Lucian, mučeník +312 (Kresťanskí hrdinovia)

V Ázii na brehoch rieky Oronty, v plodnej doline, stojí chatrná osada Antakia, plná starobylých rozvalín, ale oku a srdcu kresťanského pútnika veľmi milá. Rozpadnuté miesto toto je starodávna Antiochia, sídelné miesto týrskych kráľov a neskôr kresťanov. Apoštoli Peter a Pavel mnoho ľudí obrátili v Antiochii na vieru kresťanskú; ona je kolískou mena kresťanského; tu sa veriaci najprv nazývali kristiani, kresťania. Na biskupskej stolici v Antiochii prvý sedel sám hlava apoštolov, Peter, preto biskupstvo toto vo veľkej vážnosti stálo u celej cirkvi kresťanskej; odtiaľ pošli početní diakoni, biskupi, patriarchovia a mučeníci, všetko mužovia učení a svätí, medzi ktorými nie posledné miesto zaujíma Lucian, mučeník.

Lucian narodil sa v meste Samosate, v Síri, z kresťanských a bohabojných rodičov. Už v dvanástom roku veku svojho stal sa sirotou bez otca a matky. Rozdelil celý svoj majetok medzi chudobných, odišiel do mesta Edessy, aby tam u slávneho učiteľa Makária, pomocou vtedajších vied, filozofie a rečníctva, pripravil sa k náležitému spytovaniu sv. písma a k vedeniu nábožného a svätého života kresťanského. Aby si potrebného vyživenia zaopatril, prepisoval sv. knihy pre zámožných veriacich. Takto žil o samote výlučne Bohu medzi svojimi knihami; písal nielen rukou, ale i pobožnou mysľou, spytujúcim duchom, a nadobudol tak veľkej učenosti.

Z Edessy odišiel do Antiochie. Prísny kresťanský život Luciana obrátil na seba pozornosť tamojšieho biskupa; ten vysvätil ho za diakona. Lucian sotva stal sa diakonom, hneď s najväčšou horlivosťou začal kázať slovo Božie. Biskup antiochenský skúsiac i veľkú učenosť Lucianovu, naložil mu, aby písma sväté opravil. Do písem totiž starého i nového Zákona vkĺzli sa, buď nepozornosťou odpisovateľov, buď zlomyseľnosťou kacírov, početné chyby na úkor čistej viery a neskalenej cnosti. Lucian prevzal obrovské dielo toto, porovnal písma sv. s najstaršími a najlepšími rukopismi, a vydal opravenú osnovu písma svätého, ktorú všetky východné cirkvi jednohlasne prijali. Z Antiochie prišlo Lucianovo sv. písmo aj do Carihradu, skadiaľ preložené do staroslovančiny prešlo až na naše kraje slovenské.

Roku 303 zdržoval sa Lucian v meste Nikomédii, keď cisár Dioklecian, rozpálený hnevom proti kresťanom, vydal ukrutný prvý rozkaz k prenasledovaniu ich. S mnohými inými vrhli aj Luciana do väzenia. Medzitým Lucian vyslobodený bol zo žalára a odišiel do Antiochie.

Konečne však prišla hodina, v ktorej mala byť vyplnená jeho vrelá túžba: vyliať krv svoju za Krista. Koncom roku 311, keď cisár Maximian na krátky čas zastavené prenasledovanie kresťanov obnovil, bol Lucian, na udanie jedného kacírskeho duchovného, po druhýkrát lapený a do mesta Nikomedie, kde na ten čas cisár sa zdržoval, odvedený. Na ceste do Nikomedie prišiel Lucian do jednej osady, kde len nedávno 40 kresťanských vojakov od strachu pred hroznými mukami pravú vieru svoju bolo zaprelo. Lucian týchto odpadlíkov tak dojímavo napomínal, že odpadnutie od viery oľutovali, Krista opäť vyznali a život svoj smrťou mučeníckou dokonali.

V Nikomedii Lucian ešte viac pohanov získal kresťanstvu a mučeníctvu. I rozniesla sa povesť, že na koho Lucian pohliadne, každý zrieka sa pohanstva. Z tej príčiny sudca netrúfal si pozrieť mu do očí a rozprával sa s ním spoza opony, ktorá v súdnej sieni medzi ním a Lucianom prevesená bola. Pri prvom výsluchu oddal Lucian sudcovi spis na obranu kresťanov; na otázky: kto je a odkiaľ prichádza, z akých rodičov pochádza, aké remeslo prevádza, čím sa živí?

Lucian odpovedal pokaždé slovami: «Ja som kresťan.» Tyran mu hrozil pecou horúcou, do nej má hodený byť; hrobom, do ktorého má byť zahrabaný za živa; kolom s nožmi obsadeným, na ktorom rozsekaný má byť na kusy: avšak Svätý stál zmužile a ku všetkému tomuto sa usmieval. Touto stálosťou zahanbený ukrutník dal Svätého roztiahnuť na škripci a telo jeho obsypať ranami, a keď i v tomto stave vo svojej viere stály zotrvával, vzali a položili ho na ostré črepy, na ktorých cez štrnásť dní nepohnute ležal. Tu mu nedali žiadneho pokrmu; len niekedy ponúkali mu najchutnejšie pripravené jedlá z mäsa, modlám obetovaného. Ale vyznavač premohol v sebe mocný pud prirodzenosti mocnejšou ešte láskou k Spasiteľovi. Milosťou Božou posilnený volil radšej umrieť, nežli niečo z nečistých obetí okúsiť.

Pätnásteho dňa poslal tyran jedného zo sluhov svojich do žalára, dozvedieť sa, či Lucian ešte žije? Tomu Svätý riekol: «Iď; povedz pánu svojmu: Ja som kresťan!»

Zázračná vytrvalosť Svätého ešte viac rozpálila hnev nepriateľov. Konečne dňa 7. januára 312 ukrutník dal Luciana sťať a mŕtve telo jeho hodiť do mora. Po niekoľkých dňoch voda vyniesla jeho telo na breh neďaleko mesta Drepane v Bithynii, kde ho tamojší kresťania pochovali.

Zobrazuje sa, ako leží na črepoch, kalich mu stojí na prsiach, preto že telo jeho bolo oltárom. Stalo sa to takto. Večer pred smrťou, v deň Zjavenia Pána, prišli mnohí učeníci a ctitelia k nemu a žiadali si naposledy z jeho ruky prijať večeru Pána; ale svätý diakon bol na rukách i nohách spútaný a ku stĺpu prikovaný; v žalári nebolo stola ani stoličky a stráž predo dvermi hrozila prekaziť každý cirkevný obrad. Lucian riekol: «Za stôl, na ktorom by sme večeru Pána konali, poslúži vám moje telo. Vy, bratia moji, predstavujete chrám Boží.»

I položili zhromaždení chlieb a víno na prsia zmučeného Luciana, ktorý ich požehnal a slová sviatostné nad nimi vyriekol. Potom všetci prítomní jeden za druhým prijímali z pŕs mučeníka najsvätejšie telo Pána.

Ján Zlatoustý hovorí v jednej chváloreči na Luciana takto: Kto slová: «Ja som kresťan!» s pozornosťou rozvažuje, nájde v nich najväčšiu múdrosť. Lebo kto hovorí: «Ja som kresťan!» ten oznámil svoju vlasť, svoj pôvod, svoj stav a všetko. Akým to spôsobom? To ti, čitateľu drahý, hneď vyložím.

Kresťan nemá žiadneho stáleho miesta na tejto zemi, jeho vlasť a mesto rodné je nebeský Jeruzalem. Kresťan nepriznáva sa k žiadnemu zamestnaniu pozemskému, jeho život a stav náleží obcovaniu nadzemskému: «lebo obcovanie naše» — píše apoštol (Filip. 3.) — «je v nebesiach.» Kresťan má za príbuzných a susedov všetkých kresťanov, lebo «my všetci sme spoluobčania Svätých a obyvatelia Boží» — ako tenže apoštol (Efez. 2.) píše.

Takto učil tento mučeník spôsobom najvhodnejším, kto a odkiaľ by bol, z akých rodičov pochádza, aký život vedie, a týmto slovom uzavrel beh života svojho a odišiel ku Kristu, ktorému zverený poklad viery neporušený navrátil, zanechajúc stúpencom svojim spásonosné napomenutie, aby o spasenie svoje starali sa s horlivosťou a ničoho tak sa nebáli, ako hrešiť a zapierať Krista.