Pokračovanie predošlého článku

Počas občianskej vojny v Amerike si jeden chlap, ktorý mal narukovať na vojnu, našiel náhradu – mladého muža, ktorý išiel miesto neho. On mal veľkú rodinu a manželka by sa sama nepostarala o toľko detí, preto sa potešil tomuto zapálenému chlapcovi, ktorý túžil po slobode a chcel za ňu bojovať. Išiel za neho na front. Ten chlapec však padol – bol zastrelený vo vojne, bol mŕtvy. Ibaže, podľa mena nepadol ten chlapec, ale tento muž, za ktorého bojoval.

Potom prišla druhá vlna najímania vojakov na front. Zase prišli za týmto človekom, on ale odmietol narukovať. Ukazoval, že má veľkú rodinu, že je farmár a že týmto pomáha armáde, aby mala potraviny, pretože odvádzal jedlo pre vojsko. Napriek tomu mu dali rozkaz, aby nastúpil. On im napísal – nemôžem narukovať, lebo som už zomrel!

Štáb bol prekvapený z tejto odpovede a tak išli za ním osobne, čo to píše za nezmysly. On im ukázal noviny, kde bolo jeho meno, tam bol legálne vyhlásený za mŕtveho, v osobe mladého muža, ktorý za neho narukoval a bol zastrelený.

Takto je to aj s Kristom a kresťanom. Prichádza za nami diabol, aby nás zviedol, aby nám vyhadzoval na oči naše hriechy a chyby, ale my máme obranu – som mŕtvy, zomrel som! Diabol povie – ale veď žiješ! Ale my odpovedáme – nie – ja som legálne mŕtvy v osobe Ježiša Krista!

Pavol to ukazuje v príbehu medzi manželmi, kde keď manžel – zákon, panuje nad nami. My v Kristovi zomrieme a tak manžel – zákon, nemá na nás, ako na mŕtvych nárok. Ak sme zomreli v Kristovi, manžel nad nami nepanuje.

Kresťania si málo prisvojujú všetky Kristove zásluhy. Radi hovoria, že Kristus zomrel za nich na kríži. Veria, že im takto Boh odpustil hriechy a to je pravda – zástupnosť Krista za nás, je veľká pravda evanjelia. Pavol sa vracia celý život na Golgotu a prisvojuje si Kristove zásluhy za svoje.

Keď sa obrátime, staneme sa kresťanmi, v Kristovi vstupujeme na Golgotu, čo predstavuje náš život. Pán hovorí:

Mt 10:38: “A kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.”

V momente obrátenia na nás ľudia začnú pľuť, bičovať, dávať nám tŕňovú korunu a dostaneme Kristov kríž. Tu sa stotožňujeme s Pánom. Lebo ten kríž je dôkazom toho, že sme kresťanmi. Máme ho brať na seba, nie sa mu vyhýbať, lebo tak sa vyhýbame poslaniu od Boha.

Potom nášho Pána pribíjajú na drevo kríža. Pavol k tomu napísal:

Ga 5:24: “Tí, čo prináležia Kristovi Ježišovi, ukrižovali si telo s vášňami a žiadosťami.”

My povieme – snažíme sa ukrižovať naše telo, ale spadneme v hriechu, telo nás zvedie a vyčítame si svoju slabosť. Pavol hovorí v dvoch balíkoch veršov. Jedným z balíkov je ten, kde Kristus za nás všetko vykonal úplne dokonale:

R 8:3: “Lebo čo nebolo možné zákonu, nakoľko bol slabý pre telo, (to vykonal) Boh, keď v podobe hriešneho tela a pre hriech poslal svojho Syna a hriech v tele odsúdil…

Kristus išiel na Golgote pred nami. On však nie ako my, nedokonale zvádzal boje s telom a hriechom – On všetko konal dokonale. My kráčame za ním a často padáme. Napriek tomu sa máme chváliť Kristom, ktorý zvíťazil bez jedinej prehry. Máme sa radovať z toho, že On za nás odžil spravodlivý život, že On za nás dokonale umŕtvil telo s vášňami.

Druhý Pavlov balík je totiž o našom nedokonalom boji. Máme si ukrižovať telo s vášňami rovnako ako náš Pán, ale my nikdy v tomto živote nebudeme tak dokonalý, ako bol On. Budeme padať v hriechoch do konca života, do konca života budeme bojovať s našim telom a vášňami. Ale vždy musíme mať na zreteli to, že Kristus zvíťazil a v Ňom máme víťazstvo.

Pavol nás nenabáda k nečinnosti, alebo k povolovaniu k hriešnosti. To sa na nasledovníkov Krista nesluší:

Ga 5:13: “Lebo vy ste k slobode povolaní, bratia. Len aby vám sloboda nebola zámienkou (povoľovať) telu, ale v láske slúžte si vospolok.”

No musíme rátať s tým, že prídu na nás slabosti a povolíme, spadneme, prehrešíme sa. My ľudia máme tendenciu sa potom odsúdiť, konať nejaké záslužné skutky. Ale písmo hovorí, aby sme hriech hneď vyznali Bohu, zároveň sa obránili Kristom, ktorý za nás dokonale odžil život a zvíťazil. Ak iba vyznáme hriechy, príde diabol a bude nás ničiť tým, že sme slabí, pre kráľovstvo nebeské nevhodní. A my budeme padať do žiaľu, nebudeme sa chcieť modliť, budeme sa báť pristupovať k Bohu a budeme hľadať skutky, ktorými by sme sa utešili a utešili podľa našej viery aj Boha.

Ale kresťan po páde do hriechu, sa musí hneď ohradiť Kristom, ktorý nikdy nepovolil vášňam a telu v zmysle hriechu. Ak príde diabol, máme ho odohnať tým, že sme Kristovi, že náš Vodca Nebeský zvíťazil, že my sme v Ňom mŕtvi. Takto diabla odoženieme.

R 8:31-32: “Čo teda povedať na to? Keď Boh za nás, kto proti nám? Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko?”

My samozrejme nechceme v hriechu padať, pokračovať v ňom a preto po vyznaní a prisvojení si Kristových zásluh, si musíme tiež žiadať od Pána silu, aby sme hriech opustili a nevracali sa k nemu. Je iba na Bohu, koľko budeme s tým ktorým hriechom bojovať. Vieme si živo predstaviť, že keby sme boli bez hriechu, koľko pýchy by do nás vošlo. Nehrešili by sme možno telesne, vášne by sme umŕtvili, ale začali by sme hrešiť našou pýchou a to je hriech zákerný.

Aj Pavol túžil žiť úplne bez hriechu. Ale Boh ho drvil skrze satana, ktorý ho musel veľmi silne pokúšať, pretože Pavol píše:

2Kor 12:6-7: “Uskromňujem sa však, aby si niekto nemyslel o mne viac, ako čo vidí, alebo počuje odo mňa, a aj pre neobyčajnosť zjavení. Preto, aby som sa nepovyšoval, bol mi daný osteň do tela, anjel-satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval.

Beda ak by Pavol nemal ťažké pokúšania a nepadal v hriechoch – upadol by do pýchy a mohol by tak odpadnúť aj od evanjelia. Niekto sa nad tým môže až zaraziť. Žeby nás hriech mal viac formovať? Hriech je najväčší bič na naše sebecké myslenie, kedy nás pokorí do hĺbky prachu.

Pavol napísal o kresťanoch, ktorí páchali sexuálne hriechy:

1Kor 5:5: “A toho, čo sa niečoho takého dopustil (ťažký sexuálny hriech v zbore), vydajme satanovi na zahubenie tela, aby duch bol zachránený v deň Pánov.”

Pavol tu napísal, aby ten vinník bol vydaný satanovi na zahubenie tela. Vieme veľmi dobre z Jóba, ako satan chodí hore-dolu po zemi a hľadá svoje obete, na ktoré žaluje pred Bohom, lebo hrešia. Ak Boh človeka ohradí, satan sa k nemu nemôže dostať. Tento kresťan mohol byť rovnako ohradený Bohom, navonok nepáchal hriechy, no začal páchať hriech pýchy. Pomyslel si – mám spásu vo vrecku, vyznávam Boha Izraelovho aj Jeho Syna, som zabezpečený. Z tejto pýchy spadol do ťažkého sexuálneho hriechu a tu Pavol hovorí, aby bol vydaný satanovi.

Rovnako ako Jób. Jób nepoznal tak dobre a dokonale Boha, až potom, ako na neho Boh dopustil satanovu moc. Potom sa zamýšľa hlbšie nad Bohom, kto je, aký je, ako koná, ako zmýšľa a kto je on sám. Najprv si Jób o sebe myslí, že je spravodlivý bezúhonný človek, ale keď je v satanových rukách, vidí svoju slabosť a hriešnosť a činí hlboké pokánie.

Podobne Pavol nabáda cirkev, aby tohto človeka nechala na jeho hriešne konanie, nech Boh zošle na neho aj hriechy telesné a upadne na samé dno svojho života, aby vyznal a pochopil veľkosť a moc Boha.

Ak čítame svedectvá ľudí, ak skúmame pravé obrátenia, neujde našej pozornosti to, že človek ktorý bol úplne na dne, je Bohom vytiahnutý na svetlo a obráti sa. Ak Boh chce niekoho pritiahnuť k sebe, nerobí to tak, že sa bude usmievať a posielať lízatká – práve naopak. Boh nechá človeka upadnúť do najspodnejších vôd, aby nemal žiadnu šancu na nejakú záchranu a tak pochopil, že iba Boh je jeho spása a zavolá na Neho.

Spomeňme si na Jonáša, aký bol ľahostajný a utekal na druhú stranu sveta pred Bohom, pokiaľ Boh nedopustil na neho tú strašnú skúsenosť, že skončil v bruchu veľryby a až tu kľaká pred Bohom, vyznáva svoj hriech a prosí. Potrebuje Boha, tu mu to došlo.

A tak ak Pavol nabáda zbor, aby bol tento človek vydaný satanovi, môže ísť o vylúčenie z cirkvi, aby sa veci rýchlejšie pohli. Ten človek po vylúčení sa môže oddávať telu a pôžitkom, ale ak je naozaj Boží, spadne na samotné dno a príde deň, kedy podobne ako márnotratný syn začne volať k Bohu otcu a bude sa chcieť vrátiť. Jozef Egyptský to krásne ukázal na svojich bratoch ktorým povedal:

Gn 50:20: “Vy ste, pravda, zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré, aby tak učinil, čo je dnes zjavné: totiž, aby mnohých ľudí zachoval nažive.”

Jeho bratia ho predali, chceli ho zabiť, ale Boh mal plán ako ich zachrániť práve cez Jozefa. Preto tak žasneme nad Božími skutkami. Chápeme Pavla ktorý chce, aby bol tento cudzoložník vydaný satanovi, ktorý ho totálne zdeptá, ukáže sa mu tak ohavnosť hriechu a on sa vyzná pred Bohom a bude napokon spasený.

Boh všetko zlé obracia na dobré. On aj náš hriech použije na naše formovanie.

Pavol má preto dve sady balíkov. Jeden je o tom, že Kristus vykonal celú spásu za nás. Druhá sada balíkov je o našom kráčaní za Kristom, našej námahe a bojoch. Aj keď Kristus vyhral a neexistuje odsúdenie pre vyvolený Boží ľud, predsa Pavol nehovorí – teraz si žite ako chcete, už ste spasení, radujte sa z tohto života a potom sa budeme radovať z večnosti. Naopak – Pavol hovorí, aby sme umŕtvovali naše telá, aby sme zomierali neustále s Kristom, aby sme sa obliekali do Krista, aby naše oči hľadeli na Krista.

Preto Pavol v Duchu chodí neustále na Golgotu a hovorí, aby sme ukrižovali naše telá spolu s Kristom. Inde zase – aby sme zomreli s Kristom.

2Kor 4:10: “Ježišovo zomieranie nosíme stále v tele, aby aj život Ježišov zjavný bol na našom tele.”

Pavlova najsilnejšia posväcovacia zbraň je smrť s Kristom. Ako keby v pokušeniach spadol do prachu zeme a vyznal – som mŕtvy s Kristom – hriech nado mnou nemôže panovať. Pavol sa stotožňuje s Kristom v každom bode cesty Golgotskej. Spolu s Kristom kráča po Golgote, spolu s Ním trpí, aby spolu s Ním bol oslávený:

R 8:17: “Ale ak sme deti, sme aj dedičia, a to dedičia Boží a spoludedičia Kristovi, ak s Ním trpíme, aby sme s Ním boli aj oslávení.”

Pavol ide na Golgotu aj v smrti Pána, kde rovnako ako Kristus zomiera:

2Tm 2:11-12: “Verná je to reč: Ak sme s Ním umreli, s Ním budeme aj žiť; ak s Ním znášame utrpenie, s Ním budeme aj kraľovať…”

Pavol svoje zomieranie mal ako modlitbu. On zomrel voči svetu, svojim zmyslom, svojim vášňam v Kristovi. Dobre vie a cíti chtíč svojho tela a dobre vie, že ľahko spadne do hriechu ako neraz spadol. Ale objavuje Krista na Golgote s tým, že sa stotožňuje s každým Pánovým krokom. Zomiera spolu s Kristom na kríži a necháva telesnosť, nech sa dobíja a otravuje – no on je mŕtvy vo svojom myslení voči telu a živý v Kristovi. Akoby sa hneď ráno modlil – Bože daj, aby som aj v tento deň nepodliehal tomuto svetu, jeho vášňam, chúťkam tela, hádkam kvôli nezmyslom, politike – daj mi aj dnes s Tebou zomrieť. Preto tu nachádzame tento verš, kde Pavol píše, že každý deň zomiera:

1Kor 15:31: “Každý deň umieram, ako že ste vy, bratia, moja chvála v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.”

Pavol smrť s Kristom spája aj s krstom.

R 6:3: “Či neviete, že ktorýkoľvek boli sme pokrstení v Krista Ježiša, v Jeho smrť sme boli pokrstení?

Pavlova najsilnejšia moc posväcovania je v smrti spolu s Kristom. Akoby neustále chodil na Golgotu a tam čerpal svoju silu. My pozeráme na Krista a plačeme nad Ním. Och, aký je zúbožený, aký dobitý. Je to naozaj strašný pohľad, zvlášť keď si uvedomíme, že kvôli mne je takto doráňaný. Ale Pavol ide ďalej – on sa stotožňuje s Kristom na kríži a zomiera spolu s ním. Nezomiera Duchom, práve naopak. Duch Kristov je u neho živý až moc. Opačne – telesnosť je u Pavla mŕtva, je pohodená na Golgotskom dreve.

Dnes cirkev absolútne neučí tieto pravdy o našej smrti. Smrť je dnes v spoločnosti tabu. Ľudia sa chcú omladzovať, stále dobre vyzerať a tak nie je divu, že stará 70 ročná babka vytiahne minisukňu a promenáduje sa po meste. Ale Pavol hovorí o neustálom zomieraní voči svetu v Kristovi. Akoby hovoril – čo mňa je po vašej politike, vašom športe, vašich filmoch, hudbe, kráse, jedle – ja som mŕtvola, ležím v hrobe, moje zmysly odumreli, nie je nič, čo by ma malo opantať. A necháva svoje telo a túžby len tak pohodené, no Ducha kristovho má v plnej pohotovosti:

Fp 3:3: “Veď my sme obriezka, my, ktorí v Duchu Božom vzývame (Boha) a chválime sa v Kristovi Ježišovi; my, ktorí nedúfame v telo…”

Pavlova chvála je Kristus. Duch Krista ho k tomu neustále hecuje. Len Kristus, všetko ostatné sú smeti. Takto Pavol hľadí na tento život. On žije len pre Pána a hovorí, že lepšie by mu bolo reálne zomrieť, ale kvôli Kristovi a hlásaniu o ňom po svete, zostáva v tele.

Pavol prestal žiť pre telo, žije iba z Ducha Svätého. Tento Duch Pavla povzbudzuje, aby sa každý deň nabudil k smrti tela, aby prestal rozlišovať pokrm podľa chutí, aby mal mŕtvy pohľad na tento svet, aby mal mŕtve uši pre svetské slová a hudbu – ale ak je reč o Kristovi, tu sa hneď Pavol postaví a káže Pána, tu ožíva, tu nastáva jeho radosť v tvári. Preto píše:

R 8:12-13: “A tak teda, bratia, povinní sme nežiť telu podľa tela, lebo keď podľa tela žijete, iste umriete, ale ak skutky tela duchom umŕtvujete, budete živí.

Pavol veľmi dobre vie o boji tela proti Duchu. Umŕtviť telo by šlo, ale čo potom? Budeme mŕtvi totálne, ako to urobili niektorí blázni, že sa zatvorili do hrobov, kde boli odkázaní na jedlo od cudzích ľudí? Nie! Pavol žije a žije ešte viac – ale v Duchu. Kristus, len Kristus – to je jeho jediná potecha a jediná téma. A tento vnútorný duchovný človek, premáha toho vonkajšieho telesného.

Nie vždy! Pavol ide od mesta k mestu a tu zrazu vidí ženu, ako kráča rovnakou cestou spolu s ním, vidí jej ladné pohyby a satan s ostňom hneď do neho vlieva silu tela. Telo sa prebúdza, vstáva z mŕtvych a ak Pavol nedá pozor, zhreší v srdci smilstvom a bude sa vracať k tejto myšlienke na ženu, bude mu to privolávať príjemné pocity, bude rozjímať o tejto myšlienke na svojom lôžku, až zrazu sa zastaví a preľakne sa – zašiel som priďaleko, ale telesnosť už tlačí celou svojou silou na neho.

Žiť v Duchu znamená žiť s Kristom v poslušnosti Bohu a Jeho slovu. Podriadiť sa pod Božie slovo. Pavol je absolútne poslušný vo všetkom, čo sám napísal. Nieže by bol dokonalý, že by neprekročil požiadavky zákona, ale nesúhlasí s tým, aby boli prekračované. Niektorí ľudia čítajú Písmo a povedia si – toto je až príliš, to nemôžem a nebudem dodržiavať. Tu sa Duch z tohto človeka vytráca, pretože sa postavil proti Nemu.

Písmo nás vyučuje skrze Ducha v mnohých veciach. Ako máme vychovať deti, ako máme uctievať Boha, ako sa máme modliť, ako máme spravovať svoje financie. Ak sa nám niečo nepáči a hovoríme si – ja mám svoju stratégiu, Duch nás opúšťa. Písmo dokonca hovorí o tom, ako sa máme obliekať, ako sa majú ženy okrášľovať.

Ak na druhej strane sa podriaďujeme Duchu, on nás buduje a silnieme.

Berme si príklad s Pavla, ktorý odumrel telu, ožil naopak v Duchu. Jeho život je len Kristus. Prisvojuje si všetky Kristove víťazstvá a pokladá ich za svoje. On sa neustále vracia na Golgotu a prisvojuje si takto Kristove víťazstvá každým dňom. Stotožňuje sa v Jeho ukrižovaní, v smrti, vo vzkriesení, dokonca sa Pavol vidí spolu s Kristom v nebi, tam kde sedí sám Pán:

Ef 2:6: “(Boh) spolu nás vzkriesil a spolu posadil v nebesiach v Kristovi Ježišovi.”

Pre Pavla nie je Golgota iba pripomienka, ale denno-denná realita, z ktorej sa odráža, ktorú aplikuje vo svojom živote. Pavol vidí pred sebou Krista ako generála, ktorý prechádza najťažšími bojmi na Golgote, počnúc nesením kríža, smrťou, následným zmŕtvychvstaním, až po posadenie sa na pravicu Boha Otca. Pavol nehľadí na tieto veci ako niečo mimo seba. On si tieto Kristove víťazstvá berie za svoje. Preto často píše – v Ňom!

V Ňom sme boli ukrižovaní, v Ňom sme zomreli, v Ňom sme boli pokrstení v smrť, v Ňom budeme žiť, v Ňom sedíme v nebesiach, v Ňom máme večný život.

Kiežby si kresťania rovnako prisvojili Kristove víťazstvá a takto z nich žili. Odumreli svetu, skrze svoje telo a zmysly,ožili v Duchu. Ich posväcovanie by bolo tak oveľa mocnejšie a viditeľnejšie…

Amen…