Títus, biskup, ktorému Pavol adresoval listy v Písmach.

Medzi tisícami pohanov, ktorých apoštol Pavel, apoštol národov, kázaním o Kristu ukrižovanom na pravú vieru obrátil, nachodí sa aj Títus. Podľa svedectva Jána Zlatoustého a iných narodil sa v Korinte z rodičov pohanských. Od svojej mladosti viedol život cnostný, utiahnutý a panenský; usilovnosťou svojou vzdelal sa aj v umeniach a rečiach. Keď Pavel prvý krát do Korintu prišiel a tam kázal, slovo jeho vniklo aj do srdca Títovho; on uveril a dal sa vo viere kresťanskej dokonale vyučiť.  Pavel tešil sa nad jeho mravmi a schopnosťami a pokrstil ho.

Títus však s týmto nebol spokojný, lež javil hneď veľkú horlivosť nie len v učení sa, lež aj vo vyučovaní druhých. Aké veľké pokroky musel robiť Títus v spasení a vykonávaní bohumilých cností hneď po svojom obrátení sa na kresťanstvo, to odtiaľ vysvitá, že Pavel uzavrel s ním zväzok najužšieho priateľstva, vzal ho so sebou na cestu, v listoch svojich menuje ho bratom a spolupracovníkom svojím a bol mu vrelou láskou oddaný.

V Antiochii vznikla medzi tými, čo z pohanov a Židov stali sa kresťanmi, okolo roku 50. veľká roztržka. Niektorí totiž z bývalých Židov horlili za udržanie židovských obradov pri krste a hovorili: «Ak sa nedáte obrezať podľa zákona Mojžišovho, nemôžte spasení byť.»

Týmto, pravda, obrady židovské stavali nad krst a vystavili mladú Cirkev veľkému nebezpečiu, že sa na dve stránky roztrhne. Aby teda bol sporu koniec, obec Antiechenská poslala na čele sprievodu Pavla a Barnabáša do Jeruzalema; na tejto ceste sprevádzal apoštola aj Títus. V Jeruzaleme však tí, čo zo židovstva pokrstení boli, naliehali na to, aby bol Títus obrezaný. Avšak ako Pavel tak aj Títus tomu odporovali; následkom čoho na sneme cirkevnom, ktorý za tou príčinou apoštolovia a najstarší celej Cirkvi držali, vyslovené a ustanovené bolo: «že Boh z pomedzi Židov a pohanov vyvoliť si chce ľud k velebeniu mena svojho, že teda medzi týmito všetok rozdiel prestal a že otroctvo zákona povznieslo sa k duchu kresťanskej slobody.»

Roku 56. poslal apoštol Pavel, ktorý sa za čas v Efezu zdržoval, milého učeníka svojho do Korintu, mesta gréckeho, kde už veľká obec kresťanská kvitla, aby tam medzi veriacimi pohoršenia a roztržky vyrovnal. V meste tomto totiž mnohí z pohanov pokrstení viedli život slobodný, odvolávajúc sa pri tom na apoštola Pavla, druhí zas zo Židov úzkostlivo opovrhovali všetkým, čo sa rovnalo pohanským obyčajom, odvolávajúc sa na Petra. Títo sa nazývali Petríni, tamtí Pavlíni, kým tretí pridŕžali sa Alexandrinského učiteľa Apolla.

Keď Títus s listom do Korintu prišiel, prijatý bol zo všetkých strán s najväčšou úctivosťou; a pretože naplnený bol najvrelejšou láskou a slobodu evanjelickú tak si bol zamiloval, že ani to od veriacich prijať nechcel, čo sa k životu jeho zdalo byť potrebným, vľúdnym svojím chovaním v krátkom čase tak ďaleko to doviedol, že všetko pohoršenie odstránené bolo a vinice opäť na cestu pravdy privedení boli. Skončil sväté dielo zmierenia vrátil, sa späť k  Pavlovi, aby mu správu podal o svojom blahonosnom účinkovaní v Korinte.

Po nejakom čase však znovu navštívil toto mesto, aby tam z naloženia Pavla almužnu pre chudobných v Jeruzaleme a Judei zbieral. Pavel odišiel medzitým na ostrov Krétu, a kázal tu sv. Evanjelium. Títus ho tiež sem nasledoval. Pretože však Pavla povolanie a starosť o mnohé cirkvi, ktoré založil, do iných zemí volali, nechal na Kréte učeníka svojho, aby on dielo započaté dokonal, sv. Evanjelium ďalej kázal, z obce do obce putoval, nové cirkvi zakladal a na čelo ich hodných biskupov a pastierov ustanovoval.

Roku 66. písal  Pavel Títovi týmto cieľom list, v ktorom mu k vedeniu biskupského dozorstva zvláštneho poučenia udelil a jeho vo všetkých cirkvách po celom ostrove za svojho námestníka ustanovil; spolu mu ale naložil, aby sa k nemu do Nikopolu vrátil. A takého učiteľa hodný učeník akým bol Pavel, Títus s vrelou láskou plnil ťažké povinnosti úradu svojho, nie ale bez ťažkosti: pretože Krétčania už vtedy známi boli po svete ako lúpežníci, bitkári, klamári, ako ľudia falošní, výstupní a leniví; Títus teda mal ťažkú prácu, kým tento skazený ľud viere kresťanskej získal a v nej upevnil.

Horiac túžbou, ohlasovaním sv. Evanjelia všetky národy bez rozdielu na cestu pravdy doviesť, šiel medzi Slovanov do Dalmácie, položil aj tu základ nového života, otvoril veriacim celú láskavosť apoštolského srdca svojho, prečo Slovania Dalmácie ctia ho ako svojho apoštola a otca pravej viery svojej.

38 rokov plnil svätý muž tento úrad svoj biskupský s najväčšou horlivosťou.  Ján Zlatoustý svedčí o ňom, že v panenskej čistote až do smrti zotrvával. Preto akoby za odmenu, keď v 94. roku veku svojho ducha svojho Otcovi nebeskému navrátil, okolo mŕtvoly stojaci videli tvár jeho žiariacim svetlom ožiarenú.