Ťažká spoveď kresťana – nemilujem blížneho, nemám spasiteľnú vieru, som plný pýchy

Nemilujem svojho blížneho

Nielenže som neschopný položiť za neho svoj život (ako hovorí evanjelium o tom, kto má lásku k svojmu priateľovi), ale ani neobetujem pre dobro svojho blížneho svoje šťastie, svoje pohodlie, svoj pokoj. Keby som ho miloval ako seba samého, ako hovorí evanjelium, jeho nešťastie by ma zarmútilo a jeho šťastie by ma tešilo. Ale naopak, načúvam podivným, nešťastným historkám o svojich blížnych a nie som zarmútený; zostávam úplne nedotknutý, alebo – čo je ešte horšie – nachádzam v tom niečo ako potešenie. Nesprávne správanie svojho brata nezakrývam svojou láskou, ale s odsúdením to rozhlasujem. Jeho dobro, česť a šťastie ma neteší ako moje vlastné, ale akoby boli niečím úplne cudzím; nepotešujú ma. Dokonca vo mne vzbudzujú ľstivé pocity závisti alebo opovrhovania.

Nemám spasiteľnú vieru

Neverím ani v nesmrteľnosť, ani v evanjelium! Keby som bol pevne presvedčený a veril bez pochybností, že za hrobom je večný život a odplata za skutky tohto života, neustále by som musel na to myslieť. Samotný ideál nesmrteľnosti by ma udržoval v bázni pred Bohom a správal by som sa tomto svete ako cudzinec, ktorý sa tu pripravuje na vstup do svojej rodnej zeme. Naopak, vôbec nemyslím na večnosť a považujem koniec tohto pozemského života za hranicu svojej existencie. Hniezdi vo mne tajná myšlienka: “Kto vie, čo bude po smrti?” Ak poviem, že verím v nesmrteľnosť, tak hovorím iba o svojej mysli a moje srdce je veľmi vzdialené pevnému presvedčeniu. Túto skutočnosť otvorene dosvedčuje moje správanie a moja neustála starostlivosť o uspokojovanie zmyslového života.

Keby som s vierou a celým srdcom prijal sväté evanjelium ako Božie slovo, keby som sa ním neustále zaoberal, študoval ho, nachádzal v ňom potešenie a s hĺbkou zbožnosti zameral naň svoju pozornosť! Je v ňom ukrytá múdrosť, milosrdenstvo a láska. To by ma viedlo ku šťastiu, nachádzal by som pokoj v štúdiu Božích zákonov vo dne i v noci. V nich by som nachádzal potravu ako svoj každodenný chlieb a moje srdce by bolo vedené k zachovávaniu zákonov. Nič na zemi by nebolo dosť silné, aby ma od toho odpútalo. Ale v skutočnosti je to naopak – vždy, keď čítam alebo počujem Božie slovo, a býva to len z nutnosti alebo všeobecnej lásky ku vedomostiam, pristupujem k nemu bez napätej pozornosti a zdá sa mi nudné a nezaujímavé. Zvyčajne skončím s čítaním bez akéhokoľvek zisku a som veľmi náchylný prejsť na svetské čítanie, ktoré ma viac teší a v ktorom nachádzam nové a zaujímavé námety.

Som plný pýchy a zmyslovej sebalásky

Potvrdzujú to všetky moje skutky. Keď v sebe vidím niečo dobré, chcem to zverejniť alebo sa s tým pred inými ľuďmi pochváliť, alebo sám seba obdivovať. Aj keď vystavujem na obdiv vonkajšiu pokoru, pripisujem ju svojej vlastnej sile a považujem sa za lepšieho než tí druhí, alebo aspoň za nie horšieho. Keď v sebe spoznám chybu, snažím sa ju ospravedlniť; zakrývam ju slovami “som jednoducho taký” alebo “nemôžem za to”. Hnevám sa na ľudí, ktorí som mnou nejednajú s úctou a považujem ich za neschopných oceniť hodnotu človeka. Chválim sa svojimi darmi a považujem neúspechy v akejkoľvek činnosti za osobnú urážku. Reptám a teší ma nešťastie mojich nepriateľov. Keď sa usilujem o niečo dobré, robím tak preto, aby som dosiahol chválu alebo pre duchovné pôžitkárstvo či svetskú útechu. V krátkosti, neustále zo seba robím idol a sústavne mu slúžim, pričom vo všetkom hľadám zmyslovú radosť a potravu pre svoje zmyselné vášne a chtivosť.

Keď sa nad tým všetkým zamýšľam, vidím, že som pyšný, neverný, neveriaci, bez lásky k Bohu a prechovávam nenávisť k svojmu blížnemu. Môže byť niečo hriešnejšie? Duchovia temna sú na tom lepšie než ja. Hoci nemilujú Boha, nenávidia človeka a žijú v pýche, predsa aspoň veria a chvejú sa pred Bohom. Ale ja?! Môže byť horšie odsúdenie než to, ktoré ma čaká? Vari bude vynesený prísnejší výrok o treste než ten nad nevšímavým a nerozumným, premárneným životom, ktorý poznávam sám v sebe?