Modlitba pôst a nereptanie – Pokora

Nereptanie. Čo to je? Prečo človek reptá, či už cez svoje pery, alebo vo svojom srdci? Ide o nedostatok pokory a poddajnosti. Srdce kamenné sa nechce skloniť pred Bohom a blížnym, chce byť navrchu, chce panovať, chce si samé určovať pravidlá života a viery.

Štíty hôr sú krásne a veľmi vysoké. Boh ich stvoril pre naše potešenie, kedy pohľad na vysoké vrchy, v našom srdci tvoria radosť, zo zmyslu pre krásu. Ale štíty tak krásne a vysoko sa vypínajúce, nedávajú človeku jedlo, neprinášajú úrodu, nič na ich vrcholcoch nerastie. Je tam iba kameň, skala a sneh. Ak chceme nájsť úrodnú zem, musíme zísť dolu, veľmi hlboko pod tieto štíty, do najnižších častí krajiny.

Tak je to aj s človekom. Ak je človek pyšný, ak sa vypína ako vrcholky hôr, ak nosí hlavu veľmi vysoko, môže krásne rozprávať, môže byť elegantne oblečený a upravený, ľudia sa ho stránia. Taký človek neprináša úrodu rovnako tak, ako ju nemôžu prinášať vrcholky hôr. Na tomto krásnom obraze nám Boh ukazuje, aby sme sa poučili.

Pokora je dnes slovo takmer nenaplnené a to nielen vo svete, ale hlavne v cirkvi. Všade sa vládne veľkými rečami, mohutnými gestami a filozofiou, ale pokora chýba. Pokora je pritom bránou k nebesiam, je opakom pýchy, ktorá Boha neprijíma, ani prijať nemôže.

Jk 4:6: “Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.”

Nezameriavame sa v tomto texte na ľudí, ktorí sú vzdialení od cirkvi, ale na tých, ktorí si hovoria kresťania. Ak je kresťan pyšný, protiví sa mu Boh, i keď sa k Nemu bude modliť, vzývať Ho a chváliť. Mnohí ľudia idú do cirkvi kvôli tejto veci – aby sa mohli dohadovať o slovíčkach a teologických pletkách. Nie kvôli Bohu a poddajnosti voči Nemu, ale kvôli sebe a svojej výstrednosti. Napriek tomu, že Boha oslavujú, vo svojom srdci Mu nedávajú prvé miesto.

Pavol toto vidí už v prvotnej cirkvi, že sa kresťania dohadujú o tom, akú formu krstu majú mať, kto ich má pokrstiť – jedni sú Pavlovi, druhí Petrovi. Kto na nich vložil ruky a akým spôsobom, akou formulkou sa nad nimi pomodlil. Ďalší hľadajú novosti a novinky v oblasti viery a preto miesto upevnenia sa vo viere, ktorá je tu od času apoštolov vyhlasujú – neustále musíme vieru po novom formulovať, aby bola zrozumiteľnejšia – pritom taká viera je čím ďalej tým viac nejasnejšia. Mnohí zase neprijímajú vieru cirkvi o posledných časoch, špekulujú ako to bude so zmŕtvychvstaním kresťana, ako bude prebiehať posledný súd a kedy. Pavla hnevajú tieto reči, ktoré poznáme aj z dnešnej doby a tak píše:

Žd 6:1-2: “Preto nechajme teraz začiatočnícke učenie o Kristovi a povznesme sa k dospelosti. Neklaďme zase znova základy, hovoriac o pokání z mŕtvych skutkov, o viere v Boha, učení o krstoch, o kladení rúk, o zmŕtvychvstaní a o večnom súde.”

Pavol počíta s tým, že ľudia uverili v Krista Pána a preto teraz majú kráčať cestou úzkou a tá začína tam, kde je pokora. Pokora odhaľuje začiatok tejto cesty, ktorá je ľudským očiam skrytá, preto pokora vedie človeka nielen k začiatku, ale ho ženie počas celej tejto cesty, k úzkej bráne, ku ktorej tak málo kresťanov príde.

Mt 7:13-14: “Do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú.”

Pokora znamená, pokoriť sa pod Boha a pokoriť sa aj pod stvorenie Božie – človeka. Pokoriť sa tiež pod články cirkvi – z času, kedy bola jedna, jednotná. Mnohí pyšní ľudia, ktorí chodia do cirkví, stratili spásu, keď popierajú základné kresťanské piliere učenia – napríklad Svätú Trojicu. Pyšní ľudia totiž chcú všetko prehodnocovať, naprávať, prispôsobovať učenie sebe miesto toho, aby všetko prispôsobovali Bohu. Aj keď budú tvrdiť, že veci ktoré hlásajú sú od Boha, sú z jeho slova z Písma, ich výklad je špatný a odzrkadľuje sa to na ich pyšnom konaní.

Pokora začína tam, kde človek prijíma Božiu vôľu. Čo je Božia vôľa? Prijímanie maličkostí nášho života, ktoré denno-denne prichádzajú. My máme nejaké plány, v tom nám zavolá niekto a prosí nás o pomoc, ale my nemôžeme, pretože pre nás je prednejšie naše pohodlie a náš život.

Mnohí kresťania hovoria, že sa modlievajú za lepšiu prácu, lepší plat, pritom nevedia, že každá minúta nášho života je od Boha. Boh nám dáva do jedného dňa množstvo prípadov a krížení, ktoré narušujú naše plány a to sa nám nepáči. Stačí ísť cestou autom, kde nám niekoľko vodičov vbehne do dráhy a my sa hneváme, reptáme a trúbime, prídeme domov celí namrzení.

Boh nám mení naše denné zvyklosti, v ktorých by sme chceli žiť a dáva nám situácie, kde máme povedať – AMEN – ale my neprijímame nové okolnosti, hneváme sa a upadáme tým pádom do hriechov. Pokora je o prijímaní tých najdrobnejších situácií v našich životoch. A my nevieme prijať nový stav vecí a reptáme. Zmenia sa nám podmienky v práci, príde nový kolega ktorý sa rád vystatuje, niekomu zdvihnú plat a nám nie, modlíme sa za lepšie podmienky v našom živote a pritom nevieme, že všetky podmienky nám Boh dáva dopredu a nikoho neskúša nad jeho sily.

Boh nám posiela aj ťažké veci, akými sú úmrtia v rodine, povodne, prírodné nešťastia, nehody. Rovnako tak sme skúšaní skrze choroby a slabnutie, ale keďže nemáme pokoru, nedokážeme na tieto veci povedať – AMEN, staň sa Tvoja vôľa Bože. V jadre tu ide o nedostatok viery, ktorou sa chválime, ale ju nedokazujeme, pretože hlavnou súčasťou viery je prijímanie toho, čo nám Boh v živote dáva. Raz dobré veci, potom dopúšťa zlé veci. Príkladom pokory je nám Jób, ktorý povedal tú krásnu vetu – máme od Boha iba dobré prijímať a zlé nie?! Boh dal, Boh vzal, pochválené buď meno Pánovo!

Pavol píše:

1Pt 4:12: “Milovaní, nedivte sa ohňu (súženia), ktorý vás prišiel skúšať, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné.”

A to ani netušíme, čo je to prenasledovanie pre vieru, ťahanie po súdoch pre vieru, väznenie pre vieru, mučenie pre vieru a smrť pre vieru. Keď reptáme ako malé deti na obyčajné malé veci v našich životoch, ako nám môže Boh naložiť ťažšie bremená – tak rozmaznaným ľudom? Ide tu o nedostatok pokory a viery.

Starci z hory Athos napísali modlitbu, ktorá sa podnes modlí na východe a hlavne sa podľa nej žije. Tá modlitba začína takto:

Pane, daj, aby som s pokojom v duši prijal všetko, čo mi prinesie tento deň.
Daj, aby som sa úplne odovzdal Tvojej svätej vôli.
Po celý deň ma vo všetkom veď a posilňuj.

Nech by som dostal v priebehu dňa akékoľvek správy, nauč ma prijať ich s pokojnou dušou a pevným presvedčením, že nad všetkým je Tvoja svätá vôľa.

Vo všetkých mojich skutkoch a slovách veď moje myšlienky a zmysly.
Vo všetkých nepredvídaných situáciách mi nedaj zabudnúť, že všetko je zoslané od Teba.

Toto je modlitba o kresťanoch, ktorí by sa mali nielen modliť túto modlitbu, ale ju aj vnášať do života a do každej životnej situácie.

V jednom svedectve sa žena vyznáva, aký ťažký život mala so svojim mužom. On bol tak tvrdý ateista, že ju bil zato, keď ju našiel modliť sa, do chrámu mohla chodiť iba potajomky, pretože ak sa to dozvedel jej manžel, dostala znovu bitku. Ona sa ale držala rád evanjelia a pokorila sa v plnosti pod Boha a pod blížneho, ktorý bol jej muž. Znášala všetko trpezlivo a neustále prelievala horké slzy nad manželom v skrytosti pre ním. Ten sa chvastal vo svojej pýche, že Boha niet a ako dôkaz ukazoval sám na seba, že keby Boh bol, už dávno by niečo urobil s jeho odporom voči viere, ale keďže Boha niet, on je stále silný, zdravý, bez chorôb. Ale ako sa dalo tušiť, Boh nechal naplniť pohár trpezlivosti tohto neverca a dopustil na neho ťažkú chorobu rakoviny. Jeho manželka sa o neho podľa rád evanjelia s láskou starala a neopúšťala ho ani v týchto ťažkých chvíľach. Naproti tomu jeho priatelia a priateľky – ateisti – keď sa dozvedeli o jeho chorobe, zanevreli na neho a nechodili ho ani len navštíviť. Tu spoznal tento muž, čo dokáže viera v Boha a videl to na svojej žene, ktorú pre vieru bil a ona ho aj tak milovala. Pred smrťou učinil pokánie, oľutoval, preplakal more sĺz a bol zachránený tak, ako zločinec na kríži, ktorý sa kajal.

Tá žena mala v srdci vieru a z nej  – pokoru a poddajnosť. V tichosti a v pokore konala to, čo jej Pán prikazuje. Žiadne výstrednosti, žiadne mudrovanie, silené hlásanie evanjelia, ako to mnohí tvrdia, že to je jedinou cestou k spáse, obracajúc sa na verš – spasenie je z počutia – evanjelia. To je pravda, ale Boh nás k tomuto počutiu najprv musí priviesť a On to robí cez mnohé neočakávané životné situácie. Ak tomuto mužovi by sme denno-denne hlásali evanjelium v Krista Pána, vo svojej pýche a sile, mal srdce ako zo žuly, tvrdé a neoblomné, len by sa vysmieval alebo zúril. Najprv bolo potrebné jeho srdce skypriť, aby semienko evanjelia mohlo vôjsť. Prvý krok urobil Boh, keď na neho dopustil chorobu, druhý krok urobila žena, keď sa podľa evanjelia k nemu chovala – v pokore a v láske ku Kristovi a blížnemu svojmu. Vtedy bolo srdce tohto človeka preorané, otvorené a keď počul v tomto stave evanjelium, ktoré je skutočne z počutia, prijal ho a prijal Pána.

Opakom pýchy je reptanie, sťažovanie sa na okolnosti, na svoj život, zlé podmienky. Mnoho ľudí reptá v srdci, navonok sa usmievajú, ale takéto tiché vnútorné reptanie je horšie, ako keď človek vykričí svoj stav svetu. Modlitba týchto starcov má to krásne jadro ktoré hovorí:

Nech by som dostal v priebehu dňa akékoľvek správy, nauč ma prijať ich s pokojnou dušou a pevným presvedčením, že nad všetkým je Tvoja svätá vôľa.

Títo kresťania si plne uvedomujú niečo, čo si väčšina kresťanstva neuvedomuje. Že bez Božieho súhlasu, ani diabol nemôže pohnúť prstom, ako vidíme v knihe Jób. Všetko je v réžii Boha Všemohúceho, každá jedna maličkosť v našom živote, každá zmena, každé bremeno a kríž, ktorý nosíme a ktorý nám Pán nakladá. Mnohí svätí kresťania, ktorí právom nosia pred menom slovo – svätý – oddelený pre Boha, sa radovali z ťažkostí, ktoré im svet prinášal, ktoré im ešte viac priťažili v ich už dosť zlých podmienkach. Napriek tomu sa radovali lebo vedeli, že to Boh na nich zosiela takéto skúšky a pre nich tie skúšky boli sladké, ako sami hovorili. Preto niekto napísal:

Neodnímaj mi Pane svoj kríž, neber ho z mojich pliec, pretože sa mi stal sladkým pokrmom duše a pre lásku k Tebe, ho chcem niesť až na Golgotu.

Pozrieme sa v týchto zamysleniach do Písma, do mnohých skutočných príbehov, aby ľudia pochopili, že bez pokory nie je viera vôbec možná! Nepochybne sa obrátime k Tomu, kto bol tak pokorný, že sa nechal zabiť pre tých, ktorú pokoru nepoznali…

Pomodlime k Pánovi –

Daj nám Pane v každej chvíli prijať všetko, čo nám tento deň dáva, lebo nie náhoda alebo okolnosti nám dávajú mnohé situácie do tohto dňa, ale Ty sám nás skúšaš ako zlato v ohni. Prijímam Pane, prijímam všetko, čo mi Tvoja Svätá ruka dnes nachystala – tak sa staň – AMEN.