Hosť I. (Evanjelium jednoduchým jazykom)

Každý kto odišiel do cudzej krajiny, zo svojej rodnej vlasti, je v tejto krajine hosťom. Taktiež mnohí povedia, že je cudzincom. Rovnako tak kresťan je hosťom, alebo cudzincom na tejto zemi, v tomto nešťastnom a strastiplnom svete.

Ak ide človek na dovolenku, alebo na návštevu niekam, kde je hosťom, kde dlho nepobudne, bolo by od neho hlúpe, keby si tam preniesol celé svoje obydlie, aby sa cítil ako doma. Takýto človek dobre vie, že v tomto cudzom prostredí je iba na chvíľu a preto si vezme zo sebou iba to najpotrebnejšie. Rovnako tak kresťan sa nemá zabývať na tejto zemi, akoby tu bol jeho domov, lebo jeho skutočná vlasť je v nebesiach. Pavol o tom napísal:

Žd 13:14: “Lebo nemáme tu trvalé mesto, ale hľadáme ono budúce.”

Ani kráľ Dávid inak nehovorí vo svojom žalme, že je iba hosťom na tejto zemi:

Ž 119:19: “Som len hosťom na zemi; príkazy svoje neskrývaj predo mnou.”

Hosť ak prichádza do cudzej krajiny, vykoná tam svoje poslanie, ktoré má uskutočniť a vracia sa potom rád do svojej vlasti a svojho domu. Rovnako tak kresťan, tu na tejto zemi, kde je iba hosťom, má vykonať svoju prácu a svoje poslanie, ktorým je v prvom rade spása svojej duše a po smrti sa má s radosťou vrátiť domov, do vlasti Boha Otca, Syna i Svätého Ducha.

Hosť sa v cudzej krajine necíti dobre, žije s nemalými obavami, pretože je tam iná kultúra, mentalita a reč. Podobne tak kresťan v tomto svete, ktorý je pre neho cudzím prostredím, sa má obávať rôznych hriechov, diabolských pokušení, svetských pôžitkov a varovať sa zlých bezbožných ľudí.

Ak ste ako hosť už príliš dlho medzi domácimi, začnete im vadiť, dajú vám pocítiť, že nie ste vítaní, budú vás brať ako votrelcov. Rovnako tak kresťana tento svet nenávidí, ignoruje ho, pohŕda ním a jeho svätou vierou. Svet si chce žiť v pôžitkoch, zábave a márnosti, kresťan svojim životom ukazuje na ničotnosť týchto vecí a svet neznáša takúto kázeň. Preto Pán kresťanov predom varoval:

J 15:19: “Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho; ale že nie ste zo sveta, lež ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí.”

Ak človek miluje svet a jeho márnosti ktoré produkuje, svet ho miluje. No ak niekto svetom pohŕda a odmieta jeho pôžitky a zvody, toho svet nenávidí. Preto sú kresťania od svojho počiatku prenasledovaní.

Hosť si v cudzej krajine nebude zaobstarávať pozemky, domy a stavby preto, keď tam prežije iba niekoľko málo času – rovnako tak kresťan, sa na zemi zaobíde bez veľkej parády, prežíva iba z najnutnejších potrieb. Nezhromažďuje si veci a márne výrobky, ale hľadí len na svoju vlasť nebeskú, kam patrí, pretože dobre vie, že na svet prišiel bez ničoho a takto isto aj tento cudzí svet raz opustí:

1Tm 6:7: “Lebo nič sme nepriniesli na svet a nepochybné je, ani nič odniesť nemôžeme.”

Preto sa kresťan cvičí v skromnosti, tichosti, jednoducho sa šatí a živí, pritom prejavuje lásku k Bohu, ktorý ako dobrý Otec, na neho čaká v kráľovstve nebeskom. Táto tichosť a skromnosť sa má prejaviť tak, ako o nej napísal Pavol:

1Tm 6:8: “Preto, keď máme pokrm a odev, s tým sa uspokojíme.”

Ak hosť príde do cudzej krajiny pracovať, zarobené peniaze, posiela do svojej domoviny, deťom či manželke, ktorí z toho doma žijú. Nemíňa peniaze v tomto cudzom štáte na radovánky, ale je tam len z nutnosti, aby zarobil a vrátil sa domov. Podobne tak kresťan koná skutky z viery, ktoré sa mu prenášajú do nebeskej vlasti, ktoré sú pokladom. Pán o tom hovorí:

Mt 6:19-20: “Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde (ich) moľ a hrdza ničí a kde sa zlodeji vlamujú a kradnú. Ale zhromažďujte si poklady v nebi, kde (ich) ani moľ ani hrdza neničí a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú.”

Domáci krajiny sa starajú o svoje telá, aby sa jeden druhému zapáčili. Kresťan sa stará o svoju dušu, aby sa zapáčil Bohu. Domáci pohŕdajú pokladom, ktorý si kresťan ukladá v nebeskej banke a naopak – kresťan pohŕda pominuteľnými vecami tohto sveta, pritom neustále hľadí na veci večné, na nebeské kráľovstvo.

Domáci sa z toho smejú, že je hlúposťou pozerať na veci ktoré nevidíme, nemôžeme ich ohmatať, chytiť a preto sa držia tohto sveta. Múdrosť našej viery presahuje túto prízemnosť, pretože práve tie neviditeľné veci sú večné a tieto pozemské sa rozpadávajú na prach:

2Kor 4:18: “Veď nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné. Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné.”

Domáci sa radi obliekajú do krásnych šiat, ktoré často vymieňajú, aby sa pýšili pred druhými ľuďmi – kresťania sa obliekajú do Krista svojho Pána, do jeho šiat nevinnosti:

R 13:14: “Ale oblečte sa v Pána Ježiša Krista a o telo sa nestarajte (tak, aby vznikali v ňom) zlé žiadosti.”

Okrem týchto základných šiat, ktorými je sám Kristus, si kresťania dávajú aj vrchné oblečenie a to skutky z viery, akými sú – milosrdenstvo, pokora, krotkosť, trpezlivosť:

Ko 3:12: “Oblečte teda srdečné milosrdenstvo, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, trpezlivosť.”

Pokračovanie