Márnotratný Syn II. – Vzal podiel a odišiel do neznáma – alebo láska k vlasti, ku krajine, ktorú nám Boh dal…

L 15:13: “Po nemnohých dňoch zobral mladší syn všetko, odsťahoval sa do ďalekej krajiny a tam v hýrení premrhal si imanie.”

Otec dal mladšiemu synovu podiel. Ten ešte niekoľko dní zostal v otcovskom dome, no po čase odišiel do cudziny.

Nálada v tomto dome musela byť zvláštna. Syn sa teší, že bude konečne samostatný. Otec na druhej strane veľmi dobre vie, čo syna vo svete čaká a preto trpím smútkom. Starší brat opovrhuje mladším bratom, dáva mu to najavo a preto tento mladší syn sa nevie dočkať dňa, kedy z tohto dusna vypadne.

Je to príbeh ľudstva, ktoré v Adamovi odišlo od svojho milujúceho Boha Otca v domnienke, že mu bude lepšie. Adam to nemal ani tak zo svojej hlavy, ale mu poradil najväčší nepriateľ človeka – diabol – ktorý sa paradoxne tvári ako ten najväčší ľudomil. Boh Otec presne vedel, ako ľudstvo skončí, keď opustí Rajskú záhradu.

Starosti, ťažkosti, hriech, vraždy, násilnosti, vojny, choroby, starnutie a napokon škaredá smrť. Okrem tej smrti fyzickej, odporná smrť duchovná, kde človek nepozná svojho Pána, ktorý ho stvoril na svoj obraz. Písmo nám predstavuje až humorné, ale žiaľ pravdivé prirovnanie, že človek je na tom horšie ako zviera, ak odmieta svojho Tvorcu. A to Božie slovo nehovorí pohanom ale tým, ktorých si vychovával – Izraelu:

Iz 1:3: “Vôl pozná svojho gazdu i osol jasle svojho pána, Izrael nepozná, môj ľud nechce chápať.”

Vôl aj somár, zvieratá, ktoré boli v Izraeli za príslovie, ukazuje Boh chytrejšími, ako Izraelskí národ, ktorý Boha neoslavoval napriek tomu, že ho Boh k tomu viedol.

Rozlúčka v tomto príbehu azda ani nebola rozlúčkou. Starší brat s opovrhnutím odmietol sa zúčastniť lúčenia s niekým, kto opustil rodný dom. Otec by aj syna azda vyobjímal, ale chladnosť a hlavne hriech, oddelil otca a syna neviditeľným múrom. Syn sa nedokáže otcovi ani len pozrieť do očí.

Raz mi napísal jeden človek, že ako mohol Adam zhrešiť, keď nepoznal čo je dobré a čo zlé. Detská otázka, hľadanie dôkazu o nespravodlivosti Boha, ktorý Adama vyhnal z raja.

Po prvé – človek má desatoro vpísané do srdca – preto všetky národy, ako sa postupne spoznávali tak zistili, že majú podobné zákony – manželstvo, zákaz vraždiť, kradnúť, lúpiť cudzí majetok atď.

Mnohí ľudia si myslia, že nekonanie hriechu, je iba mechanické dodržiavanie nejakých stanovených pravidiel dobra a zla. Toto je dobré, to robím a toto je zlé, to nekonám. Ale hriech je ďaleko väčší priestupok. Pravý význam slova hriech znie – minutie sa z cieľom! Tým cieľom je Boh! Ako keď lukostrelec natiahne šíp, ten letí a má trafiť terč, ale on sviští úplne mimo cieľa.

Inak povedané – hriech je oddelenie sa od Boha Otca, odchod od Neho, ako odchádza márnotratný syn. Ak niekto odíde od Boha Otca, darmo sa namáha byť morálnym človekom, ktorý sa snaží nekradnúť, nepodvádzať, čestne žiť – prehral si celý svoj život.

Adamov hriech nebol v tom, že zjedol zakázané ovocie, ale že neposlúchol Boha, keď mal tisíce stromov, z ktorých mohol jesť a on jedol zo zakázaného. Boh Adamovi dal jeden jediný príkaz, ktorý mal dodržať a tu Adam zlyhal na plnej čiare.

Ak ideme ešte hlbšie – Adamov hriech bol vlastne – nevera. Adam neveril Bohu, ktorý ho varoval pred tým, že ak zje zakázané ovocie, tak istotne zahynie – on uveril lži diabla, ktorý mu našepkal, že bude ako Boh, že bude vedieť, čo je dobro a zlo.

Po páde Adama do hriechu sa schováva v kríkoch pretože už Otca nemiluje. Je duchovne mŕtvy čo znamená, že Boh je pre neho viac než nič a nevie sa dočkať chvíle, kedy nebude musieť vidieť Božiu tvár a žiť si podľa svojho skazeného srdca.

A tu sa vraciame k príbehu. Pokiaľ otec v slzách pozoruje syna, ako odchádza za horizont, syn sa raduje a klamne si myslí, že teraz mu odpadol najväčší kameň zo srdca. Odchádza do ďalekej krajiny.

Boh dáva človeku krajinu, aby ju miloval a bol k nej priviazaný. Tak ako je zvrátenosťou to, že je niekto inej sexuálnej orientácie – ako muž a žena – rovnako tak je zvrátené to, ak človek nemiluje svoju krajinu, ktorú mu Boh určil a kde ho postavil. Ak niekto svoju krajinu haní – sa tomu hovorilo kedysi – vlastizrada – a aj tento zákon o milovaní svojej vlasti, je rovnako zapísaný v srdci každého človeka, pokiaľ ho niekto hriechom nezničí na márne kúsky. Písmo nám o tomto svedčí takto:

Pr 27:8: “Ako vták, čo ušiel zo svojho hniezda, je muž, ktorý musí ujsť z vlasti.”

Aj dnes aj v minulosti bolo veľa ľudí, ktorí museli opustiť krajinu kvôli práci, ale väčšina z nich sa rada vracala na rodnú hruď, pretože toto miesto je pre nich posvätné. Tu vyrástli, tu sa hrali, tu prežívali mladosť. Boh dáva človekovi nielen rodinu, otca či matku, schopnosti do života, ale aj rodný kraj. A preto je tým, ktorí milujú svoju vlasť  a žijú od nej ďaleko vždy clivo, keď si spomínajú na roky, ako doma vyrastali a žili. Izraeliti 70 rokov v zajatí Babylona, spomínali na svoju vlasť a je zaujímavé, že aj ich deti, ktoré sa narodili už v Babylone, sa radovali, že sa mohli vrátiť do krajiny svojich otcov, ktorú nikdy predtým nevideli.

Aj v Československu to nebolo inak, keď po páde komunizmu, sa mnohí ľudia vrátili, ktorí predtým emigrovali, na rodnú zem a dožívajú dnes tu. Odísť do cudziny je vyhnanstvom a Písmo o tom svedčí na mnohých miestach. Abrahám keď žil s otcom, nebol prirastený k zemi, kde býval, ale miloval krajinu, ktorú mu Boh dal do vlastníctva. Dnes sa mnohí zvrátení ľudia v Európe, ktorí chcú zničiť spomienky na národnosť divia, prečo ľudia tak urputne bránia práva na svoju krajinu, prečo je toľko ľudí odhodlaných brániť svoju vlasť. Je to dar od Boha. I keď Európe vybledla spomienka na Boha, predsa Božie dary, akými je aj vlasť, srdce človeka miluje.

Kain keď zabil Ábela, bol vyhnaný z krajiny, ktorú dal Boh po páde Adamovi a Eve. Boh na neho uvalil kliatbu, kde sa stal tulákom. Tulák nemá svoju vlasť, nemá svoje miesto, nikde nie je doma – to je strašný trest! Preto Kain vyriekol tieto slová:

Gn 4:13: “Väčší je môj trest, než by som ho vládal zniesť.”

Mladší syn z podobenstva naopak, s nadšením odchádza z rodnej hrude, z domu svojho otca, kde prežil najkrajšie roky svojho života, kde poznal každý jeden strom, riečku, okolité dedinky, ľudí, proste všetko, až po posledné mravenisko a ide do neznáma, do krajov, ktoré nepozná, ktoré mu nič nehovoria.

Pokračovanie…