Kde sú tie ódy o veľkosti človeka? Kde je tá spolupráca človeka na spáse? Kde je synkretizmus – teda spolupráca Boha a človeka?

V dnešných dňoch kresťanský svet slávi Veľký Piatok – Piatok umučenia Pána. Niekde sa čítajú pašie, niekde záverečné kapitoly evanjelií, kde je náš Pán zavraždený rukami židov, ale i pohanov. Nie nadarmo. Pán Ježiš to vykonal pre nás. Dobrovoľne. Kde sú však ľudia, Jeho blízki učeníci, jeho vlastní bratia, kde je Peter – jeho najprednejší učeník? Kde je Jeho národ, kvôli ktorému toto podstúpil? Kde je tá veľkosť človeka, o ktorej hovorí moderná liberálna doba? Nikde ju nie je vidno. Pozrime sa preto do písiem, pretože tie sú jediným svetlom a zárukou spásy, ako nám oni ukazujú dejiny a nie ako si ich my ľudia prikrášľujeme.

Izaiáš niekoľko storočí pred narodením Ježiša Krista napísal:

Iz 53:3: “Opovrhnutý bol a opustený ľuďmi, muž bolestí, ktorý poznal choroby, ako niekto, pred kým si ľudia skrývajú tvár, opovrhnutý bol, a nevážili sme si ho.”

Zamerajme sa na slová – opustený bol ľuďmi. Naplnilo sa toto Izaiášovo proroctvo? Preskúmajme Písma, aby sme sa dozvedeli, kde je pravda.

1. Opustený v Nazarete

Ježišom opovrhli hneď na počiatku tí, ktorí ho od malička poznali. Prišiel Ježišov čas opustiť rodinu, aby išiel vykonať to, na čo bol poslaný, čo si sám zaumienil – vykúpiť ľudstvo z hriechov. Po nejakom čase už je známy v celom Izraeli, vtom sa vracia do svojho rodného mesta Nazareta. Vystupuje aby čítal a učil v Synagóge. Tam im zjavuje samého seba ako Vykupiteľa, o ktorom píše prorok Izaiáš. Oni neprijmú túto správu napriek tomu, že sú udivení z toho, ako Ježiš mocne učí.

L 4:16-20: “Tak prišiel aj do Nazareta, kde bol vychovaný, a podľa svojho zvyku vošiel v deň sobotný do synagógy a vstal, aby čítal. I podali Mu knihu proroka Izaiáša. A keď otvoril knihu, našiel miesto, kde bolo napísané: Duch Pánov nado mnou; lebo pomazal ma zvestovať chudobným evanjelium, uzdravovať skrúšených srdcom poslal ma hlásať zajatým prepustenie a slepým navrátenie zraku, utláčaným oslobodenie, a zvestovať vzácny rok Pánov. Keď zavrel knihu a vrátil ju služobníkovi, sadol si. Oči všetkých v synagóge upierali sa na Neho.”

Ježiš týmto ľuďom hovorí, že toto sa naplnilo v Ňom.

L 4:20-21: “Keď zavrel knihu a vrátil ju služobníkovi, sadol si. Oči všetkých v synagóge upierali sa na Neho. A On im začal hovoriť: Dnes sa naplnilo toto Písmo vo vašich ušiach.”

Tí ľudia boli najprv očarení mocou Kristových slov, ale niektorí hneď pochybovali a pýtali sa – kým sa Tento robí, veď Ho poznáme, aj jeho rodinu a bratov:

L 4:22: “A všetci Mu prisviedčali, obdivovali slová milosti, ktoré vychádzali z Jeho úst, a hovorili: Či Tento nie je syn Jozefov?

Napokon sa to tak zvrhlo proti Nemu, že ho vlastní ľudia, medzi ktorými vyrastal, chceli zhodiť z vrchu, aby sa zabil:

L 4:29: “povstali, vyhnali Ho z mesta a viedli až na kraj vrchu, na ktorom bolo vybudované ich mesto, aby Ho zostrčili.”

Tu je prvá zastávka toho, že Ježiš to nebude mať ľahké v pozemskom živote a že sa skutočne začne napĺňať Izaiášovo proroctvo.

2. Ježišovi vzdialenejší učeníci

Keď Ježiš vykladá v Jánovi šiestej kapitole učeníkom, že On je chlieb života, že On je nebeská manna, že musia z Neho jesť prostredníctvom viery – blízki učeníci ho opúšťajú. Zatiaľ to nie sú učeníci najbližší, tu ide o širší okruh.

J 6:66: “Odvtedy mnohí z Jeho učeníkov odišli a nechodili viac s Ním.”

3. Jeho vlastní bratia

Písmo nám zjavuje aj to, že Pán Ježiš mal bratov. V Matúšovom evanjeliu čítame:

Mt 13:55: “Či nie je synom toho tesára? Či sa Mu matka nevolá Mária a bratia Jakub, Jozef, Šimon a Júda?”

Toto sú Jeho pokrvní bratia. My si však musíme uvedomiť, že to neboli Jeho vlastní bratia úplne, v celistvosti, veď Ježiš sa narodil z Ducha Svätého, preto Jozef nebol Jeho fyzickým otcom. Rodičom Ježiša bola iba Mária, i keď podľa židovského práva bol aj Jozef Jeho otcom. Jeho bratia boli nevlastní bratia, pretože Ježiš nemal otca Jozefa.

No ani títo bratia v Neho neverili. Vyrastali s Ním v jednom dome a nikdy ich nenapadlo, že by Ježiš bol niekto viac ako oni, i keď bol najstarší. Azda sa doma hovorilo v rodine o Jeho zázračnom narodení z Ducha, ale možno aj nie. Písmo píše, že Mária uchovávala tieto veci v srdci, akoby pre seba.

Jeho bratia sa z neho vysmievajú, že nech ide konať aj inde divy a zázraky, keď už je ten Mesiáš, nech aj inde ľudia vidia Jeho moc. Ak by sme čítali verše bez nasledovného, mohli by sme si myslieť, že Jeho bratia to myslia úprimne. Veď pozrime:

J 7:3-4: “Vtedy Mu povedali bratia: Odíď odtiaľto a choď do Judska, aby aj Tvoji učeníci videli skutky, ktoré činíš. Lebo nik nerobí nič v skrytosti, ale chce byť známy vo verejnosti. Keď také veci robíš, ukáž sa svetu.”

Takto tá reč vyzerá vážna, no v pravde to bola reč posmešná. Ďalší verš to odhaľuje:

J 7:5: “Lebo ani len Jeho bratia neverili v Neho.”

To už máme tretiu skupinu ľudí, ktorí Ním opovrhovali v srdci. Ľudia v Jeho otčine – Nazarete, blízki učeníci a teraz aj jeho bratia z jedného domu.

4. Judáš Iškariótsky

Postupne sa zmenšuje slučka ľudí, ktorí ho opúšťajú, neveria v Neho, majú ho na posmech, za blázna, opovrhujú ním, opúšťajú Ho. Držia sa Ho zatiaľ Jeho vybraní dvanásti učeníci. Ale nie dlho. Aj tu prichádza rana od chrbta, keď Judáš Iškariótsky Ježiša zrádza Veľrade. Krátky záznam nachádzame okrem iného aj tu:

Mt 26:47-50: “Ešte hovoril, a hľa, prišiel Judáš, jeden z dvanástich, a s ním veľký zástup od veľkňazov a starších ľudu s mečmi a kyjmi. Jeho zradca dal im znamenie a povedal: Ktorého pobozkám, ten je; toho chyťte! A hneď pristúpil k Ježišovi a povedal: Buď pozdravený, Majstre! A pobozkal Ho. Ježiš mu riekol: Priateľ môj, čo si prišiel? Vtedy pristúpili, položili ruky na Ježiša a zlapali Ho.”

5. Desať učeníkov

Po tom ako je Ježiš zajatý, opúšťajú ho aj ostatní desiati učeníci. Nerátame tu Petra, ktorý Ho ešte sleduje. Písma svedčia, že budú biť Pastiera a stádo sa rozpŕchne. Jeho najbližší učeníci ho opúšťajú.

Mt 26:56: “Ale toto všetko sa stalo, aby sa naplnili prorocké Písma. Vtedy Ho všetci učeníci opustili a utiekli.

6. Zostáva Peter, ktorý ho tri krát zapiera

Peter sleduje, kam Ježiša vedú. Len pred pár hodinami sa zaprisahával, že s Ním pôjde aj na smrť. Z Petra sa však stáva rovnaký zradca ako z Judáša. Všetci Ho nechali napospas, všetci Ho opustili a nikto sa za Neho nepostavil. Pozrime sa na zbabelosť Petra.

Prvá rana Ježišovi:

Mt 26:69-70: “Peter však sedel von na dvore; i prišla k nemu služobná dievka a povedala: I ty si bol s Ježišom Galilejským! On však zaprel pred všetkými a odpovedal: Neviem, čo hovoríš.”

Druhá rana:

Mt 26:71-72: “Keď vychádzal bránou, uzrela ho iná a povedala tým, čo tam boli: Tento bol s Ježišom Nazaretským! A zase zaprel s prísahou: Nepoznám toho človeka!”

Tretia rana:

Mt 26:73-74: “Onedlho pristúpili tí, čo tam stáli, a povedali Petrovi: Veru, aj ty si z nich, veď i tvoje nárečie ťa prezrádza. Vtedy začal sa zaklínať a prisahať: Nepoznám toho človeka!”

Aký je rozdiel medzi Judášom a Petrom? Prvý Ježiša predal za 30 strieborných, oľutoval svoj čin, peniaze vrátil, napokon sa obesil. Liberálni vykladači Písma tvrdia, že Judášovo pokánie nebolo dostatočné a preto skončil tak ako skončil. Písmo však učí inak. Judáš milosť nedostal, Peter milosť dostal!

Pán Ježiš mohol rovnako povedať aj na Petra – beda človeku, ktorý ma tri krát zaprie – lepšie by mu bolo, keby sa nebol býval narodil. Toto ale Ježiš nepovedal Petrovi, ale Judášovi. Ak by čisto teoreticky Pán povedal toto Petrovi a nechcel ho spasiť – Peter skončí obesený podobne ako Judáš. Ale je tu nepatrný rozdiel. Judáš nedostal milosť, lebo milosť je zdarma, je to dar od Boha. Peter naopak milosť dostal.

Ak by Ježiš bol chcel, Judáš by Ho nikdy nezradil. Vari Boh nemá moc nad životom človeka a jeho osudom? No musí sa naplniť Boží plán, ktorý bol od vekov ustanovený. Preto Pán hovorí, že sa musia naplniť Písma. Písma sú zapísaným Božím plánom. Preto podceniť Písma znamená, zosmiešniť Boha.

7. Izraelský národ

Napokon národ, ktorý si Boh vychovával od Abraháma, cez prorokov, kráľov, cez svoj ľud, spojí sa s pohanmi a dá svojho Boha ukrižovať.

Mt 27:22: “Pilát im povedal: Čo teda urobím s Ježišom, ktorý sa volá Kristus? Všetci odpovedali: Ukrižovať Ho.

Má Izaiáš pravdu, keď píše, že bol ľuďmi opustený? Ani ženy neboli príliš blízko kríža, ktoré Ježiš uzdravil z chorôb a hriechov. Marek to zaznamenal takto:

Mk 15:40-41: “A boli tam aj ženy, ktoré sa prizerali zďaleka, medzi nimi Mária Magdaléna, Mária, matka Jakuba Malého a Jozefa, a Salome, ktoré Ho nasledovali a posluhovali Mu, keď bol v Galilei, a mnohé iné, ktoré prišli s Ním do Jeruzalema.”

Prizerali sa zďaleka. Lukáš to tiež tak vidí:

L 23:49: “Všetci Jeho známi stáli však zďaleka a ženy, ktoré Ho spolu nasledovali z Galiley, prizerali sa na to.”

Ján nám dáva predsa len niečo presnejšie a to, že pod krížom stála Mária, Ježišova matka a učeník Ján, mladučký chlapec. Ježiš keďže bol prvorodeným synom, Jeho zodpovednosť bola taká, že sa mal postarať o rodinu. Predpokladá sa z mimo-biblických zdrojov, že Jozef bol v čase Ježišovho vystúpenia už mŕtvy. Preto úloha živiteľa rodiny pripadala na Ježiša. Zvlášť Jeho mama musela byť nejako zaopatrená, pretože dobre vieme, aké ťažké to mali ženy v Izraeli, ktoré boli vdovy a ktoré ešte k tomu nemali Syna, ktorý by ich živil. Takéto ženy boli prakticky žobráčky, odsúdené na pomoc iných, na almužny. Aj keď Mária, Matka Ježiša mala ešte synov, Ježiš ju nezveruje im, pretože neboli naklonení Jeho službe, v Neho neverili ako sme čítali, pravdepodobne tu neboli ani prítomní. Podľa biblie vieme, že žili v Kafarnaume. Preto Ježiš zveruje Máriu lepšej spoločnosti, ako sú jeho neveriaci bratia a to Jánovi, ktorý sa skutočne o Máriu postará a bdie nad ňou aj v cirkevnej obci.

J 19:26-27: “Keď Ježiš uvidel matku a vedľa nej stáť učeníka, ktorého miloval, riekol matke: Žena, ajhľa, tvoj syn! Potom riekol učeníkovi: Ajhľa, tvoja matka! A od tej hodiny prijal ju učeník k sebe.”

Aby sme zase nezavrhli Ježišových bratov úplne, aj oni dostali milosť a obrátili sa neskôr, po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Čítame totiž v skutkoch toto:

Sk 1:14: “Tí všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Máriou, matkou Ježišovou, a s Jeho bratmi.

Tiež Pavol píše Korinťanom, že sa Ježiš zjavil mnohým učeníkom, vrátane Jakuba. Buď ide o jeho brata, ktorý sa neskôr stal hlavným predstaviteľom Jeruzalemskej cirkvi, alebo ide o Jakuba učeníka. Tiež Jakubov list sa pripisuje Jakubovi, bratovi Ježišovmu, ktorý sa obrátil.

Záver

Tu sme videli, čo ľudia urobili Bohu. Tí, ktorí Ho nenávideli, ho nenávideli až k smrti, kam ho aj dostali. Tí ktorých si vybral, Ho opustili a tak Ježiš zostal úplne sám.

Čo my dnes? Nenechávame Ježiša osamoteného ako to urobili Jeho najbližší? Neutiekame sa k iným ľuďom, svätcom, výrokom mnohých zbožných ľudí, k ľuďom ktorí mali nejasné zjavenia, čím Ježiša nechávame opusteného, niekde v závese našej nábožnosti? Veríme pevne a neochvejne v Jeho slovo?

Ak sa akokoľvek rozhodnete, že budete v Ježiša veriť zo svojej sily, nič to nebude platné. Najprv vám Boh musí zmeniť srdce. Ak máte nové srdce, máte novú chuť, novú vôľu, nové nadšenie, nový život. Nové srdce nám Boh dáva v duchovnom znovuzrodení. Prosíte si nové srdce? Žiadate Boha, aby vám ho vymenil? Ezechiel píše:

Ez 11:19: “Potom im dám jedno srdce a nového ducha vložím do ich vnútra; odstránim kamenné srdce z ich tela a vložím im srdce mäsité,”

Bez tohto nového srdca, naša snaha bude rovnaká, ako bola snaha Petra. Zaprisahával sa, sľuboval, že Pána nezaprie, ale bez znovuzrodeného srdca to boli len ľudské sľuby a mizerná sila. Až keď v plnosti bolo Petrovi zjavené evanjelium, srdcu ktoré je nové, ktoré chápe, potom Peter koná inak, ako konal pred svojim znovuzrodením.

Preto viera nestojí na človeku, ale na Bohu. My sa nájdeme v každej osobe v tomto texte, ktorá Ježiša opustila. Preto si vyprosujme milosť, aby sme nikdy Pána nezapreli, aby sme Ho bránili, aby sme ho obhajovali pred svetom, aby nebol opustený aj nami. Aby sme sa iba zdiaľky neprizerali, ako Pán vlečie kríž a niekto úplne cudzí – ako bol Šimon Cyrenejský, ktorý sa vracal z poľa a Ježiš Ho vôbec nezaujíma – nemal skôr podiel na Ježišovom nosení kríža, ako my – Jeho učeníci.

Neopúšťajme Ježiša kvôli tomuto svetu a jeho nástrahám, radovánkam, pohodliu, zmyselnosti. Neopúšťajme Ježiša kvôli novým učeniam, vyvracaniu Písiem, novým filozofiám, vede ktorá je teoretickou vedou, názormi ľudí a ich encyklikami. Vezmime Jeho slovo vážne a vložme svoj život do Jeho rúk.

Nenechajme Ježiša zomierať na kríži iba v rámci sentimentality, ale si prisvojme tento kríž za svoj. Na tom kríži boli zničené naše hriechy, tam bola zaplatená cena výkupného, tam bola vyliata krv – nie bezchybného baránka – ale Božieho Syna – Baránka s veľkým B. Denne prichádzajme ku krížu a rozjímajme o pravdách evanjelia. Tak ako to robil Pavol:

1Kor 2:1-2: “Aj ja, keď som prišiel k vám, bratia, prišiel som nie s vyberanými slovami, alebo s múdrosťou zvestovať vám svedectvo o Bohu; lebo som si umienil, že medzi vami nebudem vedieť nič iné, jedine Ježiša Krista, a toho ukrižovaného.

Bez nového srdca budeme takí, ktorí sa budú z diaľky prizerať, ktorí Pána zaprú. S novým srdcom budeme takí, ako píše Pavol – mŕtvi s Ním:

R 6:5-6: “Keď sme sa stali jedno s Ním podobnosťou Jeho smrti, práve tak jedno s Ním budeme aj podobnosťou vzkriesenia vediac, že náš starý človek spolu s Ním bol ukrižovaný, aby bolo zničené hriešne telo a my sme neboli viac otrokmi hriechu.”

Nemáte nové srdce? Neprosíte si oň. Veď či by vám Pán také srdce nedaroval, ak by ste dňom i nocou oň prosili a žiadali si ho? Maloverní! Či neveríte Pánovi čo povedal?

Mt 7:8-11: “Lebo každý, kto prosí, dostane; a kto hľadá, nájde; a kto klope, tomu bude otvorené. Alebo či je medzi vami človek, ktorý by dal synovi kameň, keď si prosí chleba? A keď si prosí rybu, či mu podá hada? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá dobré veci váš Otec nebeský tým, čo Ho prosia!”

Proste si nové srdce, srdce ochotné slúžiť Bohu a ľuďom a dostanete ho. Potom Pána už nikdy neopustíte, nebudete sa z diaľky prizerať, budete Jeho ľudom, jeho ovečkami, kde On bude vašim dobrým pastierom…

Amen…