Opustenie sveta – (Učenie cirkevných otcov)

Mt 16:24: “Vtedy riekol Ježiš učeníkom: Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma!”

Zbavenie sa svetských vecí, je prvoradou podmienkou všetkých požehnaní od Boha. Sedieť na dvoch stoličkách sa nedá a písmo to ani neodporúča. Veršov o opustení sveta je v evanjelium mnoho. Nejedná sa pritom o stav, kedy si človek zbalí všetky veci a niekam sa presťahuje do samoty. Toto odrezanie sa od sveta prebieha v dvoch rovinách.

Prvá rovina je fyzická, ktorá sa dá zvládnuť. Vyhodíme TV, internet, odhlásime sa z FB, začnem žiť bez mobilu, spoliehajúc sa len na Boha. Existujú takéto radikálne riešenia, ktoré človek dokáže okamžite urobiť. Pre mnohých problém, pre iných otázka hodinky.

Druhá rovina je však oveľa ťažšia – ide o vyhodenie vecí, na ktorých človek lipne zo srdca. Tento boj je bojom na celý život. Evanjelium nás učí, čo je to zanechanie sveta:

Mk 10:21: “Tu sa Ježiš zahľadel na neho, zamiloval si ho a povedal mu: Jedno ti chýba: choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi; potom príď vezmi kríž a nasleduj ma.”

Je toto až tak veľmi radikálne, ako to Pán tu zmieňuje? Predať všetko čo máme a nasledovať Pána. Mnohí ľudia vzali tento text doslovne a skutočne všetko predali a začali slúžiť len Bohu. V našich životoch je ale potrebné odhodiť všetko, čo nevedie ku spáse, nevedie ku Kristovi.

Pán hovorí o perle, ktorú keď niekto nájde, má všetko predať a za predané perlu kúpiť, čo je najvýhodnejší obchod. Tou perlou nie je nikto iný, iba náš Pán:

Mt 13:45-46: “Ďalej podobné je kráľovstvo nebeské kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly; keď našiel drahocennú perlu, odišiel, predal všetko, čo mal, a kúpil ju.”

Rovnako Pán hovorí krásny príklad, kde sa človek motá po poli, zamyslený nad životom a odrazu zakopne o poklad. Keďže poklad si vziať nemôže, pretože podľa práva je súčasťou pola, vezme všetko svoje imanie, to pole kúpi od správcu a to len preto, aby ten nájdený poklad mohol vlastniť. Tým pokladom nie je nik iný, ako náš Pán.

Mt 13:44: “Podobné je kráľovstvo nebeské pokladu skrytému na poli, ktorý človek našiel a skryl; od radosti nad ním ide, predá, čo má, a kúpi to pole.”

Ako je tento ideál vzdialený dnešnému kresťanstvu a je jedno o akú denomináciu zavadíme. Sotva by sme dnes počuli v kázňach o tom, že je potrebné všetko zanechať kvôli Kristovi. Ale Pán nám hovorí, že ten poklad nepotrebujeme preto, lebo je hodnotný iba sám pre seba, on je hodnotný hlavne pre nás.

Mt 6:21: “Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.”

Otcovia cirkvi kázali veľmi často práve takéto kázne, aby sa ľudia odtrhli od sveta, nežili ako svet a aj keď mali svoje rodiny, svoju ťažkú prácu, všetko mali konať na česť Bohu a nič na česť sveta.

Tu čítame tento dávny výrok cirkevných otcov:

Odísť zo sveta znamená, dobrovoľný odpor k obecne chváleným veciam!

Čo sú obecne chválené veci? Všetko, o čom sa tento svet zhovára, čo podporuje, čo uznáva, čo človeku zapĺňa svetský čas – TV, politika, šport, autá, koníčky, filmy, hudba, jedlá, technika, atď. Je to skutočne vysoko radikálny príkaz – nie pre dobu, v ktorej bol napísaný, ale pre dobu dnešnú, kde svet stratil vieru. Nájde Pán vieru na zemi, keď sa vráti? To je biblická otázka. My povieme – nájde, je toľko modlitební, chrámov, zborov – spasení sme z viery. Podľa ovocia však spoznáme kresťana, ako na tom je.

Takmer všetko čo človek robí, robí pre seba, svoje potešenie. Niekto rád maľuje, niekto skladá hudbu, niekto fotografuje, iný spieva. Ale k tomu sa tiež ráta aj iná vec – niekto sa stal kresťanom, niekto kazateľom. Vo všetkých týchto veciach môže byť a väčšinou je – pýcha! Podľa čoho to poznáme?

Predstavme si, že by sme boli sami na svete – iba jeden človek. Myslíte, že by ten človek fotografoval? K čomu by mu tie fotky boli, keď by ich nemal komu ukázať, nemal by ich kde odprezentovať. Sám by sa na ne pozeral? Sotva! On fotí dnes preto, lebo sa chce pochváliť.

Ak človek rád maľuje, je možné, že by maľoval čas od času pre svoju radosť, ale nemal by inšpiráciu a nemaľoval by obraz za obrazom, keby sa na tie obrazy nemal kto pozerať.

Mnohí ľudia sa stali v oblasti duchovna – kresťanmi – práve preto, aby sa zviditeľnili pred inými ľuďmi, rodinou, známymi. Je v tom veľká pýcha, zabalená v pokore.

Sú mnohí kazatelia, ktorí kážu preto, lebo sa chcú zviditeľniť, chcú byť pred druhými – niekým. Pýcha! A sú mnohí kazatelia, ktorí sú tak pyšní a nadutí, že chcú meniť dokonca učenie cirkvi a vymýšľajú nové učenia, ktoré si vyskladali z písma, ako sa im to hodilo. Pýcha!

Ale keby človek bol sám na svete, nemohol by svoju pýchu ukazovať iným – jedine Bohu. A v tom je tá pointa, že človek, keď čokoľvek koná, má to robiť tak, ako keby to robil len a len pre Boha, bez ohľadu nato, čo povie svet a koľko lajkov zato dostane na facebooku. Ako keby žil sám na svete a len Boh by s ním chodil, ako Adam v raji – keby písal, písal by Bohu, keby maľoval, tak len Bohu, keby spieval, len Bohu.

Preto Pavol napísal, že všetko čo konáme, máme konať na slávu Boha! Dokonca aj keď jeme!

1Kor 10:31: “Či teda jete, alebo pijete, a čokoľvek činíte, všetko čiňte na slávu Božiu!”

Táto stránka bola tiež vytvorená nato, aby sa na nej ukazovala pýcha, pokiaľ neprišlo hlboké napomenutie od cirkevného otca a následné uvedomenie si, v čom je problém, ktorý je hore opísaný. Rovnako tak iné stránky a weby, sú tvorené nato, aby prezentovali človeka, jeho koníčky, dokonca jeho vieru a to len preto, lebo sa v tom autor pýši. Nie je to tvorené s čistým úmyslom – len pre Boha, výhradne pre Boha! Je to zmiešané – aj pre Boha, aj pre seba. Až keď človek vstúpi hlboko do seba potom, ak mu to niekto vyloží, preľakne sa jeho svedomie. Mnohými to však ani len nepohne.

Všetky tie hádky na internete nielen kvôli svetu, ale aj kvôli viere, prezentácie nejakého názoru, krídla v cirkvi – všetko sú to pyšné veci bez pokory.

Sú dva druhy skutkov – skutky kresťana a skutky pohana. Skutky kresťana všetky do posledného smerujú tak, ako keby existoval len on a Boh! Všetko kresťan koná pre Boha. Je to ťažké, je potrebné sa to učiť. Takto žil Pán Ježiš.

Všetko konal pre Otca – tam nebol priestor na vlastné ukazovanie, i keby sa mohlo zdať, že Pán robí niečo aj pre seba. Vôbec nie. To by bol hriech pýchy a sebectva. Neobstojí argument, že ten a ten kazateľ koná veľké veci, má veľké kázne, keď sa v tom zmiešava služba Bohu a služba sebe, svojmu menu, svojej dôležitosti, svojmu zboru, teda svetu. Pavol nehovorí o kompromisoch, on hovorí, že úplne všetko je potrebné dať Bohu.

Skutky pohana sú skutkami, ktoré Boha neoslavujú, oslavujú len a len seba. Také skutky konajú aj kresťania, keď niečo tvoria a ukazujú sa tým pred svetom.

Iný prípad je naša práca, kde má človek pracovať tak, ako keby pracoval pre Pána. Písmo o tom hovorí.

Ko 3:22-24: “Otroci, vo všetkom poslúchajte telesných pánov a neslúžte len naoko ako tí, čo sa ľuďom chcú páčiť, ale v úprimnosti srdca a v bázni pred Pánom. Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom, vediac, že od Pána dostanete za odmenu dedičstvo, veď Pánovi Kristovi slúžite.”

Tak svoju prácu skvalitníme a nebude nám ťažkou, zvlášť vtedy, ak sa nám nepozdáva a poškuľujeme po niečom inom. Práca nám dáva zabezpečenie rodiny a chod domácnosti. Je to dar od Boha…

Tu je vyjadrený obsah krátkeho verša otcov viery – Odísť zo sveta znamená, dobrovoľný odpor k obecne chváleným veciam!

Nie je to o viditeľnom odchode, ale o odtrhnutí vecí od svojho srdca.

Mnohí kresťania hovoria veľa o modlárstve. Obviňujú tých, ktorí majú ikony, obrazy, sochy, liturgické náčinie, či oblečenie – čo sú vonkajšie formy. Ale modlárstvo je rovnako to, čo je nalepené na našom srdci a tomu sa klaniame v duchu, dávame to nad Boha a nedokážeme sa toho zriecť!

Pán Ježiš tie vonkajšie formy, ktoré boli v zákone, preniesol do srdca. Zákon hovorí – nebudeš vraždiť. Išlo o vonkajšiu formu výkladu zákona a preto židia, keď nezabíjali ľudí, tak si mysleli, že tento hriech sa ich vôbec netýka. Ale Pán im hovorí, že kto sa hnevá v srdci – ZABIL svojho brata, na ktorého sa hnevá.

Toto je veľmi dôežité pochopiť, v súvislosti s modlárstvom. Uctievanie vecí, ktoré máme radi, milujeme ich a pýšime sa s nimi pred svetom, je modlárstvom srdca.

Odísť zo sveta znamená, dobrovoľný odpor k obecne chváleným veciam!

Je tu slovo – ODPOR! Odpor nie je nejaké polovičaté odmietnutie, odpor je radikálne odmietnutie. Písmo hovorí, čo kresťania majú konať, ako sa správať a varuje ich na mnohých miestach, že prijímať svetské veci, názory, učenia, knihy, činnosti, ktoré svet robí, sú zamerané proti Bohu! Sú to všetko veci, ktoré chvália nie BOHA, ale chvália človeka! Písmo hovorí až o cudzoložstve! Chceme bývať v dome Božom, ale v noci chodíme za cudzími bôžikmi tohto sveta.

Jk 4:4: “Vy cudzoložníci a cudzoložnice, či neviete, že priateľstvo so svetom je nepriateľstvo proti Bohu? Kto teda chce byť priateľom sveta, prejavuje sa ako nepriateľ Boha.”

Odchod zo sveta znamená, radikálne zanechanie činností, ktoré neoslavujú Boha. Toto je u cirkevných otcov prvým krokom k tomu, aby sme sa stali skutočnými kresťanmi, aby sme sa oddelili od sveta. Bez tohto oddelenia, nemôže nastať žiaden kresťanský pokrok, duchovný pokrok, ba práve naopak, hrozia tie strašné slová Pána – nepoznám vás!

Pokračovanie…