Bez neustáleho Duchovného zmýšľania strácame Boha

R 8:6: “Lebo zmýšľanie tela vedie k smrti, zmýšľanie Ducha však vedie k životu a pokoju.”

Puritán John Oven bol zdesený kresťanstvom svojho veku a preto napísal knižku o duchovnom zmýšľaní kresťana. Ktovie čo by napísal, keby videl dnešný svet, kde sa kresťania sotva dostanú k modlitbe?!

Pavol píše, že zmýšľanie podľa tela, vedie k smrti. Pre Pavla bolo premýšľanie, rozjímanie o Bohu niečím, čo zamestnávalo jeho myseľ po celý čas života, od chvíle, ako bol pri Damašku obrátený. Pavol si uvedomil, že keď žil ako farizej, nemyslel na duchovné veci, ale jeho myseľ bola zamestnaná týmto svetom a preto bola telesná.

Myslím, že tento problém je v dnešnom kresťanstve azda najväčším problémom, o ktorom sotva kto počuje v kázňach. Čím sa naša myseľ plní, tým aj žije. Ak sa plní svetom a jeho problémami a starosťami, sotva môže byť duchovná. A ak je telesná, vedie nás takéto zmýšľanie k smrti.

Pavol od nás požaduje, aby sme sa neustále zaoberali Bohom, aby naše myslenie bolo zamerané na Pána. Sám keď som sa dostal k týmto zabudnutým pravdám, ktoré sa sotva v cirkvách spomínajú, zdesil som sa, ako veľa premýšľam o záležitostiach tohto sveta a ako málo o Bohu. Ak sa naša myseľ nezameriava na Boha, naše kresťanstvo a viera nielenže stagnujú, oni hlboko upadajú.

Pavol píše:

R 8:7: “Pretože zmýšľanie tela je nepriateľstvom voči Bohu — nepodrobuje sa totiž Božiemu zákonu; veď sa ani nemôže.”

Zmýšľaním tela je zaoberanie sa vecami tohto sveta. Tento svet zamestnáva našu myseľ a my sa stávame svetskými. Riadenie našej osobnosti je z ducha a súčasťou ducha je aj naše premýšľanie. Čím sa naše premýšľanie zaoberá, tým sa aj stávame.

John Oven vo svojej knihe tvrdí, že všetky boje s hriechom sú dôsledkom nášho premýšľania. My môžeme vyhrať povedzme boj s nečistotou, ale prehrávame v boji s lakomstvom, lenivosťou, zlosťou, závisťou, či ohováraním. Ak nemáme nasmerovanú našu myseľ na Boha, naša myseľ je svetská, telesná a táto telesnosť v sebe nutne nesie hriešnosť. Ak premýšľame nad našim zabezpečením, nad jedlom, nad výplatou, nad peniazmi, nad deťmi, nad rodinou, nad prácou, nad zábavami a koníčkami – nutne tieto veci v sebe nesú hriech, i keď veci ako rodina a deti, sa môžu zdať vznešenejšie ako tie ostatné. Pán napísal jednu veľkú pravdu, ktorá sa rovnako opomína, verš ktorý sa v cirkvách vynecháva, alebo sa hneď prekrúca, ak sa k nemu dostaneme:

L 14:26: “Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca i matku, ženu a deti, bratov a sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.”

Pán tu má na zreteli naše zameranie zmýšľania. Ak sa totiž staráme o veci tohto sveta viac ako o veci nebeské, naše učedníctvo je falošné.

Sám mám rodinu, deti a dobre viem, že prílišné zamerania sa na túto položku života, zamestnáva človeka vo svete. No nechcem tu rodinu nejako démonizovať, práve naopak. Písmo nám skôr chce povedať, že aj do rodiny máme prinášať duchovné myšlienky, aj počas činností v rodine máme mať duchovnú myseľ a keď túto duchovnosť do rodiny vnesieme, celé rodina dostane nové smerovanie.

Tento svet akoby bol bojiskom o ľudskú lásku. Svet chce našu lásku, rovnako aj Boh. Svet nás láka pominuteľnými, pre naše zmysly zjavnými radosťami, Boh nás naopak láka večnými, no nie viditeľnými predmetmi. Pavol k tomu napísal:

2 Kor 4:17-18: “Veď toto naše terajšie ľahké súženie nám získa nesmierne bohatstvo večnej slávy, keďže nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné; lebo viditeľné je dočasné, neviditeľné však večné.”

Zabudnutým učením cirkvi je učenie o našom zmýšľaní, kam sa toto zmýšľanie pozerá. Celá naša viera je ovplyvnená našim premýšľaním a práve učenie o premýšľaní, je dnes absolútne skryté a zahmlené. Preto sa vraciam k puritánovi Ovenovi, ktorý toto učenie krásne rozvinul a ozrejmil, pretože v jeho čase, bol kresťanský svet na tom rovnako, ako je dnes.

Naše myslenie ukazuje na povahu človeka:

Pr 23:6-7: “Nejedz chlieb neprajníka a nebaž po jeho pochúťkach! On si totiž v mysli všetko zráta: Jedz a pi, — vraví ti, ale jeho srdce ti nie je naklonené.”

Ak je naše myslenie zamerané na zhromažďovanie svetských vecí a je jedno v akej forme, staneme sa – či chceme alebo nechceme – lakomými ľuďmi, ktorí budú mať závistlivé oko. Ak nezmeníme naše zmýšľanie, nemôžeme sa stať kresťanmi v pravom zmysle slova. Naše kresťanstvo sa stáva rovnakým, ako ho opísal prorok Ezechiel:

Ez 33:31: “Prichádzajú k tebe, ako sa schádza ľud, pred tebou sedia ako môj ľud, počúvajú tvoje slová, ale nekonajú podľa nich. Veď svojimi ústami ukazujú mnoho lásky, ale v ich ústach je lož a ich srdce túži len po zisku.”

Dnes sa dáva dôraz na dobré kázanie, na biblické kázanie a mnohé zbory, ktoré takto kážu sa radi opíjajú pýchou, že toto je to podstatné pre život kresťana. Istotne že dobrá kázeň je skutočne veľkým darom a dobrým ovocím. Ale samotná kázeň nič nerieši v raste kresťana, ak tento kresťan nemá duchovnú myseľ. Veď sám náš Pán kázal židom, najlepšie kázne aké svet počul, no bolo len málo tých, ktorí sa Jeho slovom dali aj usmerniť a napomenúť. Mnohí obdivovali ako Ježiš kázal, pýtali sa, odkiaľ má takú múdrosť, keď nenavštevoval žiadne školy, boli uchvátení Jeho rečou, ktorá bola dokonca doprevádzaná aj mocou, ale reč skončila a oni sa pobrali domov a túto reč neaplikovali na seba.

Toto isté vidíme dnes v cirkvách tohto sveta. Mnohí ľudia obdivujú kazateľa, jeho kázne, radi ho počúvajú – ale keď sa ich opýtate o mesiac, o čom kázeň bola, nebudú si vedieť spomenúť, pretože ju prežívali iba v prítomnosti, no keď kázeň skončila, rýchlo na ňu zabudli. Preto Pán na viacerých miestach hovorí:

L 11:28: “Blahoslavení sú tí, čo počúvajú a zachovávajú Božie slovo.”

Počúvať slovo Boha je jedna vec, zachovať ho v srdci a podľa neho žiť, je vec druhá. Mnohí ľudia súhlasia s pravdami evanjelia, ale tieto pravdy sú ďaleko od pretavenia do ich životov. Pavol nám tu ale hovorí, že je to preto, lebo naša myseľ je zamestnaná týmto svetom.

Duchovné zmýšľanie je dané len kresťanom. Pohan, ateista, vyznávač inej viery, nebude rozjímať o živom Bohu. Peter nám píše vo svojom liste refrén toho, čím máme naplňovať svoj život:

2 Pt 1:5-8: “Práve preto sa všemožne usilujte a pridávajte k viere cnosť, k cnosti poznávanie, k poznávaniu sebaovládanie, k sebaovládaniu vytrvalosť, k vytrvalosti nábožnosť, k nábožnosti bratskú oddanosť, k bratskej oddanosti lásku. Ak totiž toto všetko máte a ak to máte v bohatej miere, nebudete nečinní a neplodní v poznávaní nášho Pána Ježiša Krista.”

Ak je človek telesný, ak svoju myseľ necháva viesť uvažovaním o tomto svete, je a bude sebecký, pretože veci tohto sveta učia človeka k sebeckosti. Preto je napísané v Písme:

Gn 6:5b: “Všetko zmýšľanie ľudského srdca je ustavične naklonené len k zlu.”

Pohanov tento stav nejako nevzrušuje. Žijú si podľa živlov tohto sveta a nezáleží im na tom, aby žili inak. Môžu konať aj nejaké dobré veci, ako zbierky, charitu – ale aj to bude zamerané na ich sebeckosť, kde samých seba, budú za tieto veci chváliť a robiť si reklamu. Kresťan má však k dispozícii duchovnú myseľ, myseľ, ktorá ho totálne dokáže pretvoriť. Pavol napísal Efezskému zboru:

Ef 5:18b: “Ale buďte naplnení Duchom.”

Ak čítame žalmy, sme uchvátení Dávidom, ako neustále chváli Boha, akú má neustále radosť z Boha a Jeho slova, Jeho zákona, ako na lôžku premýšľa o Bohu, ako všade kam ide, má Boha vo svojej mysli. Kresťania si povedia, že Dávid bol výnimočný. Nie je tomu tak. Rozdiel medzi Dávidom a dnešným kresťanom je v spôsobe zmýšľania. Pokiaľ Dávid sa neustále zaoberal Bohom, jeho myseľ bola naplňovaná Bohom a Jeho slovom, Jeho skutkami, bol unesený z Božej múdrosti – kresťan dnešného veku je zamestnaný správami, počasím, politikou, TV, rádiom, módnymi výstrelkami techniky, mobilmi, autami, bývaním, jedlom, sexom, odpočinkom, dovolenkou, leňošením.

Tu ľahko spoznáme, kde je problém, prečo je Dávid plný Boha a kresťan dneška sa iba sťažuje, je plný zlosti, nepokoja a sebectva. Jeho myseľ je ovládaná nie Duchom, ako poučuje Pavol, ale svetom a jeho výdobytkami. Ako je napísané hore – svet uchvátil jeho srdce a preto jeho viera je zničená, bez radosti. Ak je objektom našej mysle tento svet, vpustili sme do nášho myslenia veľké množstvo hriechu a ten nás oddeľuje od Boha.

Naopak – ak našu myseľ zamestnáme Bohom, ak bude naše zmýšľanie neustále upriamené na Božské veci – spásu, pravdy evanjelia, večný život, nebeské kráľovstvo, ak bude zameraná naša myseľ na Boha v Trojici, Otca, Syna a Ducha svätého, rovnako na pravdu Božieho slova, budeme tak naplňovaní Duchom Svätým, ako nám dobre radí apoštol Pavol.

A tu si ľudia dajú otázku: je možné, aby som sa zaoberal v mysli neustále Božími vecami? Oven hovorí, že je to dokonca dôkaz nášho skutočného obrátenia, ak takúto myseľ máme. Kresťan má silu – na rozdiel od pohana – aby skúmal vo svojej mysli duchovné veci. Pohan túto silu nielenže nemá, pre neho je totálnou hlúposťou, aby sa vôbec duchovnými vecami a pravým Bohom zaoberal:

1 Kor 2:14: “Telesný človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu totiž bláznovstvom a nemôže ich poznať, pretože sa posudzujú duchovne.”

Ale ak ani kresťan nevie rozjímať o Duchovných veciach a rovnako sú mu bláznovstvom, napriek tomu že môže chodiť do kostola a vykonávať náboženské úkony – jeho kresťanstvo je falošné.

Mnohí kresťania chodia raz v nedeľu do zboru či kostola, zasadnú do lavice a aspoň hodinu majú duchovnú myseľ, ak boli ovšem aspoň trochu sústredení nato, čo sa tam kázalo. A potom celý týždeň žijú telesne, podľa ich mysle, ktorá je zdrojom tejto telesnosti. Sotva by sme mohli povedať, že títo ľudia sú kresťania, i keď podľa mena, alebo papiera, sa za takých môžu považovať.

Ak je kresťan skutočne obrátený, má radosť z toho, že rozjíma o Bohu, Božích pravdách o večnosti. Má radosť, jeho srdce to naplňuje láskou a potechou. Keď sa človek zamiluje do iného človeka, celé dni rozjíma iba o tom druhom človeku. Jeho celá myseľ je zamestnaná tým druhým človekom. Láska k Bohu musí mať rovnaký náboj a silu. Neustále byť zamestnaný Bohom v mysli, každú voľnú chvíľu svoju myseľ ponárať do Božej prítomnosti a pravdy Jeho slova.

Pán Ježiš už ako oslávený, napomína v Zjavení Jána Efezský zbor, že opustil prvotnú lásku – Boha. Tento zbor mal peknú liturgiu, dodržiavali sa tam cirkevné nariadenia zboru, mali svoje krsty, večeru Pána, kázanie slova – ale ich myseľ od Boha odišla. Akonáhle títo kresťania opustili zhromaždenie, išli si za svojimi telesnými povinnosťami a Boh skončil zatvorený za dverami domu, kde sa stretli.

Zj 2:4: “Ale mám proti tebe to, že si opustil svoju prvú lásku.

Mnohí kresťania keď sa obrátia, sú plní lásky k Bohu, hovoria len o Bohu, neustále sa chcú zhovárať o Bohu. Ale prídu do cirkvi, kde by mali zdieľať svoju radosť a tam im povedia – aj my sme boli takí, ale to ťa prejde! Ak človek neustále nepestuje duchovnú myseľ a nemá neustále na zreteli Boha, stane sa svetským, odpadne od Krista. Pán ho preto napomína, že svoju prvú lásku – Boha – nechal niekde v zabudnutí. Zostanú mu prázdne obrady.

Božie slovo nás nabáda k tomu, aby sme slovo Boha mali zakorenené čo najviac vo svojom premýšľaní. Čím viac budeme nasýtení slovom Boha, tým viac Ho budeme milovať a budeme sa pripodobňovať Kristovi, ľahšie bojovať s hriechom. Písmo hovorí, že máme takto učiť žiť aj naše deti a to nie iba v čas na to určený, ale neustále – či bude kresťan vo svojom dome, či na ceste, či na lôžku, či pri vstávaní, pri jedle – neustále sa má budovať Božím slovom a takto budovať aj rodinu:

Dt 6:6-7: “Tieto slová (Božie slovo), ktoré ti dnes prikazujem, budeš mať na srdci. Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš o nich hovoriť, či budeš sedieť vo svojom dome, či pôjdeš po ceste, či budeš líhať alebo vstávať.”

Dávid píše v žalme, že má Boha neustále pred svojimi očami:

Ž 16:7-8: “Dobrorečiť budem Hospodinovi, ktorý mi dal radu; aj v noci ma upomína na to môj cit. Stále si staviam Hospodina pred seba; keď mi je po pravici, nesklátim sa.”

Záver

Naša myseľ má byť neustále zamestnaná Bohom. Túto výsadu majú len kresťania, lebo neobrátení ľudia a pohania, by nemali radosť z toho, že majú rozjímať o Bohu – pre nich je to dokonca hlúposť. Mnohým ľuďom príde neustále premýšľanie o duchovných veciach namáhavé a ťažké. Ich myšlienky často odchádzajú do sveta. Chce to modlitbu, pevnú vôľu a vytrvalosť. Akonáhle sa prichytíme pri svetských myšlienkach, vráťme sa k Pánovi.

Mnohí majú výhovorku, že je nemožné neustále byť pri Bohu. Istotne že sú činnosti, kde naša myseľ potrebuje pracovať iným spôsobom. O týchto veciach tu reč nie je. Tu ide o to, aby sme sa zaoberali Bohom práve vtedy, kedy to možné je. Ak sa zaoberáme Bohom pri činnostiach, ktoré nevyžadujú prílišné premýšľanie, duchovnosť sa prenesie do práce ktorú konáme.

Matka sa stará o bábätko, prebaľuje ho, dáva mu mlieko, uspáva ho, pripravuje mu jedlo. Pri týchto činnostiach sa dá rozjímať o Bohu, ďakovať Mu za dieťa, rozjímať o zázraku stvorenia človeka a táto duchovnosť sa prenáša aj na dieťa. Ak sa matka naopak zaoberá svetom, rovnako aj dieťa pochytí od nej napätie, pretože svetské myšlienky v sebe vždy nesú nepokoj.

Mnohí ľudia si povedia, že sa musia veľa obracať, aby uživili rodinu a preto nemajú čas na duchovný život a duchovné zmýšľanie, pritom sa nevzdávajú kresťanstva ako poistky. Pán má pre nich slovo, že robia presne to isté, čo aj pohania – ako sa teda od pohanov odlišujú?

Mt 6:31-32: “Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: Čo budeme jesť? alebo: Čo budeme piť? alebo: Čím sa budeme odievať? Lebo všetko toto pohania hľadajú. Veď váš Otec nebeský vie, že to všetko potrebujete.”

Ak má človek duchovné zmýšľanie a cvičí svoju myseľ upriamením na Boha, jeho hlavným cieľom je zameranie sa na kráľovstvo Božie. Už len rozjímanie o bezhriešnosti človeka, je niečo úžasné. Dnes sme neustále pod paľbou hriechu, ale ak rozjímame o tom, že v nebeskej vlasti budeme bez hriechu, slobodní – naša radosť musí nabrať veľké rozmery. Pán nám preto hovorí, aby sme našu myseľ zamerali na hľadanie Jeho kráľovstva a starosť o tento svet je potom postavená na Bohu:

Mt 6:33: “Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.”

Boh nechápe našu hlúposť, kde naše zmýšľanie zameriavame na to, aby sme prežili zo dňa na deň a to hlavné – Boha – sme odsunuli niekam do úzadia, ako barličku. Boh krúti hlavou nad našou prízemnosťou – veď On je tvorcom nového dňa a nášho života:

Mt 6:34: “Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia.”

Preto milý kresťan – zameraj svoju myseľ na duchovné veci. Rozjímaj o pravde evanjelia, o Kristovi, Duchu Svätom, o Bohu, o doktrínach milosti, o Božej láske, o stvorení – tých námetov na rozjímanie je nespočet. Prečítaj kapitolu z písma a rozjímaj o prečítanom. Rozjímaj o kázni ktorú si počul v zbore či kostole. Nechaj svoju myseľ neustále ponorenú v Bohu.

Oven veľmi krásne rozdelil myšlienky človeka. Na duchovné a na svetské, ktoré sú ničotné, zbytočné, márne. Aj keď týmito myšlienkami môžeme prebudovať materiálny svet, nikdy nedosiahneme nimi svet Boží. A práve Boží svet je podstatný, nie tento. Ateisti by sa teraz chytili za hlavu, rovnako aj telesní kresťania.

Sami to poznáme, koľko námahy a potu dáme do toho, aby sme si niečo kúpili – napríklad nové auto. Koľko námahy to potom dá, aby sme toto auto udržali v dobrom stave, chodíme s ním na výmenu oleja, do servisu, na STK, emisnú kontrolu, dávame do neho pohonné látky, chodíme s ním na umyvárku, čistíme ho, staráme sa o neho – všetko toto nám spotrebuje neuveriteľne veľa energie, nepokoja, strachu, či niekde nehavarujeme, či nám auto niekto neukradne, až príde deň, kedy nám zhrdzavie, kedy odíde motor, alebo iná dôležitá súčiastka. Koniec tejto námahy je smrť.

Rovnako tak Pavol hovorí o človeku. Koľko energie dáme pre tento svet, naše deti, na ich výchovu, školy, zabezpečenie, peňazí – ale ak sme im nevštepili duchovné zmýšľanie – ich koniec bude večná smrť v zatratení. Ak sami nestojíme v duchovnom zmýšľaní, naše kresťanstvo môže byť iba súhlas s pravdami našej denominácie či cirkvi, ale súhlas s pravdami nikoho nespasí.

Duchovná myseľ formuje človeka, lebo myslenie je mocnou zbraňou, ktorá človeka ovláda. Ak toto myslenie nemáme, sme rovnakí, ako píše horný verš – naše myslenie je od mladosti len zlé. To znamená – sebecké – zahľadené na seba.

Poznám mnohých kresťanov, ktorí sa krásne modlia, majú krásne reči o Bohu, poznajú doktríny Božských právd, navonok o nich povieme – svätci. Tento obraz o nich budeme mať len do chvíle, pokiaľ sa nepozrieme na ich facebookové profily, ich názory na rôznych fórach o svetských veciach, či politike a my sa zhrozíme, akí sú títo ľudia svetskí, akú majú materialistickú myseľ, tak nepriateľskú Bohu. Koľko trávia pri TV, pri hraní hier, koľko hodín nedokážu pustiť mobil z ruky.

Naše formovanie mysle je výhradne našim posväcovaním. Boh nás povolal ku spáse, ale nás aj varuje, že je veľa povolaných, málo vyvolených. Práca s naplňovaním nášho zmýšľania Duchom Svätým, ktorý je Duchom z Boha i Syna, nám nespadne samo od seba do lona. Oven píše, že je choré ak si niekto myslí, že človek ktorý nič neje, niekedy priberie. V tábore kde sa vyznáva Pavlovské učenie o vyvolení vznikol názor, že nie je nič potrebné konať, že Boh všetko zariadil a tak ľudia iba čakajú, čo sa stane. Rovnako ako čaká hladný, že priberie. Toto je extrém.

My musíme svoju myseľ učiť neustále rozjímať o Bohu. Poznám kresťanov, ktorí si vezmú sadu veršov na deň, alebo iba jeden verš a celý deň nad týmto veršom premýšľajú, opakujú si ho a snažia sa pochopiť jeho hĺbku. Tí ľudia sú čím ďalej tým viac vzdialení tomuto svetu. A svet to na nich aj pozoruje, že sú odlišní.

Náš život má odzrkadľovať život duchovný, kde veci tohto sveta sú pre nás ničím. Duchovné zmýšľanie je prvým krokom k tomu, aby naše srdce a konanie bolo v súlade. Ak súhlasíme s pravdami viery, ale ich neaplikujeme na seba, ak nerozjímame o nich do hĺbky, ak nenahrádzame naše myšlienky o svete, zisku, sexe, duchovnými myšlienkami, naše srdce je napriek našim názorom od Boha veľmi ďaleko. Pán to trafil vo svojom verši:

Mt 6:20-21: “Ale zhromažďujte si poklady v nebi, kde (ich) ani moľ ani hrdza neničí a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.

Musíme sa namáhať, aby sme naše roztečené myšlienky usmerňovali na Boha. Inak na nás platí verš:

Tt 1:16: “Hovoria, že poznajú Boha, ale skutkami (Ho) zapierajú. Sú ohavní a neposlušní a ničoho dobrého nie sú schopní.”

List židom nás nabáda, aby sme často o existencii Boha premýšľali:

Žd 11:6: “Bez viery však nie je možné páčiť sa (Bohu). Lebo ten, kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a odplatí sa tým, ktorí Ho hľadajú.”

Rovnako ako Pavol ktorý chodil s Bohom, mal pri sebe v mysli Jeho prítomnosť a preto napísal:

2Tm 4:16-17: “Keď som sa prvýkrát bránil, nikto nebol pri mne, ale všetci ma opustili. Nech sa im to nezapočíta. Pán však stál pri mne a posilnil ma, aby som plne vykonal zvesť, a aby ju počuli všetci pohania. Tak som bol vytrhnutý z levovej tlamy.”

Boh je stále pri nás. Už len neustále rozjímanie o Božej prítomnosti je veľkým ziskom, veď Boh veľmi často hovorí – Neboj sa! Ja som s tebou! Ak máme strach zo života, čo sa stane zajtra, ako prežijeme, je dôsledok toho, že naša myseľ je zameraná na svet a nie na Pána. Pritom Boh je neustále s nami. Jákob keď spoznával Boha, tiež mal najprv myseľ zameranú na svet, ale potom si z hrôzou uvedomil, že Boh je všade a bol s Ním všade kam išiel:

Gn 28:16: “Keď sa Jákob prebudil zo spánku, povedal: Naozaj Hospodin je na tomto mieste, a ja som o tom nevedel.

Stará zmluva hovorí o myslení ako o srdci, ako o duchovnom strede človeka, kde sa rodia myšlienky. Preto nás príslovia nabádajú, aby sme si toto srdce, teda našu myseľ, strážili. Ak vpustíme zlé veci do nášho srdca – prehrávame boj s hriechom, medzi nás a Boha sa hriech postaví a náš kresťanský život bude jedna veľká bieda:

Př 4:23: “So všemožnou bdelosťou chráň si srdce, lebo z neho pramení život.”

Toto bol iba náčrt, tak ohromnej témy, ako je duchovné zmýšľanie a duchovná myseľ. Určite sa k tomu vrátim. Denno denne sám bojujem vo svojej mysli za rozjímanie o Bohu všade, kde to je možné. Ak zbadám myšlienky, ktoré sa odvracajú od Boha, myšlienky ktoré niečo chcú, chcú si dopriavať, túlajú sa týmto svetom, hneď ich zavrhnem a nahradím myslením o spáse.

Takéto myšlienky by nám mali spôsobovať radosť a pokoj. Myšlienky o Prvej našej Láske – Bohu, by mali byť našou najlepšou potravou, nebeskou mannou, chlebom a prameňom všetkého dobra prameniaceho z Boha. Duchovné myšlienky nás povznášajú k nebu, svetské nás prikovávajú k zemi. Tu nemôžeme povedať – som slabý, neviem, nedokážem – lebo svoje myslenie nasmerovať vieme. Ak sa toto smerovanie stane zvykom, nebude väčšej radosti. Nezabudnime, že svetské myšlienky končia vždy smrťou, no duchovné zmýšľanie privádza človeka do nebeských výšin.

Oven píše vo svojej knihe, že toto je to, čo mal Pavol na mysli keď napísal, že telo a Duch neustále bojujú o lásku človeka. Komu dáme prednosť?

Ga 5:17: “Lebo telo žiada proti duchu a duch proti telu; navzájom si odporujú, aby ste nerobili, čo by ste chceli.”

Kam sa naše oči pozerajú, skrze naše duchovné zmýšľanie, tam bude aj naše srdce. Bojujme dobrý boj viery, napísal Pavol. Bojujme dobrý boj so svetom tým, že mu nedáme v našom premýšľaní priestor, ale tam dáme priestor Tomu, kto si to najviac zaslúži…

Amen…