Márnotratný Syn IV. – O obrátení, pekle a vstúpení do seba…

L 15:14: “Keď už všetko premrhal, nastal v tom kraji veľký hlad a on začal núdzu trpieť.”

Tento verš je zaujímavý. Mladší syn všetko otcove imanie premrhal. Už toto samo o sebe je dosť zlé, pretože človek sa začne sám seba pýtať – čo teraz? Normálne by si človek azda aj niečo vyžobral, ale tu sa píše, že nielenže nemal ani cent, v tom kraji nastal hlad. Keby nejaký malý hlad, ale veľký hlad. Pán Ježiš je rozprávač nad rozprávačov a preto musíme veľmi pozorne sledovať jeho slovo.

Na tohto syna platí Božie slovo:

Př 29:3: “Kto miluje múdrosť, pôsobí otcovi radosť, ten však, čo sa stýka s neviestkami, príde o majetok.”

Tu nám chce príbeh povedať, že človek bez Boha skončí v takejto pasci. Nielenže sa vzdialil od Boha Otca, okrem toho svoje danosti a talenty, ktoré mu Boh zveril, premrhal na zbytočnosti, na obohatenie samého seba, na seba zamerané ciele. Ale to nie je koniec. Boh takémuto človeku pripraví v živote ťažkosti zhodné s tými, ktoré sa opisujú v tomto príbehu – v krajine nastal veľký hlad.

Nepomôže ani žobranie, lebo ľudia majú sotva niečo sami pre seba, pre svoje rodiny. Preto tento verš hovorí – začal trpieť núdzu. Bol v koncoch, na pokraji vyhladovania. A teraz príde niečo, čo my ťažko chápeme. Príbeh totiž pokračuje takto:

L 15:15: “Išiel teda a uchytil sa u jedného z občanov toho kraja, a ten ho poslal na pole svine pásť.”

Až keď si človek prečíta pozadie tohto príbehu, bude udivený, ako Pán Ježiš vykladá túto stať. On hovoril totiž k židom. U židov je neprípustné to, aby sa zamestnali u inoverca – u pohana. Nebolo to prípustné v Ježišových časoch a u pravoverného žida to nie je možné ani dnes. Talmud totiž učí, že žid sa môže zamestnať len u žida – dôvod je viera.

Už tu, keď ľudia počúvali tento príbeh, museli zhíknuť – uchytil sa u jedného človeka z toho kraja. Židia veľmi dobre chápali svoju kultúru a preto im bolo jasné, že odchod tohto syna do nežidovskej krajiny, je prvým veľkým fiaskom. Druhým fiaskom je práve toto – že sa zamestnal u pohana. Ale pozrime do akého extrémizmu Pán Ježiš vkročil. Ten pohan mu dal prácu, poslal ho na pole pásť svine!

Tu je tretie fiasko. Vieme dobre z písma, aké nečisté zviera je u žida sviňa. Mäso z prasaťa sa nesmie jesť, je to jednoducho pre žida odporné zviera. A tento človek musel pásť svine, ktoré sú pre židov nečistými zvieratami, ktorých sa ani len nedotknú!

U nás túto stať rýchlo preskočíme, lebo sa nám zdá nezaujímavá, ale pre poslucháčov Ježiša v Izraeli, bola toto rana do srdca. Odísť od židovského národa, k tomu sa zamestnať u pohana a naviac tomu pásť svine – nečisté zvieratá – hrôza a des. Dá sa predpokladať, že v tejto časti Ježišovho rozprávania, to medzi ľuďmi len tak zašumelo. Toho už je priveľa na tohto človeka.

Ale nepoznáme silu Ježišovho slova, ak by sme si mysleli, že tieto tri fiaská sú koniec. Pán Ježiš vyslovil niečo, pri čom sa každému zatajil dych:

L 15:16: “I žiadal si naplniť brucho odpadkami, ktoré žrali svine, ale nik mu nedal.”

Toto je štvrté fiasko! Ten syn si žiadal jesť spolu so sviňami, jesť to isté jedlo, ktoré jedia tieto nečisté zvieratá. Tu sa museli bruchá židov obracať naruby. To je až nemysliteľné, kam Pán zamieril. Ježiš chcel docieliť to, aby si ľudia uvedomili hĺbku pádu tohto človeka. Až do takýchto hĺbok sa dostáva duša človeka, ktorý žije bez Boha. Živí sa odpadkami, smeťami tohto sveta, ktoré ho privedú do oblastí pekla.

Podobný príbeh zakúsil Jonáš. Tiež utekal od Boha, na opačnú stranu ako ho Boh poslal a potom prichádza tvrdá Božia nápravná ruka. V tomto prípade Boh posiela na krajinu hlad, v Jonášovom prípade prorok končí v bruchu veľryby, v hlbinách oceána. Obe tieto postavy stoja na konci svojich síl a možností. Z hojnosti a Božieho požehnania, sú tieto postavy ďaleko od Boha, ich pád je veľmi hlboký. Písmo nám k tomu hovorí:

Pl 4:5: “Tí, čo jedávali lahôdky, hynú na uliciach, tí, čo sa pestovali v purpure, ocitajú sa na smetisku.”

A tu je možnosť obrátenia sa k Bohu. Jonáš sa modlil v bruchu veľryby. Čo urobí tento neposlušný syn z príbehu? Preto si pre seba pomyslel:

L 15:17: “Vtedy vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca, a ja tu hyniem hladom.”

Vstúpil do seba. Tu niekde začína pokánie a hľadanie Božej tváre. Keď sa človek dostane na samotné dno v živote, musí vstúpiť do seba. Tu prichádza moment totálnej beznádeje. Všetky moje sily zlyhali, všetky moje snaženia sú u konca. U mnohých ľudí prichádza tak veľká beznádej, že začnú premýšľať o sebevražde. Život nemá zmysel, nič nemá cenu, aký význam má ďalej žiť?

Vstúpiť do seba znamená nehľadieť na okolitý svet, posudzovať druhých, tváriť sa múdro a povýšenecky, samého seba ukazovať svetu – to všetko je opak vstúpenia do seba. Vstúpiť do seba znamená, zamerať celú pozornosť na seba a pochopiť svoj vnútorný beznádejný stav.

Vstúpením do seba človek musí uvidieť svoju biedu, ničotnosť, že je prach, nula, ktorá len neustále hreší, že všetky jeho myšlienky, skutky, slová, zámery, sú namierené iba na seba, nedbajúc o svoju večnosť, zmysel života, smrť a posledný súd.

Gn 8:21: “Ľudské zmýšľanie je zlé od mladosti.”

Naopak – vstúpením do seba si človek všetko toto začne jasne uvedomovať. Aký má život zmysel, odkiaľ som sa tu nabral, kam pôjdem? K tomu patrí rozjímanie o smrti, svojej pominuteľnosti a dni, ktorý ukončí túto púť životom a môže to byť už dnes, zajtra, o týždeň. Kam pôjdem po smrti?

Ježiš Kristus nikdy neklamal! Písmo o Ňom hovorí:

1Pt 2:22: “On nikdy hriechu neučinil, ani ľsti nebolo v Jeho ústach.”

Ak Kristus nikdy neklamal, nikdy nevyslovil žiadnu lesť, potom by sme mali brať vážne Jeho slovo. Ježiš hovorí zbožným židom, ktorí si Boha ctili, že ak neuveria v Neho, že je Boží Syn, že je Vykupiteľ sveta, zomrú vo svojich hriechoch a skončia v pekle.

J 8:24: “Preto som vám povedal, že umriete v hriechoch, lebo ak neuveríte, že ja som, umriete v hriechoch.”

Mnohí ľudia hovoria – to si vymyslela cirkev – peklo, zatratenie, aby strašila v stredoveku ľudí. Omyl! To hovoril Ten, ktorý nikdy neklamal – Ježiš Kristus. Ukazuje na Boha Otca, z ktorého by mali mať ľudia rešpekt, pretože ľudia môžu zabiť iba telo, ale ak človek neuverí v Krista Pána, ktorého Boh svetu dal ako výkupné za ich hriechy, poriadne Boha Otca tým naštvú, pretože opovrhli milosťou a tak skončia v pekle.

L 12:5: “Ale ukážem vám, koho sa máte báť: bojte sa Toho (Boha), ktorý má moc vás uvrhnúť do pekla. Áno, hovorím vám, Toho sa bojte.”

Pán Ježiš hovorí príbeh o Lazarovi a Boháčovi. Boháč skončil v pekle a Lazar v nebi. V pekle bolo tak príšerne, že Boháč prosil iba o kvapku vody, tiež orodoval za svojich bratov, ktorí ešte žili, že nech sa obrátia a uveria, aby neskončili v tomto mieste múk. Prosil Abraháma, ktorý bol v nebi, aby poslal Lazara, nech sa zjaví jeho bratom, aby sa preľakli a neskončili ako on:

L 16:27-28: “Nato povedal (boháč): Prosím ťa teda, otče, pošli ho do domu môjho otca; mám totiž päť bratov; nech im svedčí (o tých veciach), aby neprišli aj oni na toto miesto múk.”

Je to spravodlivé? Je to strašné! Boh dáva svojho Syna, ktorý je Spasiteľ, každý kto sa na Neho obráti, pocíti Jeho záchrannú ruku – ale ľudia tohto Syna odmietajú, posmievajú sa, vtipkujú na Jeho adresu, rúhajú sa Jeho menu, berú ho do špinou napáchnutých úst, ako hovorovú reč.

Keby ste svoje dieťa dali ako výkupné a ľudia by nielenže odmietli takúto ponuku, ale by sa ešte posmievali z vášho dieťaťa – čo iné by ste mali urobiť ako to, že ich nikdy nebudete už viac chcieť vidieť – čo je peklo. Tu na zemi sa Boh stará rovnako o bohatých, ako o chudobných, každému dáva mnohé dobré veci bez ohľadu viery, ale smrťou táto milosť končí. Smrťou sa končí každá milosť, po smrti už nie je možné nič zmeniť. V smrti každý človek pozná Boha a jeho lásku, jeho krásu a svätosť, ale tí ktorí Ním opovrhovali, budú navždy odprataní od Jeho svätej tváre a jeho dobrých darov a požehnaní, ktoré v tomto svete denno-denne dostávajú. A to je peklo – miesto múk, kde nie je žiadna milosť, požehnanie, Božia starosť. Všetka zloba človeka, ktorá bola Božou rukou na zemi zadržiavaná, bude naplno prúdiť. Ani si nedokážeme predstaviť, aké strašné toto miesto je.

Tento márnotratný syn vstúpil hlboko do seba. Poznal Otca, ale od Neho ušiel. Rovnako tak každý človek pozná Boha Otca, ale pred ním neustále uteká. Ak by Boh neexistoval, načo by ateisti po celý svoj život hľadali dôkazy o Jeho neexistencii? Toľko námahy, aby dokázali, že Boh nie je! Ak by Boh naozaj nebol, nikto by sa netrápil nad Ním. Ale duša človeka dobre vie, že Boh je a preto proti Nemu neustále človek bojuje a chce ho odpratať zo svojho vnútra, čo ale nie je možné.

Tak aj mladší syn chcel odpratať každú spomienku na svojho Otca v radovánkach – ale teraz je v inej pozícii. Je na dne – a dobre vie, že u Otca by mu bolo sveta žiť. Teraz sotva má čo jesť, zarába si ledva na kúsok chleba a to u pohana, stará sa o nečisté zvieratá – o svine – to je nielen pád, ale aj poriadna potupa. Konečne vchádza do seba, pretože doteraz ukazoval seba ako niekoho výnimočného, niekoho kto mal peniaze a rozhadzoval sa ako boháč.

Mnohí ľudia sa obrátili, keď prehodnotili svoje životné priority. To, čo dovtedy považovali za priority, bez ktorých sa nezaobídu, neskôr považovali za smeti. Preto častokrát vo svedectvách počúvame – Bože, ak existuješ – pomôž mi!

Toto je zlomový moment. Ak na Boha zavoláme, začne sa náš život meniť… Zavolaj Boha do svojho života – zavolaj ho skrze Syna, Ježiša Krista.

Pokračovanie…