Rozjímanie o smrti III. Počet našich rokov býva 70, pri väčšej sile 80, rýchlo sa pominú a my odlietame. (Žalm 90,10)

Jeden panovník posadil za stôl s vynikajúcim jedlom človeka, ktorý mu závidel a ohováral ho na kráľovskom dvore. On mal jesť ale tak, že nad jeho hlavou visel meč na tenkej nitke a preto mohol kedykoľvek spadnúť tomu človekovi na hlavu. Panovník mu k tomu dal výklad, že jeho panovanie sa podobá tejto situácii, nikdy nevie, kedy ho niekto v kráľovstve intríg a kráľovrahov, nečakane nezabije.

Mohol ten človek v kľude jesť jedlo? Mal pred sebou najlepšie jedlo aké kedy videl, najlepšie vône a chute, do sýta sa mohol najesť. Ale mohol v kľude jesť, keď mu visel na tenkej niti nad hlavou meč, ktorý kedykoľvek mohol spadnúť? Či miesto užívania si jedla, sa nepozeral stále hore nad hlavu, či meč nepadá dolu?

Takto je to aj s našim životom. Nikdy nevieme, kedy deň nášho odchodu bude ten posledný. Niekto môže čítať tieto slová a bude to posledné, čo vo svojom živote prečítal. Aj my máme zavesený nad hlavou meč smrti a preto je bláznivé, ak človek hoduje, je veselý, pyšný a myslí si, že smrť je niekde v nedohľadne. Pri takomto zatemnení rozumu, sa človek začne dokonca rúhať a pod vplyvom alkoholu si myslí, že Boha niet.

Spomeňme si na Bélšaccára, ktorý vystrojil obrovskú hostinu o 1000 ľudí. Všetci pili víno a Bélšaccár sa išiel rúhať Hospodinovi, keď dal priniesť nádoby z Božieho Jeruzalemského chrámu, a z tých pili všetci víno ktoré tieklo potokom, pritom vzdávali chválu modlám:

Dn 5:3-4: “Priniesli teda nádoby zo zlata, ktoré odniesli z chrámu, Božieho domu, ktorý je v Jeruzaleme, a pil z nich kráľ, jeho veľmoži, jeho manželky aj vedľajšie ženy. Pili víno a vzdávali chválu bohom zo zlata, striebra, bronzu, železa, dreva a kameňa.”

Tento pyšný panovník netušil, že meč nad jeho hlavou sa uvoľňuje a padá mu na hlavu. V tej noci zomrel! Nie prirodzene, lež bol zavraždený:

Dn 5:30: “V tú noc chaldejského kráľa Bélšaccara zabili.”

Mnohí ľudia sa zdravo stravujú, cvičia, chcú sa dožiť dlhého veku. Je to správne, starať sa o telo, pretože telo je nám dané ako dar a bude vzkriesené. Ale starať sa o telo preto, aby sme dlho žili a užívali si života, je nerozumné. My máme vyhradený vek nášho života a nikto si nepredĺži čas na tejto zemi ani o lakeť – čo je stará dĺžková miera:

Mt 6:27: “A kto z vás si môže svojou ustarostenosťou predĺžiť život čo len o jediný lakeť?”

Boh pred nami skryl deň našej smrti. Dobré to je v tom, že ak by sme vedeli dátum smrti, boli by sme frustrovaní. Na druhej strane, by sme si mohli pred Bohom vysporiadať účty.

Predstavme si, že by sme v občianskom preukaze nemali len deň narodenia, ale aj deň smrti. Chceli by sme si vziať nejakú ženu, žena muža, ale keby skoro odchádzal zo života, nevzali by sa. Kolegovi by sme pre pozreli do preukazu a povedali mu – veď ty zomrieš o 5 rokov skôr ako ja.

Keby sme mali mesiac do konca života, ako by sme tento mesiac prežili? Mnohí by sa opíjali až do dňa svojej smrti, aby zabudli. Ale múdri ľudia by si dali do poriadku vzťah s Bohom, aby odišli v pokoji do večnosti. Ale prečo tak ľudia nekonajú dnes? I keď nevedia, dokedy budú živí, predsa ich môže smrť zastihnúť kedykoľvek.

V tom je múdrosť Boha. Ak by sme vedeli, že budeme žiť ešte 40 rokov, robili by sme čo by sa nám zachcelo, až posledné dni pred smrťou by sme sa venovali Bohu. Ale takto nepoznáme deň našej smrti, ktorá môže prísť kedykoľvek a preto je múdre žiť tak, akoby sme mali dnes zomrieť. Pán Ježiš preto napomína učeníkov a tým pádom aj nás – jediným slovom – BDEJTE! Buďťe pripravení.

Chutné jedlo, opíjanie sa svetom a jeho rozkošami, sa končí v tom momente, ako rozpoznáme nad sebou zavesený meč, ako v hornom príbehu. Jedlo už potom tak chutné nebude, vône nebudú človeku nič hovoriť.

Žalmista hovorí o človeku, že má obmedzený počet rokov, a to na 70 až 80. Nájdu sa výnimky, ktoré prekročia 90 i 100 rokov života, ale to sú zlomky percent. Veľa ľudí sa nedožije ani spomínaných 70 až 80 rokov.

Ž 90:10: “Počet našich rokov býva sedemdesiat, pri väčšej sile aj osemdesiat; ich pýchou je len lopota a strasť, rýchlo sa pominú a my odlietame.”

Na inom mieste žalmista túži po múdrosti, pretože múdrosť je v tom, aby človek rozjímal o svojej smrti. Preto je napísaný v žalmoch tento verš:

Ž 39:5: “Hospodin, daj mi poznať, kedy skonám, a aký je počet mojich dní, aby som si uvedomil, aký som pominuteľný.”

Kazateľ hovorí, že všetko je len márnosť nad márnosť, okrem milovať Boha, ktorý človeka môže vzkriesiť zmŕtvych.

Kaz 1:2: “Márnosť márností, povedal Kazateľ, márnosť márností, všetko je márnosť.”

Ľudia tohto veku sú múdri čo sa týka tela. Kupujú si lieky ak ochorejú, zmenia stravu, začnú cvičiť, športovať, idú do kúpeľov, na masáže. Čo sa týka duše, tu sú naopak úplne hlúpi. Duša je chorá, je hriešna a temná, ale o ňu sa vôbec nestarajú. Nedávajú jej duchovný pokrm, neočisťujú si svedomie, nevyznávajú hriechy, nevzývajú Boha v Trojici, ktorý ako jediný má moc darovať človeku večnosť. Duša tak hynie, neočistená, biedna, špinavá. V deň smrti sa človeku potom zaťažko odchádza z tohto sveta, v ktorom mal ešte toľko veľa svetských plánov, pritom jeho duša bola ako vo väzení, trýznená telesnosťou.

Preto písmo hovorí o múdrom vykupovaní času. Stanovený čas ktorý máme, okrem práce pre spoločnosť a rodinu, máme využiť pre Boha a jeho oslavu.

Ef 5:16: “Vykupujte čas, lebo dni sú zlé.”

Východní askéti mali pre smrť rozjímanie, ktoré sa zdá západnému človeku morbídne. Rozjímali takto:

Predstav si, že tvoje telo leží, mŕtve, nehybné, uložené v truhle, chodia sa na teba pozerať známi, rodina, priatelia.

Potom si predstav, že tvoje telo leží pod zemou, začína sa rozkladať sa a strašne zapáchať. Červy preliezajú mäsom a sýtia sa tvojimi vnútornosťami.

Potom – tvoje telo stráca mäso, je omotané už iba cievami, pospájané šľachami, práchnivie a zostáva len kostra.

Toto je bieda tela, toto bol človek, plný pýchy, hriechu, zloby – táto kopa kostí. Prežil roky, v plnosti sily, mal rodinu, deti, pracoval, namáhal sa. Tiež si myslel, že smrť sa ho netýka, ale pozri na tie kosti, lebku – tu ležia a jeho meno vybledlo. Nikto si na neho nespomenie, nikto dnes neocení jeho skutky.

Ale čo duša? Kam sa podela? Toto telo, tak strašné na pohľad opustila. Ale či nie je na tom duša horšie ako toto telo? Telo nevie o sebe už nič a je mu jedno že sa rozpadá. Ale čo duša? Kde je tvoja duša človeče? Je pri Bohu, alebo sa rozpadá v hlbinách pekla? Pán nám hovorí, že podobný červ ako ten zemský, je v pekle. Preto nám povedal tieto strašné slová:

Mk 9:43-44: “Ak ťa zvádza ruka, odtni si ju; lepšie ti o jednej ruke vojsť do života, než s oboma do pekla, do neuhasiteľného ohňa kde ich červ neumiera a oheň nevyhasína.”

Máš vysporiadaný život s Bohom? Pretože len od toho závisí tvoja večnosť. Ešte dnes učiň pokánie a oľutuj svoj hriešny život a uver v Pána, pretože aj z týchto príkladov vidíš, že zajtra ti nemusí byť dopriate, aby si to urobil, keďže túto noc máš neistú…

Amen…