Kresťanský asketizmus I. Nevera v seba, viera v Boha…

Ranná cirkev pristupovala k viere prostriedkom, ktorý sa nepopulárne nazýva – askéza. Tým sa nemyslí askéza východu, buddhistická askéza a jej podobné odnoše, ale askéza kresťanská. To je súbor pravidiel ako žiť, aby sa človek vyhýbal hriechu, očisťoval si srdce a žil podľa rád evanjelia.

Kresťanský asketizmus má základ v tom, že duchom bojuje kresťan proti telu. Telo zvádza rozum a vôľu k náruživosti, k túžbam, ktoré zapaľujú vášne a privádzajú človeka do pádu hriechu. Všetci cirkevní otcovia nielen odporúčali asketizmus, oni ho aj praktizovali. Asketizmus kresťanský sa vzdáva svojej vôle, v prospech vôle Božej.

Ak by sme mali nájsť definíciu asketizmu, znela by asi takto: všetky zmysly, rozum aj vôľu, otvoriť pre Boha a zatvoriť pre svet.

Ak rodičia odopierajú dieťaťu nejaké potešenie, novú hračku, či sladkosť, jedná sa o asketizmus. Dieťa, ktoré sa naučí pravidlám takéhoto odopierania, bude mať oveľa ľahší život ako iné dieťa, ktorému nie je odopreté takmer nič. Vidíme v dnešnom svete zdrvujúci dopad na deti, keď im rodičia všetko dovoľujú a nechcú, aby dieťa trpelo nedostatkom, čo je veľmi hlúpe počínanie, ktorým svoje dieťa ničia a vyrastie z neho veľmi nešťastný človek, napriek matérii, ktorá ho bude obklopovať.

Askéza kresťana však smeruje oveľa vyššie. Dávne kresťanské pravidlo hovorí, že čím si plníme naše srdcia, tým žijeme. Ak naše srdcia plníme svetom, žijeme svetom, ak Bohom, žijeme Bohom. V tom je jadro kresťanskej askézy, aby sme sa plnili len Bohom a vzdali sa sveta.

Listy apoštolov hovoria o askéze, i keď ju tak nenazývajú. Táto téma prevažuje v drvivej väčšine listov. Pokiaľ Pavol učí pohanov a začínajúcich kresťanov o spasení z viery, starším kresťanom podáva tvrdý pokrm. Starších kresťanov vo viere považuje takých, ktorí v tvrdých zápasoch a skúškach, oslabujú telo na úkor Ducha, ktorý začína vládnuť v kresťanovi. Ak kresťania napriek viere a krste ktorý obdržali, zostávajú v telesnosti, Pavol má pre nich veľmi tvrdé slová a považuje ich za bábätká, ktoré nikam nepokročili, pretože stále pijú iba mlieko pre novorodencov.

1Kor 3:2-3: “Mliekom som vás kŕmil, nie tvrdým pokrmom, lebo by ste ho neboli mohli zniesť, ba ešte ani teraz nemôžete, lebo ste ešte telesní, keď sú žiarlivosť a sváry medzi vami. Či nie ste telesní a nestýkate sa príliš ľudsky?”

Takí ľudia nechápu evanjelium, poznajú ho síce povrchne, ale nie do hĺbky, pretože sa necvičia v dokonalosti.

Žd 5:13-14: “Len dokonalým patrí tvrdý pokrm, tým, čo návykom sú vycvičení rozoznávať dobré od zlého.”

Tomuto skazenému modernému kresťanstvu, úplne ušla Pavlova teológia o cvičení sa vo viere skrze asketizmus. Dnes sa nehovorí o tvrdých skúškach, tvrdom boji, kresťanskej odvahe a sile, kde sám Ježiš je našim priekopníkom cesty. On sám hovorí o úzkej ťažkej a namáhavej ceste každého kresťana. Táto teológia dnes vykapala z radov kresťanstva, neexistujú knihy, príručky, kázne. Pritom tvrdý postoj voči telu a svetu, je neoddeliteľnou súčasťou spásy, ktorá je spojená s  vierou. Pavol napísal o cvičení sa v tomto kresťanskom umení:

Žd 12:11: “Pravda, nijaká prísna výchova, pokiaľ trvá, nezdá sa radostnou, ale žalostnou; potom však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila.”

Mnohí kazatelia celý svoj život učia spasenie z viery, niečo nejasne hovoria aj o posväcovaní, opakovaním Pavlových slov, keď učí posväcovanie, ale teológia o asketike, ktorá je centrom kresťanského života rannej cirkvi, nie je nikde počuteľná. Kladie sa dôraz nato, že človek musí správne veriť, o tomto sa hádajú kresťania celého sveta, každá denominácia má svoj výklad – ale život z viery opustením sveta a službe v plnosti Bohu, nie je počuť napriek tomu, že ranná cirkev práve na toto kládla svoj dôraz.

Boj tela a ducha sa nekoná mimo kresťana, ale priamo v ňom, v jeho srdci, v  jeho zmysloch, a v neposlednom rade aj v slovách a skutkoch, ktoré sú srdcom ovplyvnené.

Kresťanstvo dnešného veku je tak podobné soli, ktorá nemá chuť, a preto je dobré ju len vyhodiť. Kresťania nie sú svetlami svetla. Ak by boli, boli by priťahovaní hľadajúcimi a nenávidení odporujúcimi, ale oni sú zmiešaní s davom. A preto keď majú na sebe vykonať čo i len malý pôst, nejaké to odrieknutie, hľadajú tisíce teologických dôvodov, prečo to neurobiť.

Kresťanstvo dneška sa podobá falošnej odbočke, kde sa lacnou milosťou človek stáva zo dňa na deň dokonalým. Uveril si? Si spasený, čo ťa ešte môže trápiť? Toto učia falošní učitelia a nakazili tým veľkú časť kresťanskej populácie. Ide o skratku k nebu i keď v písme takéto skratky nejestvujú. Beh viery je celoživotný beh, na konci ktorého treba obdržať veniec. A to sa zväčša deje cez ťažkosti, súženia, prenasledovanie.

R 5:3-4: “No nielen to, ale sa chválime aj súženiami, lebo vieme, že súženie vedie k vytrvalosti, vytrvalosť k osvedčenosti, osvedčenosť k nádeji.”

Je v tom pýcha, ktorú nedokážu vo svojom srdci  kresťania v sebe ani len postrehnúť, pretože nie často do svojho srdcia vstupujú. Neukrižovali svoje telá a zmysly spolu s Kristom, nezomreli spolu s ním a preto žijú telesne.

R 6:3-4: “Či neviete, že ktorýkoľvek boli sme pokrstení v Krista Ježiša, v Jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda spolu s Ním boli pochovaní do smrti, aby tak, ako bol Kristus vzkriesený slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života.”

Hovoria, že po obrátení – na ktoré majú milión formulárov, ako ho definovať – žijú novými životmi, pritom ich diabol oklamal, pretože vykonali vo svojom živote nepatrné zmeny, no nie príliš dostatočné a na tie zmeny ktoré vykonali, sú extrémne pyšní. Preto zvyknú hovoriť – ja keď som sa obrátil – urobil som toto, tamto, vyhodil som svetské knihy, prestal som pozerať TV, vyhodil som všetky CD svojej obľúbenej kapely, ktorú som od mladosti počúval. Ani sami nevedia, ako sa pýšia týmito vecami, ako ich diabol má vo svojich rukách.

Súčasťou askézy je totiž pokora a tú u nich vôbec nenachádzame. Zmeny ktoré musí kresťan podstúpiť sú neustálymi bojmi Ducha s telom, svojimi pudmi i žiadosťami. Otcovia viery hovoria o nabrúsenom meči, ktorým kresťan celý život bojuje a odsekáva vášne, ktoré sa neustále rodia. Ale to je možné len vtedy, keď je človek bdelý, keď presne vie, čo sa v ňom odohráva, keď stráži svoje srdce a všetky pochody v ňom.

Mt 24:42: “Preto bdejte!”

Tak prvým bodom, ktorým sa budeme zaoberať je – neviera v seba!

Kde kto káže tieto asketické múdrosti v dnešnom svete?! Každý sa pýši, chváli, od mladosti sú ľudia učení k sebadôvere, čo ich v konečnom dôsledku privedie do zúfalstva až sebevraždy, lebo si mysleli že všetko dokážu a prekonajú, ale sa veľmi zmýlili.

Neveriť sám sebe, veď človek je padlý tvor a všetko čo koná, je buď pre jeho pýchu, alebo potešenie, čo má zdroj v sebectve.

Toto je materiálny pohľad na neveru v seba, ale my to musíme preniesť na duchovno. Preto akékoľvek naše snaženie, modlitby, pobožnosti, chodenia do kostolov a zborov, sú ničím, ak si myslíme, že to konáme pre Boha a Boh je pre naše zásluhy z toho celý bez seba. Už len myšlienka, že všetky naše pobožnosti nám zaručujú body u Boha, je plná pýchy a arogancie. V jadre tu nejde totiž o to, aby sme vzdávali chválu Bohu, ale sa  falošne nádejáme, že svojim výkonom a prácou pre Boha, si zaslúžime spásu, čo je vysoko pyšné zmýšľanie.

My nemáme v rukách ani jednu hodinu nášho dňa, nemôžeme si byť istí, že sa dožijeme zajtrajšieho rána – kde sa tu berie tá istota, že svojim životom, správnou životosprávou, cvičením, sa dožijeme dlhého veku? Kde sa berie tá sebaistota, že správnymi modlitbami a správnym výkladom viery, si zasluhujeme spásu?

Celá spása je postavená na milosti Boha, kde sa Boh zmilováva nad človekom ako On chce, kde sa tu našla pýcha ktorá človeka učí, že za svoju vieru, či skutky si spásu zaslúži?! Človek ktorý takto zmýšľa, je naplnený pýchou a preto nemá žiadne duchovné dary, pretože pyšným sa Boh protiví:

Jk 4:6: “Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.”

Pokorným dáva Pán milosť. Čo to znamená? Že pokorný človek nič nežiada, na nič si nenárokuje, v tichosti prijíma ako karhanie, tak aj milosti z neba. Boh dal, Boh vzal – čo Boh dá to dá, čo nedá to nedá – nech je pochválené Meno Pánovo!

Naproti tomu pyšný človek si myslí – toľko som pre Boha už vykonal, toľko modlitieb, čítaní Písma, obetí, kázní – prečo je Boh ticho?! Odpoveď dáva horný verš – lebo si pyšný a preto nie ty sa Bohu protivíš – ale Boh sa protiví tebe! Svoj život staviaš na sebe, na svojej dôvere v svoje sily a schopnosti. Je to opak asketického zmýšľania – absolútnej nedôvere v seba!

Ak píšeš takého zamyslenie, alebo si pripravuješ kázeň – spoliehaš sa na seba a svoje schopnosti. Chceš, aby kázeň prednesená pred kresťanmi bola pochválená, aby si skromne potom sklopil zrak na znak pokory a hodil rukou, že to nestojí za reč, v čom je tak veľká pýcha, v týchto odporných gestách, že diabol tancuje ako na oslave.

Aj keď si človek myslí, že koná pre Boha, že píše svoju kázeň preto, lebo tým oslavuje Boha – môže to tak byť, ale nikdy nesmie zabudnúť, že tam vmieša aj oslavu seba. Keď mu niekto na túto kázeň potom protirečí, alebo je terčom diskusie, kazateľ je urazený a hovorí si vo svojom srdci – tokľo som sa namáhal, toľko snažil a dostalo sa mi tohto. Ani nevie čo sa v jeho srdci môže odohrať – príde nenávisť a s ňou pomstychtivosť. Toto je osud človeka, ktorý stavia sám na sebe.

Človek nemá nič, čím by sa mohol pochváliť pred iným človekom. Všetko čo má, má od Boha – múdrosť, pamäť, usilovnosť, horlivosť, inteligenciu, krásu, zázemie do ktorého ho Boh pripravil – rodina, rodičia, bohatstvo či chudoba rodiny. Bohatý človek si myslí, že je niečo viac a to len preto, lebo všetko toto postavil sám na sebe, i keď mu to Boh dal – lež on sa chvastá, že je pôvodcom svojho bohatstva!

Aj keď nejaký človek ukradne veľký obnos peňazí, či už z banky, či už v politike – ani tu si nemôže o sebe povedať, že je šikovným človekom, pretože ak by Boh chcel, bol by mu v tom zabránil, ako zabránil mnohým pokusom, ktoré skončili neslávne.

Človek nemá v rukách žiadne okolnosti svojho života, pretože je na Pánovi, ako sa skončí pripravovaná akcia. Ak je niekto šofér a myslí si v srdci, že má veľkú prax a je tak naplnený pýchou – dobrého vodiča, nech sa desí, lebo nikdy nevie, či sa nevyskytne nejaká nehoda, ktorú Boh dopustí aby odhalil jeho zatemnené ego.

Preto je nemúdre stavať na sebe v akomkoľvek smere svojho života a myslieť si – to ja a moje schopnosti toto všetko dokázali. Boh nám dal talenty a chce, aby sme ich využívali na Jeho slávu, ale to dokážeme len vtedy, keď sa vzdáme viery v samých seba. Pretože do askézy nemôžeme skôr vstúpiť, ako neučiníme tento krok a za ním nasledovný. Tým druhým krokom je – absolútne spoľahnutie sa na Boha, v každej činnosti, v každom momente, pri každej skúške.

Preto prvoradou pravdou je to, že sa musíme cvičiť, musíme sa namáhať, musíme sa odriekať a bojovať – ale – aby sme neupadli do osídla diabla – všetko konáme s týmito dvomi pravdami – nespoliehaní sa na seba, a spoliehaní sa na Boha. V pokore a v tichosti.

Mnohí kresťania práve tu zhoreli, pretože sa namáhali, dali si vysoké ciele a zlyhali, obviňovali samých seba a dnes plačú v kúte, že nemajú silu, že sú príliš hriešni, že sú príliš padnutí. To preto, lebo svoj boj postavili na sebe.

Rozdiel medzi takýmto bojom a bojom, kde odmietame zásluhy voči sebe, ale všetko pripisujeme Bohu je na oko nepostrehnuteľný. Aj jeden, aj druhý, sa postia, cvičia v zbožnosti, čítajú písmo, chodia do kostolov a zborov, modlia sa. Konajú to isté a nie je to to isté. Prvý za svoje výkony chce odmenu, pretože stavia svoj boj sám na sebe, i keď o tom pred svetom z falošnej skromnosti mlčí, často dokonca býva oklamaný vo svojej falošnej pýche, ktorá vyzerá ako skromnosť a preto nevie, že koná zo seba – kdežto druhý, stavia všetko na Bohu, koná pre Boha a len pre Boha, nechce žiadnu odmenu, uponižuje sa hlboko pred Stvoriteľom aj pred svetom. Oslavuje Boha ak jeho kázeň bola chválená ľuďmi, ešte viac chváli Boha zato, že jeho kázeň bola centrom kritiky. Takýmto spôsobom nesužuje svoje srdce.

Askéza je teda duchovný boj postavený nie na sebe, ale na Bohu. Lebo On nám predom pripraví skutky, do ktorých vojdeme a dá nám milosti z neba o ktoré ani neprosíme, pretože budú také, o ktorých sa nám nesnívalo. Máme byť dobrou pôdou pre Boha a Jeho slovo a nie kamennou pôdou, ktorá sa pred svetom pretvaruje ako pokorná, pritom je plná skál a kameňov, sotva sa dá čo do nej zasadiť.

Hlavne aby sme nastúpili na túto úzku cestu a stali sa skutočnými kresťanmi. Pretože na širokej ceste stojí väčšia kresťanstva, ale úzku cestu hľadá a po nech chodí len málo ľudí.

Mt 7:14: “Do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú.”

Aby si to mnohí kresťania nemýlili so spasením z viery bez skutkov, ako píše Pavol. Skutkami Pavol mieni spasenie zo zákona, ktorý nás usvedčuje z hriechu a zatracuje. Askéza nie je skutok, pre ktorý budeme súdení – ona je súčasť viery tak, ako je posväcovanie je súčasťou viery.  Veď súčasťou askézy je aj čítanie Písma, či modlitba. O všetkých krokoch askézy sa preto budeme venovať v tejto dlhodobej téme…

Amen