Spoveď poddôstojníka v I. svetovej vojne v zákope (Wilhelm Busch)

Bola to riadna mela! Skutočný Verdun 1916! Podľa mapy sa naše zákopy tiahli cez les Chaume. Ale z lesa už nebolo okrem niekoľkých roztrieštených pňov nič vidieť. Možnože tu kedysi bol skutočný les so stromami a listami. Možnože tu kedysi spievali vtáci. Teraz tu hvízdajú svoju zradnú pieseň guľky automatických pušiek. Les bol už stonásobne preoraný. A hrozne to tu zapáchalo po mŕtvolách.

Tam sme teda stáli v jedno predpoludnie tesne natlačení v zákopoch. Nad nami zavýjali granáty, hvízdali a bublali nosiče smrti.

„Ešte päť minút, potom…!” šepkal poddôstojník. Áno, potom! Potom vybehneme zo zákopov, budeme sa potkýnať na drôtených prekážkach a budeme hádzať ručné granáty proti živým ľudským telám. A keď budeme mať šťastie, o desať minút zaujmeme francúzske pozície na druhej strane.

„Ešte štyri minúty!”

Vtom – rachot! Len treskot, zavýjanie a rinčanie! Výkriky! Strieľali naši mínometníci, ale príliš blízko. Nijaký div: Boli sme len pár sto metrov od Francúzov.

Výstrel za výstrelom dopadal na okraj našich zákopov. Už sa aj Francúzi spamätali a spustili pekelnú krížovú paľbu. Bezhraničný zmätok!

Tam sa celá skupina bez slova zrútila. Tu beží v zákope ranený – krvácajúci a stonajúci. Rozpútalo sa peklo! Každý hľadal nejaký úkryt!

Vtlačil som sa do priehlbiny nedokončeného krytu – iba štvrť metra do steny zákopu. Ale je to predsa trochu kryt.

„Ešte tri minúty!” Minúty? Bola to večnosť!

Vtom skočil ešte jeden do môjho krytu. Pritláčal sa na hlinenú stenu. Letmo som sa naňho pozrel. Nepoznal som ho. Bol to sanitný poddôstojník s hustými fúzami. Pod oceľovou helmou bol smrteľne bledý. V očiach sa mu zračila hrôza.

Hovoril. Jachtal. Slová sa z neho valili.

Usmial som sa: „Len pokoj, kamarát, to prejde!” Začal hovoriť jasnejšie.

V rýchlom chvate mi rozprával – mne, mladému vojenskému dobrovoľníkovi -, že je smilníkom. Do zavýjania granátov a mín, do rachotu výstrelov, do svišťania črepín sa spovedal, ako podvádzal svoju ženu. A potom – nový hriech! Ako mladší sa dopustil krádeže. Pomaly som porozumel jeho hrôze. Boh ho chytil za golier. A vtom sa prebudili všetky staré hriechy. Všetky, či chcel, alebo nie, musel ich vyznať: jeden po druhom.

Bol som zdesený. Ticho som počúval jeho spoveď.
Zákopmi sa nieslo volanie: „Von! Do útoku!”
Vyliezame rebríkmi do zúriaceho boja, do nepriateľského zákopu.
Poddôstojníka som nikdy viac nevidel. Asi padol.

Ale odvtedy viem, ako to bude v posledný súdny deň. Keď nám budú vzaté všetky istoty. Keď sa prebudia všetky naše hriechy. Keď vyjde najavo všetko, všetko! A — či chceme, alebo nie — budeme ich musieť priznať.

Aké to bude desivé, to som videl v tých troch minútach v zákopoch pri Verdune.