Blahoslavení chudobní v Duchu (Blahoslavenstvá)

Minule sme písali o tomto bode toto:

Mt 5:3: “Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské.”

Chudobní v duchu sú ľudia jednoduchí, ktorí prijímajú v pokore Boha a jeho slovo. Sú to tí, ktorí nemudrujú, nehľadajú výstrednosti, nevymýšľajú nové teológie a viery, ale v pokore prijímajú a poddávajú sa pod učenie cirkvi. Spoznáte ich podľa skromnosti, tichosti, nenápadnosti. Ich jedinou náplňou duše je Boh.

Blahoslavení chudobní v duchu sú takí, ktorí sú tichí a pokorní. Ktorí v pokore a tichosti prijímajú učenie, ktoré dostali od cirkvi. Ktorí v tichosti a pokore prijmú požiadavky, ktoré sú na nich položené a oni sa bez reptania okamžite podriadia. Mnohí ľudia by si mysleli, že chudobní duchom sú tak jednoduchí, že sú až hlúpi, čo nie je pravda. Pán Ježiš ukazuje na deti, ktoré sú duchovne chudobné, pretože ich srdcia nie sú zaplavené svojimi názormi na svet a filozofiami. Všetko ochotne prijímajú a preto je veľmi dôležité, formovať deti hneď od mladosti a privádzať ich k viere.

Známy príbeh hovorí o tom, ako prišiel za biskupom filozof, ktorý chcel prijať kresťanskú vieru. Biskup videl a spoznal, že filozof má veľa predstáv a pohľadov na svet. Preto mu ponúkol vodu na pitie, ktorú prijal. Biskup mu začal liať vodu do pohára a lial a lial, až bol pohár plný a voda vytekala von a liala sa po stole. Filozof to nevydržal a udivene Biskupovi povedal, že prečo leje stále tú vodu, keď je už pohár plný. Hneď mu biskup odpovedal – ten pohár si ty! Nemôžeš prijať kresťanskú vieru, keď máš svoje vlastné predstavy o svete a názore na človeka a život. Najprv musíš všetko vyliať a potom sa musíš poddať pod kresťanskú náuku bez otázok.

Pod kresťanskú náuku sa musia dnes podrobiť aj kresťania, ktorí majú nesprávne pohľady na vieru, sú pod tlakom novodobých učení, ktoré vyzerajú ako kresťanské, ale sú vzdialené učeniu rannej cirkvi.

Kresťanská viera je zvláštna, pretože čím viac premýšľame o jednoduchých bodoch našej viery, tým viac požehnania dostaneme. A čím viac a viac sa sýtime obtiažnymi teológiami a komplikovanými výkladmi, tým sme nespokojnejší a strácame Boha zo zretele.

Chudobní duchom preto prijímajú v pokore a tichosti jednoduché učenie, jednoduché príbehy, ktoré im Písmo rozpráva a z toho jasne spoznávajú, že bez Boha sú stratení, že všetky svoje skutky a zásluhy, sú bez Boha iba suchou slamou. Taký človek potom prirodzene musí v sebe pestovať pokoru, pretože dobre vie, že všetko čo má, je darom od Boha.

Je oveľa lepšie pochopiť hĺbku vtelenia Božieho Syna – i keď nad týmto obrazom viery bude človek rozjímať celý život a len postupne mu bude Boh odkrývať zázrak tohto tajomstva – ako poznať tisíce veršov z písma, ktoré sú pre takého človeka dobré iba nato, aby sa nimi chválil, vyvyšoval a dokazoval akúsi vieru, ktorú si sám vytvoril, alebo ju vytvorili ľudia pred ním, bez Ducha Svätého, ktorá nenapĺňa ich srdcia láskou a pokorou.

Keď sledujeme jednoduchých ľudí, ktorí boli duchom chudobní, išlo o vysoko pokorné osoby. Dostali nejaké kresťanské základné pravidlá, niekoľko málo modlitieb a oni nešpekulovali a nenadúvali sa poznaním, všetko s radosťou prijali, v tichosti rozjímali o zverených pravdách a to až tak, že boli ochotní obetovať svoj život pre Krista.

Pozrime sa na Máriu, Matku Ježiša, ako ju takmer nie je vidieť v evanjeliách, akoby tam ani nebola. Ale písmo zaznamenáva jednu veľmi vysokú cnosť, ktorá je skrytá telesným očiam – všetko čo sa dialo okolo jej Syna, uchovávala v srdci, čo cirkevní Otcovia vykladajú tak, že rozjímala neustále nad tajomstvami, ktoré sa v jej živote diali.

L 2:19: “Ale Mária zachovala si toto všetko a premýšľala o tom v srdci.”

Tento verš je napísaný potom, ako Simeon predpovedal, že jej srdce prebodne meč. Biblia sa ešte raz zameriava na rozjímanie Márie, keď hľadajú Ježiša, nájdu Ho v chráme a On povie, že bol v dome svojho Otca.

L 2:51: “Potom išiel s nimi, prišiel do Nazareta a bol im poslušný. Matka však zachovávala všetky tie slová v srdci.”

Písmo je plné ľudí, ktorí boli chudobní duchom. Mojžiš – jednoduchý človek, ktorý dostal ako adoptovaný syn Egypťanky, vynikajúce učenie, napriek tomu sa nestal pyšným, ba práve naopak. Písmo zaznamenáva toto:

Nu 12:3: “Mojžiš bol omnoho pokornejší ako všetci ľudia na zemi.”

Dávid bol jednoduchým pastierom oviec. Celý svoj život žil v pokore pred Bohom, plne sa na neho spoliehal. Napriek tomu že bol kráľom, jeho duch bol veľmi jednoduchý, chudobný, poddajný, priam detský.

Chudobný duchom sa poddáva Bohu a uvedomuje si svoj stav obyčajného prachu naproti Bohu, ktorý je tvorca, ktorý môže z tohto prachu vyformovať čo len chce. Poddajnosť Bohu neznamená, že uznávame teologicky Boha, modlíme sa k Nemu a čítame o Ňom. Je to o žití s Bohom, o chodení s Bohom, ako píše písmo, o absolútnej dôvere v Boha, ako deti, ktoré sa vinú k svojmu nebeskému Otcovi. Všetko čo máme, čo sa nám prihodí, až po tú najmenšiu banalitu, je pod Božou mocnou rukou a On o tom vie. Pokora nás vedie k poznaniu, že aj my sami vieme, že Boh pri všetkom stojí a nikdy nás neopúšťa.

Chudobní duchom sa preto nespolieha na svoje skutky, známosti, konexie, ktoré mu vyriešia problém v živote, ale sa obracia na Toho, ktorý riadi absolútne všetko na tomto svete, vo svojej milostivej láske.

Na záver sa pozrime na Krista Pána, ktorý bol Bohom vteleným, ktorý sa stal rovnakým ako sme my, okrem hriechu. Pán Ježiš je napriek svojej nekonečnej múdrosti, jednoduchým človekom, ktorý neučí ťažké teológie, ale ľuďom zjavuje Boha a evanjelium jazykom, ktorý im je známy. Hovorí im príbehy a podobenstvá, od Neho nepočujeme žiadne ťažké pasáže. Istotne že keď prorokuje o budúcich veciach, ťažko tomu rozumieme, ale väčšina Jeho výkladov je o bežnom živote. Pán ako chodí po tejto zemi, žije nielen v chudobe duchovnej, ale aj v telesnej.

Narodí sa v maštali, na okraji mesta ako vyhnanec, jeho Mama s Jozefom dáva ako chudobná žena dve hrdličky. Leviticus určuje, aby človek dal za obeť jahňa, ale Jozef s Máriou nemajú jahňa a preto obetujú ako chudobní ľudia.

Pán sa živí stolárstvom, ktoré ho naučil Jozef, je tak pokorný a tichý, že až do svojho vystúpenia, nedáva vôbec poznať, že je Mesiáš. Pracuje, namáha sa ako každý iný človek, chodí na sviatky do chrámu, v sobotu do synagógy. Beda, ak by sme my boli takí ako On, s našim prevráteným srdcom. Všetky kázne v synagóge by sme ohovorili, že kňazi majú zlé výklady k písmam. Pán Ježiš vie, že mnohé veci kňazi neučia správne, alebo učia podľa ľudskej múdrosti, ale nenapomína ich, nalomenú trstinu nedolomí, on prichádza nato, aby vyložiť celé písmo v plnosti evanjelia.

Je paradoxom vo viere to, že ten najpokornejší človek, jednoduchá osoba, dostane od Boha dar múdrosti a zapchá ústa ďaleko lepším rečníkom a učencom. Vezmime si za príklad Jána Krstiteľa, ku ktorému chodil celý Izrael, najvyšší predstavitelia národa. Človek oblečený v ťavej srsti, strapaté vlasy, ktorý sa chová ako blázon, kričí aby sa ľudia pokorili pred Bohom, aby učinili pokánie, Herodesovi vykrikuje, že žena ktorú má, mu podľa práva nepatrí. Nikde sa neučil, nechodil na vysoké teologické školy, objavil sa na púšti a začal kázať – napriek tomu sa o ňom hovorí široko ďaleko.

Všímajme si preto tieto veľké postavy písma a zistíme, že majú v sebe to, čo Pán hovorí – chudobu ducha. Jednoduchosť, pokoru, čisté srdce a Božiu bázeň. Preto sa aj my učme pokore, vyprosujme si dar pokory a tichosti, cvičme sa dostupnými prostriedkami, ktoré sa v cirkvi objavili, tieto cnosti.

Amen…