Márnotratný syn V. Syn činí pokánie, privítanie Otca…

L 15:18-19: “Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom; prijmi ma ako jedného z nádenníkov.”

Pokánie znamená zmenu zmýšľania. Nie nejakú zmenu ohľadom tohto sveta, ale zmenu od tohto sveta, smerom k Bohu. Tento syn si plne uvedomuje, že svojho Otca potupil, že ním opovrhol, že už nie je hodný, aby bol jeho synom, ale keby sa aspoň práca u Otca našla, to by mu úplne stačilo.

Rozhodol sa vo svojom srdci, že príde a povie – zhrešil som proti tebe, nie som už tvojim synom, ale aspoň ma zamestnaj. Lebo toto čo žijem, je živorenie.

Až po páde na hlboké dno, sa človek môže spamätať a vstúpiť do seba, potom prebudiť v sebe tak odvážnu myšlienku – zhrešil som, nič nechcem, len prácu.

Syn keď odchádzal od svojho otca, nemal v úmysle sa už nikdy viac k nemu vrátiť. Rovnako tak nechcel vidieť svojho brata, ktorý ním opovrhoval. Keď odchádzal, bolo to pre neho nadobro – navždy. Vrátiť sa domov neznamená len uznanie hriechu, ktorý tento syn spáchal voči otcovi, ale tým dáva syn zároveň najavo, že sa mýlil, že bol plný pýchy a teraz sa musí veľmi hlboko pokoriť.

Poznáme to porekadlo, že dva krát do tej istej rieky nechoď. Vieme aké to je, keď zabuchneme niekde dvere s tým, že sme tu naposledy a po čase si uvedomíme, že nám tam bolo dobre, že teraz sme na to špatne, aké krásne by to bolo, sa znovu vrátiť. Tak odchádza manžel od ženy, alebo manželka od svojho muža s tým, že je to navždy. A potom sa im cnie – ale je to pýcha, ktorá nedovolí vrátiť sa nazad. Niektorí takto banujú za prácou, keď zmenili zamestnanie a potom zistili, ako dobre im bolo v predošlej robote.

Tu je ten náš veľký problém – prekonať svoju vlastnú pýchu. Prísť k Bohu Otcovi potom, ako sme ho popreli, hľadali celý život dôkazy o Jeho neexistencii, ignorovali Ho a potupovali Jeho presväté meno v bežnej reči, v rúhaní.

Napokon dobre vieme, ako návraty často končia. Muž sa rozhodne vrátiť k svojej žene, so strachom zazvoní na dvere, ktoré nikdy viac nechcel vidieť a vtom mu otvorí neznámy muž a opýta sa ho – čo si praje?! Jeho žena sa stala smilnicou, mala tam iného muža a on sa potom ešte viac zatvrdí a zahorkne.

Aj tento syn, s bázňou a strachom sa rozhodne vydať na cestu späť, ktorá nie je vôbec ľahká. Čo ak ho Otec odmietne? Čo ak Otec už nežije, to bude pre neho koniec, pretože jeho brat ho určite neprijme. Aké má iné východisko?

A čo potom, keď ho Otec pošle preč? Kam sa podeje? Práve v tomto je Boh Otec milosrdný, pretože on nikoho, kto sa k Nemu utieka, nevyženie:

J 6:37b: “Kto prichádza ku mne, nevyhodím ho.”

Syn teda šiel s malou dušou do domu svojho otca. Otec ho uvidel, keď bol ešte ďaleko, takto hovorí Božie slovo. Akoby ho Otec vyzeral, akoby čakal na deň, že sa jeho stratený syn vráti. Azda otec každým dňom hľadel na cestu, ktorou syn odišiel, že tou istou cestou, ho raz zase uvidí znovu prichádzať. A ten deň je tu…

Otec ho videl už v diaľke a zľutoval sa bez toho, čo mu syn povie, bez synovho verejného pokánia. Toto je Božia milosť. Ľudia si myslia, koľko toho pre Boha musia vykonať, aby sa On nad nimi zmiloval a my tu vidíme, čo tento Otec, poťažme Boh koná. Najprv uvidí syna azda skôr, ako syn vidí jeho a to preto, lebo na neho čaká. Hneď ako ho vidí, zľutuje sa nad ním a teraz prichádza niečo nepochopiteľné – Otec pribehne k nemu! Malo by to byť opačne, syn by mal pribehnúť a padnúť na kolená, pred urazeným Otcom, pred jeho kamennou tvárou – ale my vidíme lásku Otca k synovi. On beží za synom naproti, padá mu okolo krku a bozkáva ho. To je neuveriteľná láska!

L 15:20: “I vstal a šiel k otcovi. Keď bol ešte ďaleko, uvidel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho.”

Mnohí hriešnici sa nazdávajú, že nemôžu prísť k Bohu Otcovi, zvlášť takí, ktorí kedysi verili, ako deti, alebo ako dospievajúci, ale rokmi sa od Boha vzdialili a teraz si hovoria, že k Bohu majú cestu zatarasenú. My tu ale vidíme presný opak. Boh každého človeka, ktorý sa rozhodol vrátiť k Nemu, víta ešte skôr, ako ten človek vôbec vyzná svoj hriech a svoje odpadlíctvo. Láska a milosrdenstvo Boha je oveľa väčšie, ako si naše zatemnené mozgy, môžu vôbec predstaviť.

Predstavme si tento príbeh inak. Otec by nebol Otec Boh, ale iba otec pozemský, ktorý by tak veľmi zavrhol svojho syna, že by nechcel nikdy viac vidieť jeho tvár a keby ho videl sa vracať po ceste domov, zavolal by svojho staršieho syna a tomu by nakázal, aby ho poslal preč, lebo on nikdy jeho tvár, už vidieť viac nechce. Starší brat by s radosťou vyplnil otcovu túžbu.

Otec alebo matka, môže zabudnúť na svoje dieťa. Buď nevedome, čo je prípad nedbanlivosti, alebo vedome, kedy sa zatvrdí srdce rodiča, keď sa cíti hlboko urazený pre potupu, ktoré mu dieťa urobilo a nechce o ňom nikdy počuť. Ale nie tak Boh. Pozrime sa na Jeho láskavé slovo, ktoré nám hovorí:

Iz 49:15: “Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom, ktorého zrodila? Keby ony aj pozabudli, ja na teba nezabudnem.”

Veľmi blízko tohto príbehu je aj príbeh Dávida a jeho Syna Absolóna. Absolón prenasleduje svojho otca Dávida, chce ho zabiť, Dávid sa musí skrývať, no napriek tomu Absolóna miluje. Nedovoľuje zabiť Absolóna – svojho syna, jeho vojaci majú s ním zaobchádzať šetrne:

2S 18:5: “Kráľ (Dávid) prikázal Jóábovi, Abíšajovi a Ittajovi: Šetrne mi zaobchádzajte so synom Absolónom! Všetok ľud počul, čo kráľ prikazoval všetkým veliteľom o Absolónovi.”

A keď Absolón zomrie, Dávid plače takto:

2S 18:33: “Idúcky Dávid volal: Syn môj Absolón, syn môj, syn môj Absolón! Keby som bol ja zomrel miesto teba! Absolón, syn môj, syn môj!”

Dávid mal veľkú lásku a milosť pri svojom synovi Absolónovi, ktorý naopak túžil po jeho krvi. Mladší syn rovnako Otcom opovrhol, ale Otec mal k nemu lásku a súcit.

Každý človek je odpadlým synom Boha Otca. Každý jeden človek, ktorý by učinil pokánie a túžil po návrate k Bohu, bude vítaný. Veď tento príbeh Pána Ježiša predchádza tento verš:

L 15:10: “Taká radosť býva pred anjelmi Božími nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie.”

Preto každý človek by mal prehodnotiť svoj život, pretože ak žije ďaleko od Boha Otca, nielenže sa mu nemusí dobre vodiť, ale hlavne nikdy nepríde do nebeskej vlasti, do domu Božieho.

Preto biedny človek, skloň svoje kolená pred Bohom Otcom, v mene Jeho Syna Ježiša Krista a žiadaj o vieru, o odpustenie a nový život. Pretože tak či tak, každý jeden človek kľakne pred Kristom a Bohom Otcom, ale v čase, kde sa skončí milosť a už nebude možný návrat.

R 14:11: “Akože som živý, hovorí Pán, každé koleno bude kľakať predo mnou a každý jazyk bude vyznávať Boha.”

Návrat je možný len teraz, v tomto čase, pokiaľ žiješ. Nič okrem tvojej vlastnej pýchy a ješitnosti, ti nebráni v tom, aby si sa vrátil domov – to domu svojho milujúceho nebeského Otca. Urob tak už dnes…

Pokračovanie…