Život bez Krista

Keď slnko zapadne, nastúpi noc a temnota. Ľudia nič nevidia, nedokážu od seba rozlíšiť správne a nesprávne veci. Chodia ako v slepote, padajú do priekop a nevedia, ako sa vyhnúť nešťastiam. Sú ako slepec, ktorý má neustále pred očami tmu a šero. Hľadia a hľadia, ale nič nevidia. Ľudia ktorí vidia im vysvetľujú, ako vyzerá slnko, more, strom, aké majú tieto veci farby, ale oni si ukladajú svoje vlastné obrazy o týchto veciach, ktoré sú v rámci ich súkromných predstáv, vzdialených od pravej reality.

Rovnako je to tak s človekom, ktorý žije bez Krista. Nevie určiť, aký má život zmysel, prečo sa narodil a kam smeruje po smrti. Tápe v mnohých vierach a názoroch na svet, pravé duchovné veci zamenil za svoje predstavy a fantáziu. Ak mu kresťan hovorí pravdu o evanjeliu, nemôže mu porozumieť rovnako, ako slepý človek nerozumie vidiacemu, ktorý mu opisuje západ slnka. A práve evanjelium je vzácnym balzamom na oči slepoty ľudí.

Iz 35:5: “Vtedy sa otvoria oči slepých, a otvoria sa aj uši hluchých.”

Ľudia ktorí sedia v tme, nedokážu rozlíšiť dobro od zla, pletú si tieto dve veci a preto často hovoria dobru zlo a zlu dobro. Ide o prevrátené názory a učenie, ktoré vychádza z nepoznania svetla – Krista.

Sk 20:30: “Ba aj z vás samých povstanú mužovia, ktorí budú hovoriť prevrátené veci, aby tiahli učeníkov za sebou.”

Títo prevrátení ľudia upadajú z jedného hriechu do druhého. Siahajú potom, čo nemá žiaden význam ohľadom večnosti a naopak – spásu – ktorá je vysoko cenná a významná, považujú za zbytočnosť. Pavlova duša bola osvetlená svetlom Božím a preto napísal:

Fp 3:8: “Ale pravda aj pokladám všetko za stratu pre zvrchovanosť známosti Krista Ježiša, svojho Pána, pre ktorého som to všetko stratil a pokladám to za smeti, aby som získal Krista.”

Napriek tomu si slepí ľudia bez Krista myslia, že ich cesta je správna, pravá a dobrá. Nadchnú sa maličkosťami tohto sveta a potom zdieľajú toto nadšenie s ďalšími slepcami, čím nachádzajú v zbytočnostiach a pôžitkoch zmysel života. Táto ich cesta je cestou záhuby, ale oni ju pokladajú za cenný klenot, za jediný správny životný smer.

Svoju celú námahu vkladajú do ľudskej márnosti, učia sa len tomu, ako získať bohatstvo, moc a slávu tohto sveta, ktorý o nepatrnú chvíľu opustia. Ak sa aj dopočuli o spáse a okrajovo ju prijali, chodia do chrámov a modlitební, no táto vec je u nich na naj-poslednejšom mieste života.

U mnohých kresťanov takéto bezbožné správanie vyvoláva údiv a mnohokrát aj hnev. Ale my sa nemáme hnevať a udivovať, my sa máme modliť a dobre im činiť, pretože ich správanie skôr vyžaduje súcit a plač, ako hnev, odmietanie a opovrhovanie.

L 6:27: “Ale vám, ktorí počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, čiňte dobre tým, čo vás nenávidia.”

Veď tie úbohé duše odchádzajú na večnosť bez poznania pravdy. Aj keď si nadobudli veľké bohatstvá a statky, predsa odídu nahí z tohto sveta tak, ako sem aj prišli. Skončia ako bohatý muž z evanjelia, ktorému sa urodila veľká úroda a on si chcel už len užívať života a bezstarostne si kráčať v láske k tomuto svetu a jeho rozkošiam.

L 12:20: “Ale Boh mu povedal: Blázon! Ešte tejto noci požiadajú o tvoj život a komu ostane to, čo si nahonobil?”

Títo úbohí ľudia si naivne myslia, že tu budú žiť večne. A preto ak si nadobudnú mnohé majetky tak si myslia, že ich budú aj večne užívať. Keď niekde  započujú slovo – smrť – ich vlastná smrť – ktorá sa každým dňom blíži – veľmi rýchlo mávnu nad tým rukou a dožadujú sa, aby sa pred nimi toto slovo nikdy nevyslovovalo.

Veľmi podivné a zvláštne je to, že takto konajú nielen pohania, ale aj kresťania, ktorí počúvajú nedeľu čo nedeľu evanjelium a predsa sa nedotýka ich sŕdc. Chrám či modlitebňa sa pre nich stáva iba nutnosťou a sú radi, keď sa služby Bohu veľmi rýchlo skončia. Oni sú tí, ktorí boli pozvaní na večeru Pána, pozvanie na rozdiel od pohanov prijali, ale sú na hostine proti svojej vôli, duchom neprítomní. Myslia na svoje statky a bohatstvo, na svoje pohodlie a tak ticho závidia tým, ktorí na stretnutia s Bohom vôbec nechodia a žijú si svojvoľne. Pán Ježiš im hovorí:

Zj 2:4: “Mám však proti tebe, že si opustil svoju prvú lásku.”

Vráťme sa k svojej prvej láske, ktorou je Kristus. Nechajme sa Ním presýtiť, ako života-schopnou miazgou, ktorá cez nás prerastie v púčiky jarného dňa, z ktorého vzíde o malú chvíľu, presladké ovocie…

Amen…