Ďalšou rečou nášho Pána Ježiša Krista v evanjeliu podľa Matúša je tento verš:

Mt 4:7: “Ježiš mu povedal: “Ale je aj napísané: “Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.””

Je to druhá obrana proti diablovi, ktorý vyhladovaného Ježiša pokúša na púšti. Čo nám Pán chce povedať v tomto verši? Najprv sa zamerajme na prvú časť – napísané je! Pán sa odvoláva na zapísané slovo Boha. Ježiš sa neodvoláva v obrane proti farizejom a zákonníkom slovom ľudským. Nepamätám si verš, kde by sa Ježiš odvolával na človeka a jeho výrok, názor – dnes by sme mohli povedať – encykliku, bulu, výnos nejakej ľudskej inštitúcie. Pán sa odvoláva vždy na slovo Boha. Ale nie na slovo Boha, ktoré je predávané ústne. Ježiš sa odvoláva výhradne na slovo zapísané. Je napísané! Ak budeme ďalej prechádzať výrokmi nášho Pána, jeho obrana bude často odvolávaná na slovo Božie – zapísané, nie ústne predané!

Druhá časť Ježišovho výroku je: Nebudeš pokúšať Pána. Najzjavnejším pokúšaním Pána, nastalo po vytrhnutí Izraelitov z Egypta. Boh ich vyviedol na púšť a tu začali mnohí reptať. Písmo sa niekoľkokrát vracia k tomuto pokúšaniu Boha. Pripomeňme si niektoré:

Dt 6:16: “Nepokúšajte Pána, svojho Boha, ako ste ho pokúšali v Masse!”

Heb 3:8: “Nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri vzbure, v deň pokúšania na púšti.”

Ž 95:8-9: “Čujte dnes jeho hlas: “Nezatvrdzujte svoje srdcia ako v Meríbe, ako v dňoch Massy na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci moje skutky videli.”

Tieto verše ukazujú na reptajúcich Izraelitov, ktorí pokúšali Boha skrze Mojžiša, keď si žiadali aby im Boh vyviedol vodu tam, kde žiadna nebola. To nebolo jediné pokúšanie. Vieme dobre z písma, ako Izraelskí vykrikovali, že sa im hnusí manna, že sú jej prejedení. Podobne reptali, že táto púšť ich ničí a vyplakávali, ako sa mali dobre v Egypte, kde mali plné hrnce. My sa pozrime do Massy, kde pokúšali Boha skrze Mojžiša:

Ex 17:2: “A ľud doliehal na Mojžiša a vravel: “Daj nám vodu na pitie!” Ale Mojžiš im odvetil: “Prečo sa vadíte so mnou a prečo pokúšate Pána?”

Izraelskí ľud bol tak nahnevaný na Mojžiša, že stačilo iba málo a boli by ho ukameňovali. Hnevali sa na Mojžiša, načo ich vyviedol na púšť, čím vlastne reptali proti samotnému Bohu, ktorý tak s nimi učinil. Bohu akoby hovorili – načo si nás sem vyviedol, keď tu pomrieme od smädu? Mal si nás nechať na pokoji – nepotrebujeme Boha, ktorý nás vyvádza na púšť, aby nás tu zabil! Pozrime sa nato:

Ex 17:3: “Ale ľud, ktorý tam dychtil po vode, reptal proti Mojžišovi a vravel: “Načo si nás len vyviedol z Egypta?! Vari na to, aby si mňa, moje deti a môj dobytok umoril smädom?”

Napokon Pán dal vodu Izraelským, to miesto však dostalo meno podľa pokúšania Boha:

Ex 17:7: “Potom nazval to miesto Massa a Meríba, lebo Izraeliti sa tam vadili a pokúšali Pána, keď vraveli: “Je teda Pán medzi nami alebo nie?””

Posvätenie

Toto je pre nás veľká lekcia. Je tu niekoľko prvkov pri kráčaní našim životom. Jedným slovom ide o pokúšanie Boha.

– Je so mnou Boh, stará sa o mňa v živote? Zvlášť ak sa mi dejú zlé veci. Tu ide o oslabenie viery, o pochybovanie a preto nás môže rovnako ako Izraelských napadnúť bezbožná otázka: Je Pán pri mne, alebo nie je?! Táto otázka protirečí celému Písmu, kde sa Boh zjavuje a dokazuje neustále svoju prítomnosť vo svete a v životoch jednotlivcov.

– Reptanie na život, na podmienky, prácu, bývanie, neustála nespokojnosť a plakanie za dobou, ktorá sa už stala. Tu si musíme uvedomiť, že Boh má celé dejiny ľudstva pevne v rukách, ani jedna vec sa neudeje bez Jeho súhlasu!

– Vyžadovanie divov a zázrakov od Pána. Izraeliti si žiadali zázrak. Mnoho ľudí takto dnes po zázrakoch prahne a diabol napĺňa ich želania. Pán všetko zapísal v Písme a to je alfou a omegou pre kresťanský život. Mnohí ľudia zázraky vyžadujú, kde nimi údajne potvrdzujú svoju vieru. Niektorí sa dokonca vyhrážajú Bohu – ak mi neukážeš, nezjavíš sa, nepovieš mi do ucha – prestanem veriť, pracovať pre Teba, vezmem si život. Tu máme byť pokorní a v tichosti prijímať Božiu vôľu, nech by na jej konci bola aj naša fyzická smrť.

Pán nás vedie životom tou najlepšou cestou, ak sme sa vrhli do Jeho náručia. Cesta nemusí byť na prvý pohľad príjemná a krásna, ale vedie do cieľa. Myslime viac na cieľ, ako na cestu samotnú. Nevyberajme si cestu krásnu a príjemnú, ktorá má cieľ slepý. Ak sme sa vrhli do náručia Boha, nereptajme na nepriazeň sveta, okolia, podmienok v živote, ale to všetko prijmime tak ako Mojžiš – ktorý dobre vedel, že Boh učí Izraelitov ťažkej ceste, ktorá má cieľ – zasľúbenú krajinu. My máme rovnako zasľúbenú krajinu – nebeské kráľovstvo. Tam nech hľadia naše oči.

Všetky tieto hriechy Izraelcov sú pokúšaním Pána. Nepokúšajme Ho, vyvarujme sa toho. Vždy si spomeňme na totálnu zvrchovanosť Boha, kde všetky udalosti v živote a vo svete, sú Jeho dopustením…

Amen…