Veľa teológie – málo viery. Úvod do samaritánky pri studni

Keď študujeme rannú cirkev, ich vieru a moc z tejto viery, ani sa nám nechce veriť, že takí oddaní kresťania voči Kristovi existovali. Boli kedykoľvek ochotní položiť život za vieru a tak sa to aj reálne dialo. Ich kázne boli jednoduché – naplnené Kristom a jeho životom. Keď čítame životopisy mučeníkov tak nám neujde, že ich viera bola asi takáto – verím v Boha, ktorý je pravým Bohom, Tvorcom a Sudcom nad týmto svetom. Verím v Ježiša Krista, ktorý je Božím Synom, rovnako Bohom, ktorý zostúpil v ľudskom tele na tento porušený svet a vykúpil nás svojou krvou.

Túto jednoduchú vieru obhajujú pred vtedajšími mocipánmi, ktorí ich prenasledujú a vraždia. Majú obetovať modlám, Rímskym bôžikom a oni to odmietajú, pretože je iba Jeden pravý Boh, ktorý stvoril nebo a zem, ktorý im odplatí za ich vieru, že Ho nezapreli a tak radšej volia smrť.

Dnes sa pýtame – kde sa to v nich vzalo, takáto mocná viera, s tak malým množstvom poznatkov? Nedeľné zhromaždenia boli o výklade evanjelií, z čoho sa stáva neskôr cirkevný rok, kde každá nedeľa v takom roku, má svoje pomenovanie – napríklad nedeľa o Pannách, nedeľa o Samaritánke pri studni, Nedeľa o Márnotratnom Synovi. V tak jednoduchých príbehoch, im je vykladané evanjelium a to im stačí – celý týždeň potom žijú z toho, čo v nedeľu počuli. Nadchýna ich to, pozdvihuje to ich duše a sú ochotní zomrieť pre Pána.

Teraz sa opýtajme našej doby. Je toľko kníh, toľko teológií, toľko zamyslení, toľko evanjelickým materiálov – ako je to možné, že ľudia nežijú celým srdcom pre Krista, nie sú ochotní pre neho zomierať!

Bol som v jednom zbore, kde sme mali cez víkend spoločné stretnutie s výkladom evanjelia. Kazateľ vykladal nejakú stať, ktorú zhrnul do niekoľko bodov – matne si spomínam že tých bodov bolo šesť – a tie vyložil. Kázeň trvala hodinu. O týždeň sa tento kresťanský zbor opäť stretol a ten kazateľ sa pýtal v zbore, že kto si pamätá z minulého týždňa, tých 6 bodov, ktoré sme preberali. Nikto! Ako je to možné?

Toľko slov, toľko výkladov, toľko dokazovaní Písma Písmom a o týždeň ani ťuk – nikto nič nevedel.

Čo sa to s touto dobou a kresťanmi deje? Toľko veľa počujú o Kristovi a vôbec sa ich to nedotýka. V čom to bude, že sú dnešní kresťania hluchí voči Bohu?

V rannej cirkvi nepreberali veľa, no zato veľa o tom mále čo počuli, rozjímali a premýšľali. Niektorí ľudia hovoria, že doslova – nazerali do dejov spásy a stalo sa im to pokrmom pre dušu.

Čítal som knihu ruského spisovateľa, ktorý si každé ráno vzal ikonu na ktorej bolo nejaké podobenstvo a rozjímal o tom, čo je na nej vyobrazené. Vzal ikonu krstu Ježiša Krista. Niekedy sa tak zahľadel, že aj niekoľko desiatok minút rozjímal o krste Pána v Jordáne, nad Jánom krstiteľom, nad Bohom, ktorý zosiela svätého Ducha čoby holubicu a hromovým hlasom hovorí – toto je Môj Milovaný Syn. K tomu začal časom pridávať ďalšie a ďalšie podnety, ktoré si prečítal v Biblii – o Jánovi ako sa pýtal, či je Ježiš vôbec Mesiáš, ako mu sťali hlavu, ako za Pánom odišli prví učeníci od Jána a ďalšie a ďalšie veci. Po niekoľkých rokoch bol nadšený z nazerania na túto ikonu, ktorá mu vykladala takýmto spôsobom bibliu, pritom ako písal – jeho duša sa nachádzala v radosti.

Ikona – modla podľa mnohých siekt – a toľko dokáže vypovedať o Kristovi, že človek prebudí svoju duchovnú rovinu a dokáže sa bližšie spojiť s Kristom a prebudiť v sebe nadšenie a zapálenie.

Dnešný svet je svetom matematiky. Pozrie sa kresťan na strom, zmerá jeho výšku, šírku, farbu, druh, aké má plody.

Na stránku dnes dávame články s názvom – evanjelium jednoducho. Ide o pozdvihnutie všedných vecí, do duchovnej oblasti. Verte či neverte, dnešní uponáhľaní ľudia nerozumejú týmto krásnym jednoduchým kázňam. Rozumejú zložitým vzorcom spásy, veršom podporeným inými veršami, pod ktorými vznikli komplikované teológie – ale jednoduché hlboké veci, ich nedvíhajú do duchovných výšok a preto nemajú z evanjelia osoh.

Ranní kresťania vzali hore spomínaný strom a rozjímali tak o Stvoriteľovi, Jeho múdrosti, ako ho divne utvoril, akým prístreším je pre vtákov a rôzny hmyz, ako chráni človeka pred slnkom, dáva tieň, ovocie, z padnutých listov je potom kompost. K tomu ranní kresťania pozdvihli všetky tieto veci do duchovných výšok, kde každé pozorovanie pretavili do evanjeliového náhľadu.

Slnko pre dnešného kresťana je guľa, dáva svetlo a teplo. Pre ranného kresťana sa slnko podobá Kristovi, ktorý žiari v nebeskej sláve, tento svet je temnota, kde slnko – Kristus – odhaľuje jeho zákutia a dáva svetlo a teplo tam, kde dovtedy prebývala večná tma.

Každú vec v živote, kresťania kedysi pretavovali do evanjelia, múdrosti Boha a hľadeli v rozjímaní a nazeraní obyčajných vecí, ktoré dokázali vyložiť a preto si tieto veci veľmi dobre zapamätali a vštepili do duše.

Aby sme lepšie porozumeli napísanému, poďme iba okrajom do evanjelií. Pán Ježiš stretáva pri studni Samaritánku a oslovuje ju. Je to niečo nevídané, aby žid oslovil samaritána, ešte nevídanejšie je, aby žid sám oslovil ženu – k tomu samaritánku. Všimneme si dnes Pána Ježiša, ako obyčajné veci, pozdvihuje do duchovných výšin.

Pán chce od tejto samaritánky, aby sa Mu dala napiť. Ona Mu odpovedá:

J 4:9: “Ako môžeš Ty, Žid, pýtať si vody odo mňa, ženy Samaritánky?”

Ona na Neho hľadí ako na žida, podľa odevu to rozpoznáva, pozerá na neho ako na muža. A teraz sa pozrime, ako Ježiš odpovedá. Neodpovedá v jej zemskej rovine, ale v duchovnej:

J 4:10: “Riekol jej Ježiš: Keby si poznala dar Boží a kto ti hovorí: Daj sa mi napiť, – ty by si Jeho prosila, a On by ti dal živú vodu.”

Pán nehovorí o sebe – áno som žid, som muž – ale hovorí, že keby vedela, kto skutočne je – prosila by ona Jeho o vodu. Pán jej tu zjavuje nie žida, nie muža, ale Boha v ľudskom tele. Samaritánka to samozrejme nechápe, no zaujalo ju, že Ježiš jej chce dať vodu. Ona to myslí v pozemskej rovine, myslí na tečúcu vodu a preto je zvedavá – ako jej chce dať vodu, keď nemá naberačku. Tu vidíme prízemnosť tejto ženy, ktorá nemá duchovný vhľad do Ježišových slov.

J 4:11: “Povedala Mu: Pane, ani načieradla nemáš, a studňa je hlboká, odkiaľ máš teda živú vodu?”

Pán Ježiš opäť hovorí z duchovného sveta a nie z pozemského a odpovedá jej takto:

J 4:13-14: “Každý, kto pije z tejto vody, bude zase žízniť. Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu.”

Pán Ježiš nehovorí o hmotnej vode, ale o duchovnej vode. Tento jeden rozhovor akoby hovorili dvaja úplne odlišní ľudia. Prvý hovorí o pozemských veciach a druhý o duchovných. Hovoria o tom istom, ale Ježiš pozdvihuje obyčajnú vodu do duchovných rovín a preto mu samaritánka nerozumie. Teraz to spozorujeme úplne presne, kde je Pán a kde je táto žena. Ona sa zahľadí, popremýšľa, čo jej tento neznámy muž hovorí a v srdci si povie – to by nebolo zlé mať vodu, ktorá by raz a navždy zahasila smäd. Preto hovorí:

J 4:15: “Pane, daj mi tej vody, aby som nežíznila a neprichádzala sem načierať.”

Vidíme tú jej rovinu. Chce takú vodu – ktorá by jej raz a navždy uhasila smäd, ibaže ona má na mysli nejakú špeciálnu – materiálnu vodu – podobnú normálnej vode a preto dodáva – aby som už nemusela sem chodiť načierať! Celý rozhovor jej ušiel, pretože nazerala na Pána a jeho Slovo materiálne a nie v Duchu.

Tento úžasný duchovný príbeh preberieme neskôr celý, dnes sa pozeráme iba nato, ako Pán pozdvihuje obyčajné všedné veci, na veci duchovné. Keď prichádzajú učeníci, Pán akoby vo vytržení zostáva stále vo svojom Duchovnom nazeraní a rozhovor v tomto štýle pokračuje aj s nimi.

J 4:31: “Medzitým Ho učeníci prosili: Majstre, jedz!”

Pán im odpovedá duchovne:

J 4:32: “Ja mám jesť pokrm, o ktorom vy neviete.”

Oni nechápu, aké výšky a hĺbky bohatstva, teraz Pán vo svojej duši preberá. Učeníci rovnako ako samaritánka, zostávajú pri zemi, pri zemskom zmýšľaní a preto sa divia:

J 4:33: “Tu si povedali učeníci medzi sebou: Či Mu niekto doniesol jesť?”

Výmena pokračuje a Pán hovorí:

J 4:34: “Mojím pokrmom je činiť vôľu Toho, ktorý ma poslal, a dokonať Jeho dielo.”

Ak sledujeme evanjeliá, prečo má Pán Ježiš tak veľký vplyv a kazateľský úspech, zistíme že jeho kázne sú o jednoduchosti, všedných problémoch a starostiach ľudí. Sú to obyčajné príbehy, ale Pán ich ešte k tomu pozdvihuje do duchovnej – vyššej roviny. Tú pozemskú rovinu chápu všetci, ale učeníci vždy idú za Ním, aby im vyložil aj ten vyšší – duchovný význam.

Inak sa nebaví ani s farizejmi – veľmi často im hovorí v Duchovných rovinách a oni nerozumejú. Pilát sa ho pýta, či je kráľ a Ježiš odpovedá, že je. Pilát si myslí, že Mu preskočilo, veď nemá žiadne kráľovstvo. Pilát premýšľa presne tak, ako všetci pozemskí ľudia. Ale Ježiš ho šokuje – moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.

Pán vezme do ruky obyčajný chlieb a obyčajné víno a tieto obyčajné veci, pozdvihne do duchovnej výšky keď povie – toto je Moje Telo a toto je Moja Krv. Obyčajné veci sú pri Ježišovi odrazu neobyčajné, pretože sú pozdvihnuté do duchovného nazerania.

S týmto Ježišovým postojom sa v evanjeliách často stretávame. Ľudia myslia pozemsky, Ježiš nebesky. Učeníci ničomu nechápu, pretože všetko berú prízemne. Až po zoslaní Ducha Svätého začínajú v plnosti chápať tie veci, ktoré neskôr zapíšu do evanjelií. Určite sa vrátime k Ježišovej Duchovnej rovine Jeho rozhovorov – spomeňme iba okrajovo príklad, kde Ježiš hovorí židom:

J 7:34: “Budete ma hľadať, a nenájdete ma, a kde som ja, tam vy nemôžete prísť.”

Pán Ježiš hovorí o nebeskej vlasti, kde bude sedieť po pravici Boha Otca. Židia myslia pozemsky a preto sa medzi sebou zhovárajú:

J 7:35: “Kam chce odísť, že Ho nenájdeme? Či chce odísť do gréckej diaspory a vyučovať Grékov?”

Vidíme to premýšľanie ľudí a Boha, človek všetko preberá v zemskej rovine, Boh v duchovnej rovine. Ježiš myslí na nebo, oni premýšľajú, do ktorého mesta chce ísť, až ten rozhovor znie komicky.

Tak ani dnes kresťania nechápu hĺbkam evanjelia, pretože všetko berú teologicky. Prestali rozjímať nad Božím slovom, prestali nazerať na jeden príbeh z viac uhlov, z viac pohľadov, doslova si prestali v mysli prehrávať udalosti, ktoré sa stali.

Dnešná psychológia odhalila, že mozog má pravú a ľavú stranu – kde jedna strana uvažuje matematicky, všetko zaškatuľkuje, zaeviduje – kdežto druhá strana je stranou rozjímania a fantázie. Dnešný svet je vysoko zameraný na tú stranu, ktorá všetko eviduje, málo je zameraný na svet druhej strany, ktorá rozjíma a premieta.

Deti sa dnes veľmi ľahko učia učivo skrze takzvané pamäťové paláce, alebo skrze myšlienkové mapy, ktoré sú zamerané na veľmi málo zaťaženú stranu nášho mozgu (vyhľadaj na internete). Ide to fantáziu detí a to im ide. Ak sa majú bifľovať, učiť sa systematicky – nejde im to…

Zdá sa, že v rannej cirkvi tento problém nebol, žeby sa učili ťažké teológie, pretože príbehy, ktoré Pán rozprával, sú zamerané práve opačne – na tú stranu, ktorá premieta a dokáže si predstavovať. Preto Ježišove výklady si ľudia veľmi ľahko pamätali a pamätajú aj dnes. Keď sa opýtate ľudí – ktorí neboli desiatky rokov v kostole, v zbore – niektorí tam boli ešte ako malé deti – na príbehy ktoré Ježiš hovoril – verte či neverte, si pamätajú.

Naproti tomu, ak nasáčkujete do mozgu tok informácií, mozog ich nespracuje a nie je z nich žiaden osoh.

Ježiš ako Boh veľmi dobre vedel, ako má k ľuďom prehovárať. Nie teológiou, nie ťažkými výkladmi, ale podobenstvami z obyčajného života ľudí, ktoré im niečo hovoria. Pri Ježišovi sa nikto nenudil keď rozprával.

Existujú pokusy a možno sa to stane aj vo vašom zbore, že kazateľ káže ťažké teologické pasáže a ľudí to začne istotne unavovať. Ale v tom tam dá príbeh, ktorý zažil, alebo počul a vtedy sa všetci preberú.

Ja si toto pamätám, keď som bol v jednom biblickom zbore, kde kázali viacerí kazatelia z biblie – bolo toho veľa – išlo to jedným uchom dnu a druhým von – keď v tom jeden z tých kazateľov začal rozprávať príbeh, ako bol v Egypte, kde pôsobí koptská ortodoxná cirkev. Bolo to v čase, kedy moslimovia tejto cirkvi vyhadzovali kostoly do vzduchu a vraždili kresťanov. Hovoril o pomeroch ako sa tam žije, ako sú kresťania na tom zle a vtedy nebolo počuť ani špendlík padnúť na zem. Podnes si to rozprávanie celé pamätám a mohol by som ho tu celé prerozprávať. Čo kázali tí ostatní kazatelia? To neviem.

Náš svet upadol miesto krásy do múdrosti a zostali sme trčať v bahne. Tomáš Akvinský napísal teológiu, ktorá má vyše 5000 strán. Garantujem každému, že ak príde po stranu 500, už nebude vedieť, čo bolo na začiatku a to je iba v prvej desatine!

Rovnako tak boli napísané mnohé evanjelikálne teológie, dokazovania dogiem doktrín, právd, tony kníh a koniec všetkého je to, že ľudia strácajú vieru a ich život nemá duchovnú silu.

Nedávno som sa stretol s človekom, ktorý je v zbore, kde preberajú pravdu o tom, či je Svätá Trojica biblická, alebo nie je. Toto je výsledok toho, keď miesto žitia kresťanského života, v nazeraní na jednoduché pravdy a jednoduchú vieru, ľudia bláznia za pyšnou múdrosťou. Potom môžeme zrúcať celé kresťanstvo a prehodnotiť každú jednu doktrínu, pretože každá jedna má svoj protipól.

Kresťania prestali žiť vierou a z viery. Neposväcujú svoje životy, nežijú v každej činnosti pre Boha, nepostia sa, nemodlia sa dostatočne, nerozjímajú o Kristovom živote a pravdách evanjelia, nenazerajú do hĺbok duchovnej podstaty evanjelia. Sú plní sveta, preto ich viera nie je naplnená ovocím Ducha a skutkami pre Boha. Taká viera je mŕtva a mŕtva viera sa kamufluje často mnohými slovami, miesto činov.

Len nedávno som otvoril knihu mnícha Kempenského, ktorá akoby odpovedala týmto ľuďom, ktorí sú naplnení pýchou a začína takto:

Čo ti osoží učene sa hádať o Najsvätejšej Trojici, ak nemáš pokory, bez ktorej sa nepáčiš ani Bohu? Veru, nadšené slová nerobia človeka svätým a spravodlivým; ale iba cnostný život ho urobí milým Bohu. Radšej si žiadam pociťovať kajúcnosť, ako poznať jej rozbor. Keby si vedel naspamäť celú Bibliu a výroky všetkých mudrcov, čo by ti to všetko osožilo bez Božej lásky a milosti? «Márnosť nad márnosť a všetko je márnosť» (Kaz 1,2), okrem milovať Boha a jemu samému slúžiť.

Práve v tomto je ten trik – že ľudia chcú vyložiť Svätú Trojicu, svojim obmedzeným rozumom, ale ich život je na hony vzdialený kresťanskému životu, ako žila cirkev na počiatku.

Augustín tiež chcel vyložiť učenie o Trojici, pokiaľ neprišiel na kraj mora, kde chlapec chcel more naliať do malej jamky, ktorú si vydlabal v piesku. Augustín sa zasmial, že to sa nedá a ten chlapec, čoby Boží posol mu odpovedal – ani ty neprídeš nato, nad čím neustále premýšľaš a chodíš zadumaný kvôli tomu. Tak Augustín pochopil, že učenie o Trojici je tajomstvo.

Ide o pokoru voči cirkvi a voči tým, ktorí vydali život za tento článok viery.

Keby sme vedeli nazerať len na Apoštolské vyznanie viery, v hĺbke, v akej spomínaný ruský laik pozeral na krst Pána, oveľa hlbšie by sme sa dostali, ako keby sme prečítali tisíc kníh o Kristovom krste.

Pavol vyložil evanjelium za jeden večer, za jeden deň a pobral sa ďalej. Prišiel k žalárnikovi, k Lýdii a hotovo. Nechodil za nimi celý život. Na výklad evanjelia, nie je potrebná vysoká škola, rovnako ako na jeho prijatie. Problém nastáva vtedy, keď má človek začať z viery evanjelia žiť.

Pavol vykladá spásu z viery v 10% svojich listov, zvyšných 90% je o žití kresťanského života. Rovnako keď čítame ranné spisy cirkvi, listy prvých biskupov a kresťanov, po-apoštolskej doby. Spomenú pravdu, že všetko je z milosti, z viery, že na tom nemáme žiadnu zásluhu, ale keď sme už vieru obdržali – teraz máme ňou žiť. A tu niekde zadrháva koliesko dnešného kresťanského sveta. Tu sa niekde odhaľuje odpoveď na otázku – prečo je kresťanstvo dnešného veku v tak veľkej biede.

Spasenie z milosti áno, ale žiť ako kresťan, oddelený od sveta, pre Boha – to nie. Kresťanstvo chcem žiť pohodlne – aj pre svet, aj pre Boha a toto presne Boh nenávidí. Pán Ježiš neznáša vlažnosť – lepšie je byť pohanom, ako vlažným kresťanom…