Márnotratný Syn III. Bohatstvo, užívanie si sveta, rozkošníctvo – to nedáva človeku pokoj, za ktorý by tieto márnivé veci vymenil.

L 15:13: “Po nemnohých dňoch zobral mladší syn všetko, odsťahoval sa do ďalekej krajiny a tam v hýrení premrhal si imanie.”

Mladší syn odišiel ďaleko od svojho domova, s balíkom peňazí, ktoré otec ťažko nadobudol, v tvrdej práci. My tu čítame, že premrhal všetko imanie. Ak človek dostane zdarma takéto veľké peniaze, nedokáže si predstaviť, koľko námahy za tým stojí. Tento syn, ktorý nikdy nepracoval tvrdo ako jeho otec, i keď sa mnohému priúčal a nepochybne aj pracoval na spoločnom dome, koná niečo, čo je veľmi ľahké. Peniaze míňa v zábavkách, rozkošiach, opilstve.

Je to prekliatie človeka, ak žije denno denne v ťažkých hriechoch, pretože nielenže sám seba ničí telesne, ale aj na duchu, zároveň sa vzďaľuje čím ďalej tým viac od Boha. Písmo prichádza k tvrdým slovám na adresu tých, ktorí žijú bez Boha, ktorí sa mu celkom odcudzili:

Iz 1:4: “Beda hriešnemu národu, ľudu preťaženému vinou, plemenu zločincov, skazonosným synom. Opustili Hospodina, pohrdli Svätým Izraela, celkom sa odcudzili.”

Ak im ľudia hovoria evanjelium o spasení, nechcú o tom ani len počuť. Ich hriešne srdce je tak mocne zatvrdnuté neprávosťami, smilstvom, lakomstvom, sebectvom, že do tohto – už ani nie srdca – lež žulového kameňa, nedokáže preniknúť ani len lúč Božieho svetla. Ak počujú o Bohu tak hovoria:

Iz 30:11: “Odstúpte z cesty, uhnite z chodníka, dajte nám pokoj so Svätým Izraela!”

Preto ich Boh necháva spadnúť do tej najväčšej temnoty a prázdnoty života, kde k nim prichádza diabol a našepkáva im, že môžu životu uniknúť, veď je tu liek a prostriedok a tým prostriedkom je sebevražda. Písmo ich prirovnáva k tým, ktorí miesto živej vody, v skutočnom spojení s Kristom, si vybrali hru na silácke reči a svoje svaly, kde sú to oni, ktorí všetko dokážu svojou silou a námahou a preto hovoria – nepotrebujeme živú duchovnú vodu, my si vykopeme svojim úsilím vlastné nádrže a tam budeme mať hmotnú vodu. Veď čože je duchovná voda, ktorá sa nedá vidieť a piť? V pýche svojho srdca takto zmýšľajú.

Jr 2:13: “Opustili mňa, prameň živej vody, aby si vykopali deravé cisterny, ktoré neudržia vodu.”

Veď celé pohanstvo stojí na Rímskom vzore, kde sa razilo heslo – jedzme, pime, veď možno zajtra zomrieme. Užívajme si, veď ak zomrieme budeme nič, zanikneme a preto konajme všetko pre seba, pre svoje sebecké chúťky:

Iz 22:13: “Tu však je veselosť a radosť, zabíjanie dobytka a rezanie oviec, jedenie mäsa a pitie vína; jedzme, pime, lebo zajtra zomrieme!”

Ak by bola smrť skutočným koncom všetkého, tmou po živote, potom nemá zmysel a význam konať dobro! Ak nikto nebude trestať moje hriechy po prežitom živote, ak nebude žiaden súd, potom je nezmyselné žiť dobrým či spravodlivým životom, pretože aj keby sme vykonali genocídu na jednom národe, zabili by sme milión ľudí len preto, aby sme naplnili svoje potreby a túžby, nič by sa nám zato nestalo, potom je krajným nezmyslom, aby sa ľudia snažili konať dobro. Prepadnúť ľudí, banku, pokladnice, ukradnúť peniaze, znásilňovať ženy, deti, bezbranných – takto si užívať – to by malo byť naše heslo, ak je smrť totálnym koncom.

Ale predsa to tak nie je a ľuďom je odporný ten človek, ktorý verejne niečo také koná. Prečo? Pretože sme dostali od Boha svedomie a to nás varuje pred takýmto životom a takýmito činmi, pretože naša duša na rozdiel od tela a premýšľania vie, že kde bude tráviť celú večnosť. Naša duša nás alarmuje, ak páchame zlo, bije nás skrze svedomie a keď sa aj pokúšame zabudnúť na neprávosti ktorých sme sa dopustili, sme tlačení do hlbšieho a hlbšieho bahna a my cítime, že náš život nemá zmysel.

Ale niekto povie, že je na tom dobre, pretože si užíva, ale nie zakázaným spôsobom lež tak, že rýchlo zbohatol – či už tvrdou prácou alebo jedným podvodom – a až potom začal konať morálne – toto samotné nie je to najhoršie. Najhoršie je užívanie si života podľa pohanského hesla – jedzme, pime a zomrime – pretože tým utrpí škodu nielen telo a naše zmýšľanie, ale hlavne duša, ktorá telo opustí. Preto nás Písmo varuje:

Pr 21:17: “Kto miluje radovánky, bude bedárom.”

Nie bedárom v tomto svete – lebo tu sa to na oko javí, že bohatý človek, ktorý si užíva rozkoší života je na tom dobre.  Ide však oveľa viac – o život večný. Práve preto sa ľudia už niekoľko storočí snažia Boha a Jeho spravodlivý súd zosmiešniť, zavrhnúť, odmietnuť, prekrútiť a nahradiť pravú vieru, vierou falošnou. Koreňom tohto odmietnutia Boha je hriech človeka. Človek si chce užívať.

Keď prišlo kresťanstvo do východných krajín, jeden panovník veľmi rád počúval Ježišove príbehy a svedectvá o Bohu, ale nedokázal vieru prijať. Povedal, že keby v tejto viere nebola povinnosť sa oženiť s jednou ženou – mať iba jednu ženu, prijal by vieru. Ale ten panovník bol veľký smilník, na každý deň mal inú ženu a preto i keď mu bola zčasti odkrytá krása kresťanstva, jeho hriech zavrhol kresťanstvo, aby sa mohol ďalej venovať svojmu cudzoložstvu. Toto je pravé odmietanie Boha – pre hriech!

Pokrytectvo človeka hovorí – neverím v Boha, lebo veda dokázala opak, tamten človek mal zjavenia z neba a nie je kresťanom, našla sa archeologická vykopávka, ktorá dokazuje to alebo ono, sme civilizácia ktorá pokročila vo výskume a bla bla bla. Pravou príčinou prečo človek Boha odmieta je jeho vlastný hriech a milovanie hriechu. Pavol nám predpovedá túto dobu takto:

2Tm 3:2: 2Tm 3:2-4: “Ľudia budú totiž sebeckí, milovníci peňazí, chvastaví, spupní, rúhaví, rodičom neposlušní, nevďační, bezbožní, neláskaví, nezmierliví, ohovárační, nezdržanliví, divokí, bez lásky k dobru, zradcovia, nerozvážni, nadutí, milovníci skôr rozkoší ako Boha.”

Ale ani kresťania na tom nebudú inak, pretože ten Pavlov preslov sa na nich obracia a preto píše:

2Tm 3:5: “Budú sa tváriť pobožne, ale silu (pobožnosti) budú popierať. Aj od tých sa odvracaj.”

Ľudia milujú hriech a nechcú sa ho vzdať. Aj kresťania sú zakorenení v hriechu, ale tí skutoční, proti nemu bojujú a odmietajú ísť s ním ruka v ruke. Ak upadnú, odprosia Boha v pokání a zase vstanú k novému boju. Pohan hriech naopak víta, objíma ho, raduje sa z neho a preto je Boh nepriateľom číslo jeden, pretože On mu chce svojho maznáčika vziať. Ukazuje mu na ohyzdnosť hriechu a to pohana hnevá a preto je lepšie Boha poprieť.

Tento syn z podobenstva, toto všetko okúsil a na svojho Otca úplne v radovánkach zabudol. On dobre vedel, že keby ho Otec navštívil v nejakom hostinci, čo v nevestinci, že by sa hanbil až by splynul s podlahou – preto spomienku na Otca okamžite zaháňal. Tiež dobre vedel, že Otec má pravdu, že sú správne jeho nariadenia v dome, poriadok aký tam panuje, že jeho život je presný opak – chaos, zmätok, špina tela a duše.

Ale Boh koná často tak, že človek spadne na najspodnejšie dno, pretože On odtiahne od neho svoju pomocnú ruku. Prestane sa dariť, vsádzanie na správne číslo v rulete nevyšlo. Jeden bezdomovec hovoril svoj príbeh. Bol to milionár, mal krásny dom, peniaze, manželku, deti. Začal hrávať automaty. Prehral všetko, zostal na totálnej nule, rodina ho opustila a stal sa bezdomovcom. Aký navlas podobný príbeh, ako je zapísaný v Biblii.

Mladší syn mal veľa priateľov, pokiaľ im platil, pokiaľ rozdával svoje peniaze aj na ich rozkoše. Akonáhle peniaze došli, zostal sám, bez priateľov, bez domova, každý sa od neho odvrátil.

Mnohí ľudia sa obracajú na kresťanskú vieru až po takomto hlbokom páde. Je to odchod od Boha smerom presne naopak. Odchod od svetla, k tme a temnote. Tak žil aj Augustín. Vo svojich vyznaniach to píše, že si žil v prepychu, bol skvelým rečníkom, mal moc, slávu, ženy, peniaze, všetko čo tento svet ponúka. Napájal sa denne najlepším vínom – my by sme si povedali z vonkajšieho pohľadu – tomu Augustínovi sa žije, pozná smotánku, má moc a slávu, nemusí pracovať. Ale Augustín mal hladnú dušu a prešiel cez rôzne filozofie, učenia a sekty, pokiaľ neprišiel k pravému Bohu, Trojjedinému. Kráčal temnou cestou od svetla k temnote, pokiaľ jeho duša nebola na dne, alkohol mu ničil zdravý rozum, smilstvo ho oberalo o fyzické sily, napriek vonkajšej na oko zdravej podobe, bol troskou a duchovnou mŕtvolou.

Až keď sa obrátil a nemôžeme nespomenúť jeho matku Moniku, ktorá sa celé desaťročia sa svojho syna modlila a orodovala v slzách, potom prehlásil tú významnú vetu – ľudské srdce nikde na svete nenájde pokoj, pokiaľ nespočinie v Tebe Bože.

Augustín našiel pokoj. Všetci ľudia najprv hľadajú slávu, moc a peniaze. Keď toto nájdu, sú diablovými vazalmi a napriek materiálnemu bohatstvu, nemajú ani len kúsok pokoja, ticha, kľudu. Vedeli by nám hovoriť slávne hviezdy filmové, ale nielen oni. Rovnako tak podnikateľ, ktorý nečestne prišiel k peniazom, nemá pokoj. A to je druhá vec, ktorú by človek vymenil za čokoľvek – pokoj, ticho, radosť. Augustín napriek svojmu bujarému životu a napĺňaní svojich chúťok, dobre v duši vedel, že táto cesta je vydláždená satanovými kameňmi zloby.

Inak na tom nebol ani veľký kráľ Izraela – Šalamún. Želal si múdrosť od Boha ktorú dostal, potom viedol rozkošnícky život. I keď Boh sa mu zjavil a on mal vedieť, že kto je skutočným Pánom sveta, v rozkošníctve sa od Boha odťahoval, bral si manželky rôznych národov, ktoré si nosili svojich bôžikov k Šalamúnovi a on ich v tom podporoval a staval oltáre falošným bohom. Šalamún upadol do pohanstva – odišiel od pravého Boha k modlám. No v kazateľovi si uvedomuje svoj hriech a rekapituluje svoj život a preto píše zlomenou dušou túto pravdu:

Kaz 2:11: “Vtedy som obrátil pozornosť na všetky diela, ktoré moje ruky vykonali, a na námahu, ktorú som vynaložil na ich vykonanie, a hľa – to všetko bola márnosť a honba za vetrom; z ničoho niet úžitku pod slnkom.”

Šalamún v svojej múdrosti od Boha spoznal, že všetky veci sú márne – okrem milovania Boha.

V tomto stave Šalamúnovom, alebo Augustínovom, sa nachádzal aj mladší syn z podobenstva. Všetko skúsil, všetko zažil a spoznal nielen to, že veci tohto sveta sú prchavé, on skončil ako bezdomovec, bez jedinej mince.

Na druhej strane tí, ktorí zomierali veľmi bohatí, zomierali nešťastní. Jedného bankára sa pred smrťou pýtali, čo ešte chýba jeho životu. On odpovedal, že by chcel mať ešte aspoň o niečo viac peňazí. Povieme si, to snáď ani nie je pravdou, že toto povedal na smrteľnej posteli a predsa kniha kníh to v sebe obsahuje keď hovorí:

Kaz 5:9: “Kto miluje peniaze, nenasýti sa peňazí, ani dôchodkov ten, kto miluje bohatstvo.”

Písmo píše, že oko sa nenasýti videním, ucho počutím a tu vidíme, že chamtivý človek sa nikdy rovnako nenasýti bohatstvom. Bláznovstvo tohto sveta spočíva práve v tom, že chcem naše zmysly, ktoré sa nikdy nenasýtia, naplniť vecami tohto sveta a to je liatie vody do deravej nádrže, ako píše Božie slovo hore.

Mladší syn z podobenstva spadol na dno. Spadnúť na dno je pre človeka potupa, beznádej, temný múr, cez ktorý sa už viac utekať od Boha nedá. Treba sa obrátiť a uvidieť v diaľke malé svetielko a za tým kráčať. No človek ak narazí na múr, najprv ešte zo svojej sily sa snaží niečo urobiť. O tom bude pokračovanie príbehu o márnotratnom synovi.