Ako farár Busch zmieril znepriatelené strany na život a na smrť (Príbehy)

Príbehy evanjelického farára Willhelma Buscha

Bola hlboká noc. Niekto rozčúlene zvonil pri dverách. Narýchlo som sa obliekol. Vonku stála mladá žena vo vysokom štádiu tehotenstva. Dobre som ju poznal. Bývala so svojím mužom v obrovských bytovkách, ktoré sa už dávno stali obeťou bombardovania. Bol to hrozný dom. Bývalo tam 40 rodín. Vlastník sa mi raz žaloval: „Každú zimu býva zábradlie odmontované a spálené.”

Mladá žena stála s vydesenou tvárou predo mnou. Spočiatku som vôbec nechápal, o čo ide. Napokon som pochopil: Išlo o spor so švagrom, ktorý nemal byt a robil si nárok na izbu mladých ľudí. Švagor mal zvláštnu skupinu „haviarov” (tak sa označujú baníci) ako bojovú jednotku. „Chcú môjho manžela prebodnúť a mňa vyhodiť!” kričala hystericky žena.

„Dobre! Hneď prídem,” povedal som. „Len sa musím najprv lepšie obliecť. Choďte vopred a povedzte, že prídem.”

O dobrú polhodinu som vystupoval tmavými schodmi. Zábradlie zase chýbalo a pohyb po schodoch bol riskantným podujatím.

Tak, tu je tretie poschodie. Kráčal som ďalej dlhou chodbou. Zrazu niekto zareval: „Stoj! Lebo ťa zabijem!” Vo dverách stál mladý manžel za bezpečnou barikádou z nábytku. V ruke držal silný obušok.

„Len pokojne!” zvolal som, „prichádza farár!”

„Ach tak! Myslel som, že už prichádzajú tí druhí.”

„Človeče! Tak ma už pustite dnu!” Barikáda bola odsunutá nabok. V izbe horel len malý oceľový lampáš. Lampa bola v predchádzajúcom zápase rozbitá na kúsky. Podlaha bola klzká.

Dozvedel som sa, že to bola večera. Ako prvá bola predtým hodená do hlavy. Črepiny mi škrípali pod topánkami.

„Kde sú tí druhí?” Vzadu v izbe, kam sotva prenikalo svetlo, ležala žena a nariekala. „Tí druhí sedia hore v byte u Kochových a radia sa, ako ma odtiaľ vyhodiť.” Nič iné mi nezostávalo — musel som ísť hore k útočníkom. Teda ešte raz na schody bez zábradlia! Na štvrtom poschodí bolo hneď počuť, kde sa konalo nepriateľské bojové zhromaždenie. Udivovalo ma, ako tí, ktorí na tomto poschodí bývali, mohli pri takom hluku spať. Možno aj oni boli hore, len sa neodvážili sťažovať.

Kopancom som otvoril dvere: Nezariadená izba. Na stole dve fľaše alkoholu. Muži a ženy sedeli okolo. Keďže nebolo dosť stoličiek, niektorí si posadali na podlahu, chrbtami sa opierali o stenu a nohy mali vysunuté do všeobecného zmätku.

Keď som vstúpil, nastalo ticho. Všetci si mysleli, že prišla polícia. Bol to však iba farár.

„Čierny drozd!” zvolal jeden opovržlivo do ticha. Nebezpečná nálada stúpala. Zmocňovali sa ma strach a úzkosť. A nečuj ne pre ľudí, ktorí boli práve okolo mňa, volalo mi srdce k môjmu nebeskému Otcovi o pomoc: „Pane! Ty si Danielovým levom zatvoril tlamy. Skroť aj týchto divých ľudí!”

„Muži!” povedal som, „je dobré, že ste sa tu zhromaždili. Musíme si o tejto záležitosti v pokoji pohovoriť!” Nejaká žena čosi bezočivo zavrešťala. „Drž hubu!” povedal som jej surovo. „To je chlapská záležitosť!” Všeobecné súhlasné pritakávanie mužov ma potešilo. Viditeľne boli radi, že tá bezočivá žena bola odstavená.

„Teda – čo sa deje? Najprv sa musí vyjasniť prípad. Ale nech hovorí vždy iba jeden!” S tým som si sadol na podlahu, na jediné voľné miesto. Muži sa trochu posunuli a prijali ma takto do spoločenstva.

Nasledovalo rokovanie. Bola to spletitá právna záležitosť. Nedokázal som to objasniť. Tak som povedal: „Teraz urobíme dve veci. Po prvé: Jeden z vás pôjde ako vyslanec do toho sporného bytu a povie, že už môžu tie barikády odstrániť. Pre dnešnú noc je vojna skončená. Po druhé: Zajtra skoro ráno sa stretnú všetci, ktorí nemajú raňajšiu zmenu, o 9. hodine tu pred domom, a ja pôjdem s vami do bytového podniku. Zaručujem vám, že švagor izbu dostane.”

Tak sa aj stalo.

„Nuž, už môžete ísť domov!” mienil môj sused, ktorý sedel vedľa mňa na podlahe. Zasmial som sa: „Teraz sa ma už chcete zbaviť, aby ste mohli pokračovať v chfastaní! Z toho nebude nič.

Ja vás všetkých odprevadím domov. Kto prijme toho švagra – bezdo-movca – k sebe do rána?” Jeden z nich sa prihlásil.
„Dobre! Tak už poďme!”

Všetko vyrazilo na cestu. Napriek svojej únave som nemal pokoja, kým som aj posledného neodprevadil na prah jeho domu.

Potom prišlo ráno! Tiahol som na čele asi dvanástich divých chlapov k bytovému podniku. Nevedel som, či to bola len ich solidarita, že sa toľkí pridali. Asi to bola skôr ich zvedavosť a nádej na sklamanie, ktoré sa farárovi na bytovom úrade dostane. Mne bolo zle. Zaručil som sa za získanie izby. Čo ak sa to nepodarí?
Tajne som spínal ruky: „Pane, Ty dokážeš pomôcť!”

Úrad sa nachádzal v dlhej budove. Tak mohli úradníci zo svojich nízkych okien dobre vidieť, ako sa táto nebezpečná skupina približuje. Tvárili sa ustarostené. Doba bola vtedy veľmi neistá.

A potom to prekvapenie, keď uprostred skupiny odhalili nesmelého farára. To bolo zvláštne! Vo chvíli sa zbehla skupina úradníkov. Tváril som sa nevrlo a chcel som hovoriť s vedúcim.

Čoskoro som sedel oproti nemu, zatiaľ čo bolo predo dverami počuť výstražné hundranie môjho divého sprievodu. Dobre mi padlo, keď som videl jeho duchaplnú tvár, čo na mňa spoza okuliarov prívetivo hľadela. Vylial som mu srdce. Vedúci sa najprv zasmial, potom si utrel oči a napokon pomohol.

To bola vzácna chvíľa, keď som pred budovou medzi biednym trávnikom a holými kríkmi mohol môjmu ľudu oznámiť to nádherné riešenie všetkých sporov.
„Nuž, poďme to teraz zapiť!” zvolal uspokojené najdivší, ktorého sa záležitosť najmenej týkala.

Usmial som sa na neho: „To neprichádza do úvahy! Teraz pomôžeme švagrovi nasťahovať sa. A každý nech sa doma pozrie, či nemá nejaký tanier alebo lampu pre ten biedny pár, ktorému ste včera večer všetko zničili.”

Plán bol jasný. Žičlivosť na celom fronte! Unavený som sa uberal domov zaprášenými ulicami.

V mojom vnútri sa teraz škriepili dva hlasy.

Jeden tvrdil: „Preto študuje niekto teológiu, aby napokon zvádzal také boje. Keby naši učení profesori vedeli, s akými problémami sa my na fronte trápime!” Skrátka, bol to mrzutý hlas. Druhý hlas však bol veľmi veselý. Stále nôtil: „Pokoj na zemi! Pokoj na zemi! A kto tomu pomáha, je posol Kráľa pokoja – Kristus Kráľ!”

Rozhodol som sa počúvať iba ten druhý hlas. A tak sa radujem z mojej práce.