Modlitba, pôst a nereptanie – základná trojica k posväteniu – dnes o Modlitbe…

Veľa sa hovorí o spasení z viery a je to správne. Ibaže po prijatí spasenia z viery, po krste, po pití mlieka, má človek nastúpiť cestu pripodobňovania sa Kristovi a nesenie Jeho kríža. A tu nemáme vzory, kresťania okolo nás sú plní sveta, nemôžeme na niekoho ukázať, že by žil vierou. Preto sa často musíme vracať ku kresťanom, ktorí žili v rannejších dobách cirkvi, ktorí vierou žili, oddelení od sveta, a Boh potom skrze nich konal a udeľoval milosti svetu.

Dnešní kresťania sú svetskí. Utešujú sa myšlienkou spasenia zdarma, iba z viery, ale nič neurobia preto, aby z tejto viery aj žili. Maximálne čo dokážu urobiť je to, že sa bijú za určitý kresťanský názor, bez ktorého údajne človek nepríde ku spáse.

Pamätám si, ako priateľ išiel raz v meste okolo kresťanov, ktorí rozdávali letáky. On im povedal, že uveril, že z viery je človek spasený. Potom prešli do detailov, či je pokrstený po uverení. Ten človek takto pokrstený bol, takže ho tu nedostali. No potom vytiahli ďalšiu vec, či má Ducha Svätého a či z neho rozpráva jazykmi. On povedal, že nevie o niečom takom. A tu sa im vyjasnila tvár a povýšenecky mu začali vykladať, že bez toho, aby rozprával jazykmi, nepríde ku spáse, lebo to dokazuje prijatie Ducha Svätého.

Tu vidíme ten špatný postup – od viery, jednoduchej viery v Krista, až po zákonnícke a farizejské detaily, podobné tým, ktoré opisuje list Galaťanom. Spasenie stojí takto:

Kto uverí v Krista, bude spasený.

Veta jednoduchá aj pre dieťa. Ale mnohí, ľudia kvôli výstrednostiam, pridávajú k tejto veci ďalšie a ďalšie dodatky, až je človek zavalený smeťami. No na životoch tých, ktorí takto ľudí učia, nie sú vidno žiadne skutky lásky, dobroty, milosti, milosrdenstva, pokory, tichosti a obety.

Písmo o takých ľuďoch píše, že sú falošní proroci a kresťania, ktorí zvádzajú ľudí na slepú cestu spasenia a nie cestu úzku:

2Pt 2:1-2: “Bývali však medzi ľudom aj falošní proroci, ako aj medzi vami budú falošní učitelia, ktorí vnesú skazonosné sektárstvo, a keďže budú zapierať aj samého Pána, ktorý si ich vykúpil, uvalia na seba skorú skazu. A mnohí budú nasledovať ich výstrednosti a potupia cestu pravdy.”

Preto sa budeme venovať posväteniu, ktoré priamo vychádza z viery. Viera je prameň, základ, z ktorého sa človek má tešiť, ale z prameňa sa má stať rieka, mohutná rieka veľkých vôd a to dnešný kresťanský svet postráda. Preto prvou vecou posväcovania má byť pre kresťana tak triviálna vec – modlitba. A tu mnohí kresťania zlyhávajú na plnej čiare a nedokážu sa dostať ďalej, okrem nariekania nad svojou slabosťou a hriešnosťou.

Ak nazrieme do prvotnej cirkvi, tak tak nachádzame dva druhy modlitieb. Jedna je súkromná a druhá je liturgická – teda spoločná. Mnohé kresťanské zbory dnes, totálne odsunuli spoločnú modlitbu, pričom tým odsunuli mnohých bratov a sestry, ktorí sú introverti!

Introverti sa málo modlievajú v zboroch, kde sa modlí výhradne modlitba jednotlivca. Pre zbor sa môžu títo ľudia zdať ako takí, ktorí sú neužitoční pre zbor a pre Boha, ľudia ich vo svojom prevrátenom zmýšľaní môžu odsudzovať – pritom tí ľudia môžu byť veľkými modlitebníkmi v zatvorenej komôrke, kde sú sami s Bohom.

Pán Ježiš ostro odsudzuje modlitebníkov, ktorí sa radi svojimi slovami a verejne radi ukazujú svojimi modlitbami.

Mt 6:5: “Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli; veru vám hovorím: Majú svoju odmenu.”

Pred inými ľuďmi, pred zborom, v zhromaždení, sa vedia mnohí ľudia krásne modliť, používať citácie z Písma, ale pred Bohom sa predvádzať nemôžu a preto ich súkromná modlitba v komôrke, je jedna veľká bieda. Pred Bohom sa totiž pretvarovať nedá.

Preto sa ranná cirkev modlievala spolu, jednohlasne, liturgicky, kde sa pridávali postupne ďalšie spoločné modlitby, pričom súkromné modlitby si ľudia nechávali na komôrku s Bohom:

Mt 6:6: “Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe.”

Nesmieme samozrejme toto brať ako pravidlo a jedinú možnosť, pretože čas od času sa stáva to, že človek v nadšení, alebo v žiali, vyšle aj v zhromaždení modlitbu, ktorá vychádza zo srdca.

Mnohé zbory však dnes majú osobné modlitby a žiadne spoločné, ba dokonca novodobí Galaťania si obhajujú to, prečo nemať liturgické modlitby, iba výhradne individuálne a dokladajú to ohnutím Písma podľa seba.

Pýcha je veľmi ťažký hriech, je tak skrytý a nenápadný, že zasahuje mnohých kresťanov do hĺbky srdca, ktorí už sú viac vazalmi diabla, ako Ježiša Krista. Preto ak chcete zistiť, akého kresťana máte pred sebou, opýtajte sa na jeho modlitebný život v skrytosti.

A tu je prvý krok k posväteniu. Zatvoriť za sebou dvere, naučiť domácnosť nato, že týmto úkonom má všetko stíchnuť, pretože človek prichádza pred Boha.

Jedna žena mala 12 detí. V tej dobe mali domy iba jednu izbu, takže hurhaj v dome bol obrovský. Ale keď táto žena vzala do rúk veľký ručník, obrátila sa do kúta a ručník si prehodila cez hlavu, všetko stíchlo a deti šeptom povedali – mama sa modlí…

Ježiš je pripravený vypočuť každú našu požiadavku, problém, aj to, čo nás trápi na srdci. On o tom dobre vie, čoho sa obávame, z čoho máme strach, čo nás desí, ale aj z čoho sa radujeme a preto Mu to máme všetko odovzdať v modlitbe, aby to On predniesol Bohu Otcu.

Existuje aj iná otázka. Môže sa človek modliť liturgickú modlitbu v komôrke, keď je sám pred Bohom? Prečo nie?

Stačí si vziať žaltár, ktorý sa najviac v cirkvi využíval, posväcoval sa ním čas – ako súkromne, tak aj spoločne.

Žaltár ako spoločnú modlitba sa aj Pán Ježiš modlil v spoločnosti svojich učeníkov. Nemodlil sa krásnymi individuálnymi slovami, ale spoločnou modlitbou žaltára, ktorý dokonca spieval. Ako hovorievali ranní otcovia – kto sa modlí spevom, modlí sa dvojnásobne. Tak aspoň spev zostal ako spoločná modlitba pre mnohé zbory.

Mat 26:30: “A keď zaspievali žalm, odišli na Olivovú horu.”

Tento verš niektorí prekladajú aj tak, že zaspievali chválospev, alebo zaspievali pieseň k sviatku.

V každom prípade, je potrebné sa modliť ako v spoločnom zhromaždení, tak v tichosti svojej komôrky. Je veľa kresťanov, ktorí sa modlia v zhromaždení veľké a dlhé modlitby, ale v samote nevedia nič zo seba dostať, pretože Boha neoklamú.

Modliť sa tiež máme kedykoľvek a kdekoľvek. Pred každou prácou, nejakou akciou, skúškou, cestou, alebo aj pred písaním takéhoto článku. Katolíci tomu hovoria – strelná modlitba – čo je krátka modlitba, ktorá sa vyšle k Bohu Otcu, ktorú využívajú aj protestanti, ibaže ju nevolajú strelná, aby neboli príliš katolícki.

Východná cirkev má zase Ježišovu modlitbu, ktorú som skúšal praktikovať a má veľkú silu zvlášť v pokušeniach, keď na nás diabol mieri – napríklad pri odvrátení smilstva, aby sa nedostalo do srdca, pri zvodných pohľadoch.

V tomto článku nejde o to, aby sme hľadali správnosť tej ktorej modlitby, ale ako povedal farár Busch – prosím vás – hlavne sa už začnite modliť!

Tu je kameň úrazu. Ľudia sa nemodlia, nezhovárajú sa s Bohom Otcom skrze jeho Syna, nedávajú mu svoje starosti a radosti, ich modlitby ochabujú, až prichádza modlitebné sucho, problém prísť osamote k modlitbe.

Aj žalmy sa dajú krásne modliť, až sa srdce začne roztápať a preto sú veľmi nebezpeční tí ľudia, ktorí vás od liturgických modlitieb odhovárajú preto, lebo tie, alebo tamtie modlitby, údajne nie sú správne, nemajú biblický či cirkevný charakter atď. Problém nie je ale vo vás, lež v nich, pretože oni sami majú veľký modlitebný problém.

Liturgické modlitby majú však jedno nebezpečenstvo v tom, že sa ich človek môže naučiť a prestane o nich premýšľať. Tu je potrebné dávať pozor na slová a ich význam, aby sa z modlitby nestalo iba rapotanie. Na druhej strane sú mnohí neprajníci, ktorí učia, že modlitba sa má modliť iba jedna a to raz – preto opakované modlitby sú zlé a treba s nimi skoncovať. Pán Ježiš sa modlil opakovane, čo teraz?

Mt 26:44: “Nechal ich teda, opäť odišiel a modlil sa tretí raz tými istými slovami.”

Modlitba je tiež obetovaním času pre iného človeka. V Rusku zomrel kresťan, ktorý si písal na lístky mená ľudí, ktorých stretol, s ktorými sa zhováral a ktorých poznal a tie si prepisoval do zošita. Až po jeho smrti objavili u neho tento zošit, ktorý nikomu neukazoval, kde mal nespočet mien ľudí, za ktorých obetoval modlitby. Už za života bol tento kresťan veľmi ctený pre svoju pokoru, a tu sa ukázal prameň jeho lásky a tichosti – modlitebný život, ktorý bol odhalený až smrťou.

Aj keď sa mnohým ľuďom ťažko prichádza k modlitbe, sú to temné sily, ktoré bránia človeku, aby pristupoval k Bohu a preto sa im stáva, že sa už už idú modliť, ale vždy im do toho niečo vbehne a sotva sa pomodlia rannú alebo večernú modlitbu.

Tiež existuje biblická modlitba, kde si človek prečíta úsek písma, alebo jeden verš a vztiahne to na seba a pomodlí sa krátko k danej téme.

Teda prvým stupňom k posväcovaniu je modlitba. Nie forma modlitby, ale modlitba. Ak sa človek zvykne modlievať, často sa mu stáva, že by ešte niečo pridal, alebo si prečítal evanjelium, alebo by inak vzdal Bohu chválu – toto je počiatok vzťahu s Bohom skrze modlitbu. Začneme sa modliť viac a túžime ešte viac.

Tiež je dôležité nájsť si čas na modlitbu. Doslova všetko pustiť z ruky a prísť k Bohu, bez ohľadu dôležitosti veci, ktorú v čase konáme. Toto je tiež dosť veľký problém pre mnohých ľudí. Teraz mám dôležité to alebo ono, učím sa, sledujem film, počúvam hudbu, čítam knihu, mám tu návštevu – jednoducho modlitba nie je teraz na prvom mieste. Ale my sa nejdeme zhovárať s prezidentom, alebo nejakou významnou osobnosťou, ale s Tvorcom sveta.

Modlitba v tomto svete je veľkým problémom. Preto sa budeme ďalej zamýšľať nad modlitbou spolu s pôstom a ďakovanie skrze modlitbu za všetko, čo nám Boh pripravil v ten ktorý deň do života.

O modlitbe by sa dalo písať ešte mnoho, tento článok nemal byť o modlitbe hĺbkovo napísaný, ale tu ide o to, aby sme pokročili od modlitby ďalej k posväcovaniu svojho života, pridaním pôstu a cvičením sa v prijatí starostí, ktoré sa denne na nás valia, čomu sa hovorí – nereptať!

Pokračovanie…