Aby sa človek mohol stať kresťanom, musí prejsť prvou základnou doktrínou, ktorú učil Pavol a dobre sa na ňu postaviť. Ak sa človek nepostaví na základné poslanie evanjelia, ujde mu celé kresťanstvo, kde človek bude žiť v nešťastí a strachu o spásu. Bude sa namáhať, plahočiť, trýtniť – len aby sa Bohu zapáčil, ale toto nie je evanjelium, toto je falošná zvodná cesta. Možno si poviete, že sú tu napísané iba akési názory človeka – preto musíme ísť do slova Božieho, ktoré je nadradené vlastným názorom a pohľadom.

Všetko to začína v liste Galaťanom, kde apoštol Peter chybuje. V prítomnosti obrátených pohanov je s nimi priateľ, ale keď sa objavia židia, Peter sa ich stráni. Pritom sú kresťania ako on, pretože v Kristovi už nie je žid, ani Grék, ani pohan, ale všetci sú si bratmi a sestrami v Pánovi. Boh má pre Petra pripravenú palicu a tou palicou je Pavol. Ten vidí správanie Petra a preto nemlčí – verejne ho karhá za jeho pokrytectvo. Predkladá Petrovi evanjelium, od ktorého sa akoby Peter odklonil a preto Pavol verejne hovorí o ňom a Barnabášovi toto:

Ga 2:14-16: “Keď som videl, že nepostupujú priamo, podľa pravdy evanjelia, povedal som Petrovi pred všetkými:

„Keď ty, Žid, žiješ pohansky, a nie po židovsky, ako to, že nútiš pohanov žiť po židovsky?!“ My sme rodení židia, nie hriešni pohania, ale vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista. Aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov podľa zákona, lebo zo skutkov podľa zákona nebude ospravedlnený nijaký človek.

Toto je veľmi tvrdé slovo pre všetkých, ktorí sa chcú ospravedlniť zo svojho života.

Mám vo zvyku si čítať rôzne postoje a názory z mnohých denominácií. Dostal som sa k názoru nejakého pravoslávneho teológa, ktorý poprel ospravedlnenie z viery, rovnako ako odpustenie hriechov skrze Krista. Ten teológ sekal na každú stranu, obviňoval katolíkov kvôli zlej spovedi a chápaniu jeho evanjelia, protestantov pre ich takzvané – lacné evanjelium. Ak by Pavol žil a počul by tohto človeka, veľmi by sa na neho nahneval. On totiž tvrdil, že človek sa musí stať Bohom (zbožštenie), aby prišiel ku spáse.

Je mu však garantované, že ani ten najväčší svätec aký kedy žil, nebol bez hriechu, ba dokonca aj v čase svojej najväčšej sily, hrešil hriechmi, ktoré si sám neuvedomoval. Zbožštenie je ideál, ktorý nikto nikdy nedosiahol a nedosiahne! Dávid o tom niečo vedel keď napísal, že človek nie je schopný, uvedomiť si všetky svoje hriechy – poblúdenia. Dávid niečo vie o milosti a spáse viac, ako mnohí kresťania, ktorí majú zapísané v Písmach podrobne čo to evanjelium je, ale to prehliadajú a prekrúcajú. Dávid píše:

Ž 40:12: “Zo všetkých strán sa na mňa kopia nespočetné pohromy, opantalo ma toľko hriechov, že nemám o nich prehľadu. A je ich viac, než mám vlasov na hlave, až mi z toho srdce zamiera.”

Dávid dobre vie, že nedokáže svoje hriechy spočítať, pretože sú mnohé pred ním skryté, zvlášť v myšlienkach a preto napísal:

Žalm 19:13: “Zbav ma mojich vín, ktoré sú predo mnou skryté.

Tento teológ tvrdil, že človek musí v spovedi vyznať všetky hriechy, čo nie je možné! Lebo hriechy ktoré nevyzná, mu nebudú odpustené. Beda mu ak sa tohto držal, pretože tých skrytých hriechov mal tisíce a tisíce.

Martin Luther keď bol mníchom, rovnako veril v to, že ak nevyzná každý jeden hriech, skončí v pekle. Preto sa hodiny a hodiny každým dňom spovedal spolubratom, ktorí už z toho boli unavení. Akákoľvek myšlienka, ktorá sa Lutherovi vynorila a on ju spozoroval nezlúčiteľnú so zákonom, utekal ju vyspovedať. Až keď sa obrátil a uveril v evanjelium, vtedy pochopil že množstvo hriechov ktoré sa denne objavujú v mysli človeka, je nemožné nielenže vyspovedať, ale ani len zachytiť.

Toto celé je život pod zákonom. Toto je náboženstvo. Náboženstvo mali židia ale i pohania a náboženstvo malo svoje pravidlá a predpisy, ktoré sa museli dodržiavať. Podnes je tomu tak v každom náboženstve – urob toto, dodrž tamto, sprav taký alebo onaký úkon a prídeš do neba. Toto pozná každý človek, pretože toto náboženstvo sa prenieslo aj do sveta, do politiky a mnohých svetských spolkov.

Ale Pavol hlása inú vec – on hlása vieru. Vieru v Krista. Pozrime sa ešte raz čo napísal:

Aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov podľa zákona, lebo zo skutkov podľa zákona nebude ospravedlnený nijaký človek.

Zo skutkov podľa zákona, nebude nikto ospravedlnený pred Bohom.

Mnohí tomu nerozumejú. V preklade Pavol napísal, že dodržiavaním náboženských úkonov, nariadení, predpisov a samotného dodržania desatora – nikto nepríde do neba! Prečo? Lebo to je hra o všetko – vabank – buď si dodržal komplet celý zákon, komplet celé desatoro a si tým pádom ako Kristus, alebo si porušil čo i len jeden zákon a si mimo hru – skončila sa pre teba! Game over!

Veď to jasne vidíme, aké ťažké jarmo to je, keď máme byť ospravedlnení sami sebou. Pretože dodržiavanie zákona je obrátenie pozornosti od Boha, smerom k sebe. Keďže my máme zlé sklony a naše srdcia sú falošné – zaručene padneme. Nie je divu že Pavol napísal, že všetci ľudia sú pred Bohom vinní – všetci bez rozdielu!

A tu prichádza do tohto neutešeného stavu evanjelium, ktoré odpratáva zákon nabok. Kristus ako Boh, miesto človeka zákon naplnil, človeka očistil svojou vlastnou krvou. Tieto dve veci sú absolútnym jadrom, ktoré ľudia prehliadajú. Pozrime sa na to.

Tým, že Boh v osobe Ježiša Krista naplnil zákon, je veriacemu pripísaná Kristova spravodlivosť z viery. Teda veriaci človek sa postaví pred Boha a Boh sa na neho pozrie ako na takého, ktorý naplnil celé desatoro a to len preto, lebo pozerá cez svojho Syna, ktorý to vykonal za neho.

Ale toto samotné by nestačilo, pretože nemáme odpustené hriechy. A preto v momente pripočítania Kristovej spravodlivosti, sú nám odpustené hriechy skrze Kristovu krv, ktorá nás očistila od všetkých hriechov – minulých, prítomných i budúcich. Kristus svojou krvou vyplatil náš dlh hriechov, ktorý sa nijako inak nedal vymazať.

Pavol píše o Abrahámovi, ktorý je praotcom viery všetkých kresťanov, ale i židov v čase pred Kristom. Pavol o ňom napísal, že ak by mal byť súdený zo skutkov, mohol by sa chváliť svojim zbožným životom – no nie pred Bohom! Pred Bohom je odsúdenia hodný hriešnik.

R 4:2: “Lebo ak Abrahám bol ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie pred Bohom.

Ale ako bol Abrahám ospravedlnený? Iba vierou:

R 4:3: “Veď čo hovorí Písmo? Abrahám uveril a počítalo sa mu to za spravodlivosť.”

Lebo ten, kto sa chce ospravedlniť svojimi výkonmi, iba málo skracuje podĺžnosť voči Bohu, ktorá ďaleko viac narastá, ako by ju človek mohol napĺňať. Niekto to humorne vysvetlil takto – predstavme si, že dlžíme bohatému človekovi miliardu euro. My za ním prídeme s kvetinami a myslíme si, že týmto úkonom sme ho utešili a on nám ten miliardový dlh odpustí.

Alebo inak. Ak by tomuto bohatému človekovi priniesol 100 euro a myslel si, že ho tým utešil, je na omyle. Totižto medzi tým, ako mu dáva tých sto euro, mu narástol dlh o tisíc euro z úrokov. Preto Pavol o tých, ktorí si chcú zabezpečiť spásu svojimi skutkami napísal:

R 4:4: “Ale tomu, kto skutky vykonáva, tomu sa mzda nepočíta z milosti, ale z podlžnosti.”

Naproti tomu Pavol poznamenáva, ako sa celý dlh dá odpustiť, inak povedané, ako sa človek môže stať spravodlivým pred Bohom:

R 4:5: “Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho (Boha), ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť.”

Všimnime si – ten kto nekoná skutky! Kto nekoná skutky. Neviem ako jednoduchšie by to malo byť napísané – kto nekoná skutky – ALE – verí v Toho (Boha), ktorý ospravedlňuje bezbožného.

Len Boh ospravedlní bezbožného a to vierou v Krista. Kto je bezbožný? Každý človek ktorý sa narodí, ale i človek ktorý chodí do kostola, ale neverí že sú mu hriechy odpustené skrze Kristovu krv. Ale tu stojí, že Boh ospravedlňuje bezbožného! A to je problém. Kresťania si hovoria – ja nie som bezbožný. Ako ich teda môže Boh ospravedlniť, keď On ospravedlňuje bezbožných?

Toto je veľký problém kresťanstva. Ľudia, ktorí sa obrátili ako dospelí, dobre vedia akí bezbožný život viedli a ako potrebujú niekoho, kto ich očistí od vín a preto evanjelium veľmi ľahko chápu. Naproti tomu ľudia, ktorí od malička chodili do kostola a chodia aj ako dospelí, si o sebe myslia, že sú dobrými ľuďmi, že nie sú bezbožníkmi. Ale Boh ich neospravedlní skôr ako nepovedia – Bože – som bezbožný! Nemilujem Boha celým srdcom, celou silou, 24 hodín denne a preto som bezbožný.

A tak ľudia, ktorí sú od malička naučení chodiť do kostolov a zborov, bez pravého výkladu evanjelia, ako ho učí Pavol veria, že budú na súde ospravedlnení tým, že chodili do kostola. Aký tragický omyl! Preto sú tí ktorí neprijali evanjelium rovnakí, ako okolitý svet a svet sa tak pozerá na kresťanstvo ako na jedno z náboženstiev a nedokáže ho rozoznať od pravej viery, ktorá je v dnešných časoch veľmi zriedkavá.

Pavol sa na takých hnevá. V liste Galaťanom píše, ako presvedčili kresťania pochádzajúci zo židov – kresťanov z pohanov – že sa musia dať obrezať, ako hovorí stará zmluva. A oni poslúchli a dávali sa obrezávať. Ale Pavol hromží na to, pretože sa týmto úkonom chcú spasiť, i keď toto nie je vôbec evanjelium, kde Kristus už všetko vykonal.

Ga 3:1: “Ó, nerozumní Galatskí! Kto vás omámil, aby ste neboli povoľní pravde? Veď som vám pred oči nakreslil Ježiša Krista, toho ukrižovaného!”

Pavol hovorí o tých, ktorí sa chcú skutkami spasiť, ako o zlorečených ľuďoch! To znamená, že sám Boh proti nim zlorečí, hovorí o nich zle, čo je dosť desné vysvedčenie.

Ga 3:10: “Ale všetci, čo sú zo skutkov zákona, sú pod zlorečenstvom. Lebo je napísané: Zlorečený každý, kto nezotrváva vo všetkom a neplní, čo kniha zákona prikazuje.”

Všetci ktorí sa chcú ospravedlniť svojim životom a skutkami, sú pod zlorečenstvom preto, lebo napriek svojej snahe, nenaplnili zákon. Aby boli pod dobrorečenstvom, museli by dodržať zákon celý – polovičatosť sa neráta.

Zákon a milosť, stoja totálne proti sebe ako úhlavní nepriatelia! Pavol tvrdo napísal, že kto sa chce spasiť dodržiavaním zákona, skončil ako kresťan, už ním nie je aj keď si to myslí, pretože vypadol z milosti v Kristovi:

Ga 5:4: “Úplne ste odlúčení od Krista, ktorí chcete byť ospravedlnení zo zákona; vypadli ste z milosti.”

Karhá všetkých tých, ktorí najprv uverili a prišli do nejakej cirkvi, ale tam na nich navalili tony predpisov a oni prešli od evanjelia k skutkom, z ktorých chcú byť spasení. Pavol na takých kričí:

Ga 5:7: “Dobre ste bežali! Kto vám zabránil naďalej poslúchať pravdu?”

Len v Kristovi je sloboda nielen od sveta, ale aj od zákona, ktorý bol dobrý do času, kedy Kristus prišiel. Zákon totiž plní dve funkcie – človek ho má dodržať – to je tá prvá vec. Ale tu prichádza druhá vec – človek zákon dodržať nevie! Zákon má človeka usvedčiť z nemohúcnosti. Preto zákon bol daný židom nato, aby si uvedomili, že ho nedokážu naplniť a hľadali tak inú cestu spásy. Tak ako Luther žil v zúfalstve a beznádeji, pretože zákon ho stíhal každú minútu a on si uvedomil, že je to nad jeho sily ho dodržať – hľadal iný spôsob ako byť zmierený s Bohom a nevšimol si triviálnu vec – že je to zaznamenané v slova Boha. Boh dáva východisko z tejto neutešenej situácie, kde vykresľuje Krista – toho ukrižovaného, ktorý za nás všetko vykonal. Potom človek z vďaky k Pánovi, sa zákon snaží napĺňať ale pritom vie, že zákon nad ním už nepanuje!

Toto je evanjelium. Žiaľ – aj tí, ktorí najprv stáli v tejto viere, neskôr prešli ku skutkom a tým evanjelium stratili. Uverili v Krista ako svojho Pána a Spasiteľa, ale neskôr prešli ku skutkom, ktorými sa chceli spasiť pod zámienkou, že týmto slúžia z viery Pánovi.

Skutky z viery sú prácou Ducha Svätého a nie naše. My sa musíme snažiť zo všetkých síl držať Krista a evanjelia – ostatné je na Pánovi. My máme byť ako ratolesti na kmeni, držať sa kmeňa a kmeň určí silu miazgy, ktorá cez nás bude pretekať a aké ovocie zarodíme.

Pretože ak sa budeme starať o to, aké ovocie máme prinášať a snažiť sa zo všetkých síl, nič nám to nie je platné, lebo všetko závisí od kmeňa, ktorým je Kristus.

Najprv sa preto musíme pevne zakoreniť v tejto základnej viere a z nej príde ovocie. Žiaľ, väčšina kresťanov sú ako Galaťania – skutkami sa chcú spasiť, čím stratili evanjelium a nič z nich nie je – žiaden osoh.

Preto sa vracajme často k základu o milosti Boha smerom k nám. Nemôžeme povedať, že túto milosť sme pochopili a potešovali sa ňou na začiatku – teraz sme na ceste a pokročili sme – sme v iných leveloch. Absolútne nie! Pavol čerpal z milosti celý svoj život až do smrti. Ak preskočíme túto kapitolu – minuli sme sa s kresťanstvom a upadneme do náboženstva, ktoré má slepé cesty a uličky.

Preto pamätajme, že zákon je našim katom! Nikto nikdy ho nenaplní! Snaha o naplnenie zákona a takýto spôsob ospravedlnenia je falošný. Boh nás musel spod zákona vykúpiť, pretože zákon bol našim otrokom.

Ga 4:4-5: “Ale keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom, aby sme prijali synovstvo.”

A zase – mnohí ľudia si myslia, že ak prijali vierou Pána, že už môžu beztrestne hrešiť. Ak je to tak, ešte nemajú pevnú vieru a klamú samých seba. Ježiš nám zanechal dve prikázania – milovať Boha a blížneho. Len z viery v Krista dokážeme tieto dva príkazy napĺňať – nie naplniť. Aj keď padneme v hriechu – máme Krista ako svojho obhajcu. No nikdy sa nesmieme už k zákonu vrátiť ako k takému, skrze ktorý by sme mali byť spasenými alebo zatratenými. Musíme sa postaviť na milosť Božiu a z nej žiť.

Ř 1:17: “Zjavuje sa v ňom (v Kristovi) zaiste spravodlivosť Božia z viery pre vieru, ako je napísané: Spravodlivý z viery bude žiť.

Amen…