Samaritánka pri studni II. Žena osamotená s mužom vedie rozhovor? V židovskom svete nemysliteľné!

J 4:6: “Tam bola Jákobova studňa. Ježiš, ustatý cestou, sadol si pri studni; a bolo asi poludnie.”

Samaritánka prichádza k studni Jákobovej, v diaľke vidí sedieť pri studni muža. Môže mať sklonenú hlavu od únavy, pretože tu čítame, že Pán Ježiš bol ustatý. Ostatní učeníci išli nakúpiť jedlo.

Je to zvláštne, pretože židia samaritánmi opovrhovali a ak išli nakúpiť učeníci jedlo, potom museli ísť k samaritánom, pretože sa nachádzali na ich území. Židia by nič od samaritánov nevzali, pretože pre nich bolo od nich všetko nečisté – ale tu vidíme, že učeníci Pána, židovský kódex obchádzajú. Ak im to sám Ježiš nariadil, nereptali by, i keby sa im to zdalo divné.

Ďalšou zaujímavosťou v tomto príbehu je to, že ženy chodili obvykle po vodu v skupinách a to zväčša ráno, alebo večer, vyhýbali sa vysokým teplotám. Po prvé tu bolo nebezpečenstvo, že sa osamelá žena môže stretnúť s osamelým mužom, čo vo vtedajšej kultúre bolo zarážajúce. Po druhé – ak táto žena nechodila s ostatnými ženami, ale išla sama, znamenalo to, že ňou obyvatelia opovrhujú a to sa dozvedáme s veršov neskorších, kde ju Pán usvedčuje z cudzoložstva, keď má piateho muža. Je to odstrčená žena a preto chodí sama.

Táto žena kráča ku studni v zlom čase – v páľave slnka – a pri studni muž. To smrdí problémami, ale ona je odolná voči mužom, má už prax a preto sa neobracia naspäť do mesta. Proste naberie vodu a obráti sa domov. Ibaže ako prichádza bližšie, vidí ešte väčší problém. Ježiš je oblečený ako žid. Židia nosili na odeve strapce, ktoré im mali pripomínať Božie prikázania. Farizeji mali strapce podstatne dlhšie a honosnejšie, pretože podľa strapcov sa určovala nábožnosť – aké smiešne. Nie je divu, že Pán Ježiš ich zato sekíruje.

Tu sa samaritánka musí pripraviť na obranu a určite má nabrúsené srdce, ak by ten žid niečo povedal. Aj keď nepredpokladá, že by niečo hovoril, predsa ju môže ponižovať napríklad tak, že jej povie, aby dávala pozor na jeho odev, aby sa ho nedotkla, pretože by ho poškvrnila. Ona si v mysli môže pripraviť protiobranu, že prečo sedí na ich studni.

Samaritáni boli židmi veľmi opovrhovaní a táto žena tu jedného má pred sebou. To je dneska deň. Ale obrátiť sa a zbabelo ísť domov, by bolo potupné pre túto ženu a tak ide k studni, nech sa stane čo sa stane. Žena sa môže spoliehať nato, že žid so ženou osamote nebude rozprávať. Keď prichádza bližšie,  dokonca v Ňom rozpoznáva učiteľa podľa oblečenia (Rabbiho), tak si je trochu viac istá, že všetko prebehne v tichosti, pretože Rabíni už vôbec nerozprávali s cudzími ženami, zvlášť so samaritánkami.

J 4:7: “Tu prišla žena zo Samárie načrieť vody. I povedal jej Ježiš: Daj sa mi napiť!”

Toto musel byť pre ženu totálny šok! Tento žid ju oslovil, ešte k tomu normálnym, azda milým hlasom, žiada ju o vodu. Čo sa to dnes deje? Pomyslí si žena. To je nejaký prízrak? Muž sám sedí popoludní pri studni, je to žid, učiteľ (Rabbi) a miesto toho aby bol ticho, poprípade utrúsil nejakú urážlivú poznámku na samaritánov, on si žiada vodu.

Ak sa nato pozrieme z druhej strany, Pán Ježiš na túto ženu doslova čaká. Z Jeho nevysloviteľnej milosti, sa chce rozprávať s touto samaritánkou, aby jej zmenil osud a osud mnohých odkopnutých samaritánov. Toto je milosť Boha, ktorý udeľuje svoje dary komu chce a ako chce. Aj tu sa ukazuje budúci stav vecí, kde spása bude daná celému svetu, nebude sa vzťahovať iba k jednému národu. Čo je ešte podivnejšie, že vlastní Ho neprijmú, nechajú Ho ukrižovať, pritom takí samaritáni – národ opovrhovaný – Ho s radosťou víta.

Azda si žena myslí, že je tento žid príliš vyčerpaný, keď si žiada o vodu a ona skúsená jazyčnica môže túto situáciu využiť. Sotva sa kedy so židom zhovárala, židia boli pre samaritánov tabu, ale tento je povoľný, azda by od neho mohla získať nejaké informácie. Najprv sa chce dozvedieť, že prečo sa On, žid, baví s ňou, keď je samaritánka?!

J 4:9: “Povedala Mu žena Samaritánka: Ako môžeš Ty, Žid, pýtať si vody odo mňa, ženy Samaritánky? Židia sa totiž nestýkajú so Samaritánmi.”

Samaritánka začína dialóg a teraz je zvedavá na odpoveď. Ide nato priamo, žiadne okolky. Ako to že ty žid, odo mňa pýtaš vodu? Veď my sme dva nepriateľské tábory, na život a na smrť?! Pán Ježiš odpovedá v duchovnom význame, ako sme už spomínali v pilotnom zamyslení.

J 4:10: “Riekol jej Ježiš: Keby si poznala dar Boží a kto ti hovorí: Daj sa mi napiť, – ty by si Jeho prosila, a On by ti dal živú vodu.”

Je len samozrejmé, že žena nevedela čo jej Pán hovorí. Tento verš je ťažký aj pre mnohých kresťanov. Vieme dobre z Písma, že Boh sám seba označuje ako živú vodu.

Jr 2:13: “Lebo dvojaké zlo spáchal môj ľud: opustili mňa, prameň živej vody, aby si vykopali deravé cisterny, ktoré neudržia vodu.”

Dar Boží môže byť viera – dar viery. V každom prípade Pán Ježiš prechádza z obyčajnej vody, k vode Duchovnej, ktorou je Boh sám. Samaritánka to nemôže chápať a je to skutočne na veľmi dlhé rozjímanie. Samaritánka nerozumie rozhovoru. Jediné, čo ako tak zachytila je to, že tento muž jej chce dať vodu, ibaže ako, keď nemá naberačku a studňa je hlboká?

Ak rozjímame nad studňou, musíme si uvedomiť, že voda bola v Izraeli veľmi vzácnou vecou. Okolo vody sa stavali obydlia, z ktorých povstali neskôr mestá. Voda bola strategickou tekutinou nielen v Izraeli, ale všade na svete. Pán, ako živá voda, je rovnako centrom kresťanského života, bez ktorého nie je cirkev.

Tam kde je voda, tvorí sa zeleň, rastú stromy, tráva, je to veľmi utešené miesto. Tak aj Pán je živou vodou cirkvi, ktorá je zavlažovaná Jeho Duchom, zaznamenaným životom i slovom. Ako je voda z hlbokej studne nedosiahnuteľná bez toho, žeby sme nemali naberačku alebo vedro – tak aj pitie z Krista je nemožné, bez viery. Bez viery je Kristus ako voda v hlbokej studni, ktorá je nedosiahnuteľná, ktorá sa nedá nijako získať.

Žd 11:6a: “Bez viery však nie je možné páčiť sa (Bohu).”

Keby samaritánka vedela, kto je Ten, čo na ňu hovorí, padla by ako podťatá, pretože sám Boh ku nej prišiel. Preto jej Ježiš ukladá na srdce, že keby vedela kto On je, prosila by ona Jeho o vodu, ktorá uhasí smäd raz a navždy. A tu nejde o smäd fyzický, ale smäd po pravde – kto som, odkiaľ som sa tu vzal, kam idem, je po smrti život, je večný život, ako sa dá získať? Všetky tieto veci sú obsiahnuté v Bohu. Taktiež ďalšie veci akými sú – pokoj v srdci, vyrovnanosť so životom, prijímanie ťažkostí, chorôb, smrť. Všetky tieto veci uháša jediná vec na svete – viera v Boha skrze Krista, ktorý je živou vodou.

Duša človeka sa musí tešiť a radovať z Pána, ukladať sa k Jeho nohám, ako dieťa, ktoré sa vinie k svojej matke. Spomienka na Pána dáva duši väčšiu radosť, ako fyzická voda, ktorá hasí smäd v tom naväčšom teple. Preto Pán Ježiš sa v noci budil a išiel sa napojiť z prameňa – z Boha Otca, ktorý bol prameňom duchovnej vody a to skrze modlitbu.

Načierajme preto z tohto prameňa aj my, každým dňom, každou hodinou. Tak ako mávame smäd a pijeme niekoľkokrát denne, choďme k Duchovnej skale, ktorou je Kristus, z ktorého vyviera večná voda a dajme piť našej duši. A to – častým pripomínaním sa Pána, modlitbou, premýšľaním, rozjímaním.

1Kor 10:4: “A všetci pili ten istý duchovný nápoj, pili totiž z duchovnej skaly, ktorá šla za nimi, a tou skalou bol Kristus:

Amen…

Pokračovanie…