Kvirín, biskup a mučeník (Kresťanskí hrdinovia)

O mladosti a iných okolnostiach z mužského veku sv. Kvirína nie je nám nič známe. Čo starec, v pokročilom veku, bol biskupom v meste Laureakume, terajšom Lorchu, v krajine Norikum (teraz Rakúsko). Zo svätej horlivosti prišiel do Pannonie, terajšieho zadunajského Uhorska, usadil sa v meste Siscii (teraz Sisek nazvanom), na hranici Chorvátska ležiacom a hlásal sv. Evanjelium. Keď roku 305 cisári rímski Dioklecián a Maximian zaďakovali a Galerius panoval, bol sv. Kvirín biskupom v Siscii a pre svoj bohumilý život a láskavú ľudomilnosť veľmi vážený starček. Galerius vydal všetkým svojim miestodržiteľom rozkaz, aby kresťanov v celej ríši prenasledovali a vykorenili.

Miestodržiteľ Pannonie Maximus začal hneď prenasledovať kresťanov, najmä biskupov a kňazov. Keď to počul sv. Kvirín, odišiel zo Siscie a chcel sa ukryť, aby ešte i ďalej sv. cirkvi osožným byť mohol. Pretože bol všeobecne známy, chytili ho ľahko vojaci a priviedli ho pred súd. Sudca pýtal sa ho: «Prečo si utekal?» «Nechcel som utiecť», odpovedal sv. biskup; «ale len rozkaz svojho Pána vyplniť, ktorý nám prikázal, ako písmo stojí: «Keď vás budú prenasledovať v jednom meste, choďte do druhého.» «Kto vydal tento rozkaz?» pýtal sa Maximus. «Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, ktorý je pravý Boh», odpovedal Kvirín. «Či ti neznámo», riekol pohan, «že ťa sluhovia cisárovi všade nájdu?

Teraz uznáš, že ten, ktorého pravým Bohom menuješ, neprišiel ti na pomoc, keď ťa na ceste chytili a sem doviedli.» Kvirín odpovedal: «Pán, ktorému sa my kresťania klaniame, býva vždy pri nás a bráni a chráni nás, keď to slúži ku nášmu blahoslavenstvu, v každom páde. On bol pri mne, keď som bol chytený, i teraz je pri mne; lebo On je, ktorý ma posilňuje, že sa pred tebou netrasiem a ktorý ti mojimi ústami odpovedá.» «Poslúchni rozkazy cisárske a obetuj bohom!» zvolal Maximus. Odhodlane odpovedal svätý: «Neposlúchnem tento rozkaz cisárov, lebo je boha-prázdny a protiví sa príkazom mojej viery, ktoré mi prísne zakazujú, nepravým a namysleným bôžkom obetovať. Boh, ktorému sa klaniam, naplňuje nebe a celú zem; On je povýšený nado všetko, a obsahuje v sebe všetko, a len skrze Neho má každá bytosť žitie a trvácnosť.»

Pohan mu zahrozil, že ho dá mučiť a usmrtiť, keď neposlúchne rozkaz cisárov. «Všetky zneuctenia a pokuty», odpovedal svätý, «ktoré mi prisúdiš, budú mi ku sláve a najohavnejšia smrť vovedie ma do nového, blahoslaveného života. Už som ti povedal, že cisárove rozkazy plniť nemôžem a že ničomu klaňať sa nebudem, len pravému Bohu. Neprinútiš ma, aby som modlám obetoval, lebo som presvedčený, že vaši bôžikovia sú diabli.»

Pohania vykríkli a revali ako divoké zvery. A miestodržiteľ rozkázal katom, aby Kvirína, ktorý sa vraj nesmrteľným bohom rúhal, ukrutne bičovali. Pod neľudským bičovaním volal naň Maximus: «Zachráň telo svoje a obetuj mocným bohom, pred ktorými korí sa celý svet! Poslúchni a ja povýšim ťa na hodnosť veľžretca veľkého Perúna (Jupitera)!» Sv. mučeník odpovedal: «V tomto okamžiku, keď ma mučíte, som podobným Kristovi, lebo obetujem seba samého živému Bohu. Necítim bolesť, ktorú mi chceš pôsobiť a hotový som najukrutnejšie muky podstúpiť, aby som tým, ktorým som v živote duševným pastierom a učiteľom, cestu ukázal, ktorá vede k Bohu do večného života.»

Po mučení okovaný bol do ťažkých pút a hodený do väzenia. Tam modlil sa: «Zvelebujem Teba, ó Pane a Bože môj, že si ma hodného učinil, pre sväté Tvoje meno potupu a trápenie znášať. Dokáž svoju moc a slávu, ó nekonečná a najsvätejšia bytosť, aby všetci, ktorí sú v tomto väzení, poznali, že Teba, pravého Boha, vzývam a že niet Boha krem Teba samého!»

O polnoci zjavila sa velebnosť Božia vo väzení a osvietila jeho temnosť nebeskou žiarou. Žalárnik Marcellus predesený vbehol do väzenia, hodil sa k nohám väzňovým a volal so slzavými očami: «Pros Pána za mňa, mužu svätý, lebo verím z celého srdca, že niet iného pravého Boha krem Toho, ktorému sa ty klaniaš.» Sv. biskup vyučil ho vo sv. viere, pokrstil ho a udelil mu i pomazanie.

Sv. Kvirín väznený bol niekoľko dní; potom poslal ho Maximus najvyššiemu rímskemu miestodržiteľovi Pannonie, Amanciovi, lebo nemal moci na smrť ho odsúdiť. Amancius nebol vo svojom sídelnom meste Skarabancii (terajší Soproň), ale v Karnútume (terajšom Hainburku) v úradnej povinnosti sa zdržoval; i rozkázal Maximus, aby Kvirín do Sabarie (teraz Szombathely) vedený bol. Sv. Kvirín musel v ťažkých putách a pešky ďalekú cestu hore popri Dunaji konať. Tak precestoval mnohé Uhorsko-Zadunajské mestá, až prišiel do Komárna, Rábu, Soproňu a Sabarie. Všade na jeho boľavej ceste vítali ho kresťania a občerstvovali. V Sárváre dal si ho Amancius do tamojšieho divadla predvolať. Prečítané boli listy Maximove. Amancius pýtal sa sv. biskupa, či nič nenamieta na obžaloby a či nezmenil svoje presvedčenie?

Sv. Kvirín odpovedal: «Vyznal som sa pred miestodržiteľom v Siscii zo svojej viery v pravého Boha, ktorému sa klaniam od mladosti svojej, ktorého v srdci nosím a od ktorého ma nikto neodlúči.» Amancius vynaložil všetko, aby ho nahovoril, žeby rímskym bohom obetoval; i riekol naposledy: «Veľmi by som ľutoval, keby som bol nútený, násilností sa dopustiť na tebe v tvojej ctihodnej starobe. Prijmi moje napomenutie, obetuj bohom, ako to cisár žiada a preži svoje posledné dni v úcte a pokoji.» «Sudca», odpovedal horlivý biskup, «nestaraj sa o moju starobu. Moja viera a láska k Bohu posilňujú ma dostatočne, aby som muky pretrpel; i nezvrátia moje vyznanie ani muky, ani túžba po dlhšom lahodnom živobytí, ani najhroznejšia smrť.»

Amancius stál na svojej žiadosti, žeby bohom obetoval; Kvirín odpovedal, že sluší Boha viac poslúchať, než ľudí. I hrozil miestodržiteľ, že mu vezme život. Sv. Kvirín odpovedal: «Tvoja hrozba nastraší neveriacich, ktorým je telesný život všetkým; mne káže moje náboženstvo, aby som vyhľadával život večný, ktorý len smrťou sa počína. Radostne a neohrozene pozerám smrti do očú, nič nebojím sa mučenia a plním Boží zákon, ktorý ohlasoval som neustále veriacim.»

Amancius odsúdil sv. biskupa na smrť. Priviazali mu na hrdlo mlynský kameň a hodili ho s mostu do rieky Gynsu. Divotvorným spôsobom plával sv. mučeník po vlnách rieky, napomínal z posledných síl prítomných kresťanov ku stálosti vo viere, požehnal kresťanov svojou rukou a — ponoril sa do vody.

To stalo sa dňa 4. júna roku 304. Telo jeho našli zarmútení veriaci neďaleko na brehu a pochovali ho.

Sv. Kvirín zobrazuje sa v rúchu biskupskom, ako sedí vo väzení, ožiarený slávou Božou; pred ním kľačí žalárnik.