Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu (Blahoslavenstvá)

Mt 5:4: “Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu.”

V žalosti sa kresťan stáva dvojakým spôsobom. Prvá žalosť kresťana je plač samým nad sebou, nad svojimi hriechmi a svojim zlým životom. Druhá žalosť je nad svojim životom, kedy kresťan trpí pre vieru, ale táto druhá žalosť je zároveň radosťou, pretože má nádej na nebeskú vlasť.

K prvej časti tohto blahoslavenstva treba pripomenúť, že plač nad svojimi hriechmi a uvedomenie si svojej skazenosti a nemohúcnosti voči dodržiavania zákona a nekonania hriechu, je Božím darom. Ľudia ktorí nepatria do cirkvi, ktorí žijú svoje svetské životy, sa nazdávajú, že sú dobrými a spravodlivými ľuďmi. Platia dane, starajú sa o deti, žijú pred svetom vzorné životy, pracujú, majú svoje koníčky a priateľov. V tom je tá slepota človeka, že bez Božieho slova sa nazdávame, že ak nejaký Boh existuje, musí mať zo mňa radosť a určite ma neodsúdi.

Až keď je taký človek zasiahnutý Bohom a Jeho slovom, pochopí svoju skazenosť a nutnosť Krista Pána – jedinej možnej záchrany. Preto človek najprv musí spoznať svoju hriešnosť, ktorú v stave svojej slepoty bez Boha vôbec nedokáže rozlíšiť a keď dostane milosť a je mu ukázaný svoj strašný stav pred Bohom, musí žalostiť nad svojimi hriechmi a ľutovať, že urážal tak dlho z nevedomosti Pána Boha, ktorý sa o neho celý život s láskou staral.

Najkrajší príklad vidíme v evanjeliu, nad plačúcou ženou, ktorá svojimi slzami umývala Ježišove nohy.

V druhej časti ide o žalosť nad prenasledovaním kresťanov, osočovaním, posmievaním a mnohým ďalším útokom, až to končí často smrťou kresťana. Táto žalosť je žalosťou radosti. Stávali také strašné veci, že pred zrakmi rodičov mučili ich vlastné deti pre vieru a títo rodičia nedokázali hľadieť v žalosti na tento strašný obraz. Napriek tomu sa radovali, keď to celé skončilo, pretože ich deti boli v nebesiach, u Pána. Dalo by sa veľmi ľahko vyhnúť tejto žalosti rafinovane, kedy by sme pred svetom Pána zapierali a iba doma by sme ho vyznávali, alebo medzi veriacimi. Pán ale hovorí, že kto Ho zaprie pred ľuďmi, toho on zaprie pred svojim nebeským Otcom.

Telo je len telo, telo sa dá zabiť, horšie je to s dušou, ktorá je večná a ak sa zapredá, nepríde ku spáse.

Mt 16:26: “Veď čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duši? Alebo čo človek dá ako protihodnotu na vykúpenie svojej duše?”

Cirkevní otcovia nám hovorili, že tento svet je žalostným údolím, kde človek veľa trpí, namáha sa, ťažko pracuje, zakúša mnohé bolesti či už fyzické, alebo duševné, kresťan zakúša ešte ťažšie skúšky a to posmech sveta, opovrhovanie, prenasledovanie, väznenie, smrť. Ale veriaci človek sa v tomto žiali raduje v nádeji, ktorú mu Pán dá vo večnosti:

Zj 21:3-4: “Ajhľa, stánok Boží s ľuďmi; prebývať bude s nimi a oni budú Jeho ľudom a On, Boh, bude s nimi, zotrie im každú slzu z očí a smrť už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bo lesť už viac nebude, lebo prvotné sa pominulo.”

Amen…