené v tomto zmýšľaní, že prakticky stratili Boha úplne zo zretele. Miesto Neho dosadili hriešneho človeka a problémov je tým pádom nad hlavu.

Ak sledujete dianie v katolíckej cirkvi, taký zmätok by ste nevideli ani v babylone, kde Boh zmiatol jazyky. Ľudia sa utiekajú k pápežovi, ale sú aj iní, ktorí začínajú chápať omyly pápeža, odporujú mu čím ďalej tým hlasnejšie. Tiež si uvedomujú, že aj predchádzajúci pápeži hlásali a konali proti Bohu a Jeho slovu. Aby sa tento zmätok zakryl, dáva sa tam dôraz na poslušnosť, jednotu, ale tú zaručuje len Kristus a Jeho evanjelium. A keďže evanjelium stratili, miesto jednoty, je vo vnútri tejto organizácie obrovský chaos. Ľudia miesto toho, aby oslavovali Boha, sa zaoberajú politikou v cirkvi – svetskými nepodstatnými vecami. Ak dôjdu po určitú hranicu pravdy, stanú sa iba nešťastnými vyznávačmi nejasného učenia.

To všetko zapríčiňuje humanizmus, kde sa človek dal na trón panovania vo svete, aj v cirkvách. Pavol vidí svoju biedu a preto narieka nad sebou. No druhým dychom sa utešuje, keď zakončuje siedmu kapitolu Rimanom takto:

R 7:25: “Ale vďaka Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána! A tak teda ja – ten istý – svojou mysľou slúžim zákonu Božiemu, telom však zákonu hriechu.”

Pavol nehovorí, že žije bezhriešny život. Práve naopak. On vyznal verejne aj pred nami, že koná neustále zlo. Ale vďaka Pánovi Ježišovi, slúži mysľou Pánovi, súhlasí s Pánom a akoby oddelil telo od seba keď prehlasuje – telom však slúžim zákonu hriechu.

Tu sa láme celá teológia. Tieto veci dať dohromady, je veľmi obtiažne pre naše chabé zmýšľanie. Tu môžeme totiž upadnúť do extrému. Verím v Pána, ale moje telo – moja Adamovská prirodzenosť hreší, tak ju nechám hrešiť, mysľou však budem pri Bohu. Pavol toto dobre vie, že niečo takéto by mohlo vzniknúť a preto to rázne odmieta. Skôr hovorí o neustálom zápase medzi telom a duchom:

Ga 5:17: “Lebo telo žiada proti duchu a duch proti telu; navzájom si odporujú, aby ste nerobili, čo by ste chceli.”

Biblia nepozná myšlienku bezhriešnosti človeka. Stará Adamovská prirodzenosť ani po obrátení nie je zničená. Je tu sila Božieho Slova, ktoré dáva mantinely, hranice, aby sme hriech potlačili, zničili, či od neho ušli. Raz budeme víťaziť, inokedy zase prehrávať a niekedy prehier bude ďaleko viac ako výhier. Ale Pavol nás povzbudzuje k tomu, aby sme sa nikdy nevzdali. Ako príklad si berie smrť nášho Pána. S Ním sme boli ukrižovaní a pochovaní, s Ním vstaneme zmŕtvych.

Ga 2:19-20: “Spolu s Kristom som ukrižovaný a nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus. A nakoľko teraz žijem v tele, žijem vo viere v Syna Božieho, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa.”

Tu robia mnohí obrátení kresťania chybu. Neprisvojujú si totiž Kristovo víťazstvo za svoje. Trpia, vzdychajú, vedia že bojovať s hriechom je ťažké, padajú a potom majú tendenciu urobiť osudnú chybu – zadosťučiniť Bohu skutkami – vykúpiť sa samým sebou.

Ale Pavol si prisvojuje Kristovo víťazstvo. Spolu s Ním je ukrižovaný, nežije už on, ale Kristus v ňom. Rovnako píše inde, že zomrel s Kristom, že bol s Ním pochovaný.

Tu sa musíme odraziť. My totiž veľmi radi tieto verše od seba oddeľujeme a pozeráme sa na ne ako na také, ktoré sú iba poučné, no ďaleko od nás. Alebo si hovoríme, že sme spolu s Kristom zomreli a snažíme sa svojimi skutkami zomrieť voči svetu. Ale toto Pavol nehovorí. Pavol si Kristovo víťazstvo na Golgote prisvojuje za svoje.

Pokračovanie…