Asketika – Krotenie hnevu

Ef 4:26: “Nech slnko nezapadá nad vaším hnevom.”

Verš ktorý nás varuje, aby sme večer pred uložením sa na spánok, nezaspali v hneve na nejakého človeka. Poznáme to dobre – niekto nám niečo povie, niekto nás za chrbtom ohovoril, iný nás provokuje úmyselne, ďalší z pozície sily – nadradenosti v spoločnosti, nehovoriac o hneve na cestách, kde nám náhle niekto vbehne autom do jazdnej dráhy takzvanou – myšičkou. Hnev na nadriadených, na predstavených zborov, duchovných. Hnev v rôznych formách, ktorý človek denno-denne nosí vo svojom srdci.

Čo nám asketika radí v takýchto prípadoch?! Ide o celoživotné učenie sa, ale predsa je potrebné konať hneď. Otec Jan, ktorého sme tu spomínali v iných článkoch, bol pre Krista väznený v Rusku, pričom mal svojho prideleného – mučiteľa – komunistu. Ten mu lámal kladivom prst za prstom len preto, aby sa vzdal Krista. Otec Jan verný slovám Pána a evanjelia, sa za tohto muža, ktorý ho dlhé roky mučil, veľa modlil.

Pán nám dáva krásnu lekciu – milovať nepriateľov. My máme v našej padnutej prirodzenosti, nenávisť k nepriateľom. Starý zákon je toho svedkom, keď sa ľudia modlia k Bohu – zahub ich, znič, ich, vymaž ich z povrchu zeme – Hospodine. Ale Pán Ježiš, keď odhaľuje skutočnú tvár Otca hovorí, aby sme nepriateľov a tých, ktorí nás sužujú – milovali.

L 6:27: “Milujte svojich nepriateľov, čiňte dobre tým, čo vás nenávidia.”

Ak sa človeku stane nejaká krivda, ak ho niekto okradne, ak ho niekto ohovorí, ak vie o niekom, že ho nenávidí – kresťan sa musí cvičiť v tomto príkaze – miluj ho! Je nám to proti srsti. Ale slovo Pána je pre nás záväzné. Či sa sám Pán nemodlil za tých, ktorí ho pribíjali na kríž?

L 23:34: “Ježiš povedal: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.”

Kresťan dostal poznanie od Boha a preto nemôže byť ako pohan. Vezmime si príklad z ciest, kde nám niekto skríži cestu autom, div že sa nám pri brzdení nezadrú brzdy a ten človek nám ešte z okna ukáže prostredník – vysmieva sa nám. Aká býva reakcia? Pre padnutého človeka je prirodzená reakcia hnev. Hnev je však veľmi zlým nástrojom, pretože prináša zo sebou dve nebezpečné veci – nenávisť a pomstychtivosť. Z našej pomstychtivosti chceme okamžitú odplatu. Žalmista hovorí:

Ž 28:4: “Odplať im podľa ich skutkov a podľa ich zlých činov, odplať im podľa diela ich rúk, odmeň ich podľa zásluhy!”

Ale nový zákon ukazuje Boha v milosti a učí nás učenie, ktoré si naša padlá prirodzenosť musí osvojovať. V tomto príbehu s vodičom, reakcia kresťana musí byť podľa právd evanjelia. Za toho arogantného šoféra sa má človek začať okamžite modliť a to z dvoch dôvodov.

Modlitba odháňa hnev v našom srdci.

Ak sa nebudeme modliť, prepadneme okamžitej reakcii hnevu, nenávisti a pomsty – teda spravodlivosti, ktorá by mala okamžite konať. My si musíme uvedomiť, že kresťan má poznanie, má svetlo, kdežto človek ktorý Krista odmieta, žije v temnote, v pýche, v arogancii. Preto tohto človeka musíme považovať za úbohého a preto sa máme modliť za neho z láskou, za jeho obrátenie. Možno práve táto modlitba ho neskôr privedie k Pánovi, pretože on nemusí mať nikoho vo svojom živote, kto by sa za neho modlil. Preto každú krivdu odháňame modlitbou, aj keď naša prirodzenosť sa bude búriť, no ak si na to človek cvičením zvykne, svoju padlú prirodzenosť bude pozdvihovať k Bohu, už to nebude tá stará prirodzenosť, ale nová.

Druhým dôvodom je to, že touto modlitbou sa vzdávame našej spravodlivosti, a odovzdávame všetko do rúk Všemocného Boha.

No nie tak, ako píše žalmista – ty tomuto šoférovi – hneď odplať – ako by sme konali my -ale podľa vôle Boha, lebo On má všetko v našom živote v rukách. Nech sa stane tvoja vôľa – modlíme sa v Otčenáši. Preto táto druhá časť nás má priviesť k pokore, pretože nič sa bez Boha nedeje. Ani taká drobnosť, ktorú tu dávame za príklad.

Charles Spurgeon napísal kázeň kde hovorí – ak ti niekto urobí krivdu, odpusť mu a zabudni. Je to pekne povedané, ale my dobre vieme, ako sa naše srdce nedokáže preniesť nad krivdy, nad pokorením od iných ľudí. Asketika ale učí človeka, ako konať reálne, v životnej situácii, nie slovom a intelektom, ale skutkom, preto máme evanjelium a jeho príklad.

Každý človek, ktorý skúsil modlitbu za iného, kto mu ukrivdil alebo neustále krivdí, časom zisťuje, že skutočne na tie situácie, kde mu bolo ublížené, úplne zabudol. Boh sa postará o to, aby sme nenosili v srdci hnev, zlosť, nenávisť, pomstu. Ako sme hovorili v úvodnom článku – my nemáme dôverovať vôbec sebe, že by sme si mohli povedať – ten človek ma urazil – odpúšťam mu a zabúdam – pretože naša prirodzenosť to nedokáže vykonať, napriek tomu že sme kresťania. Ale po vzore nášho Pána, ktorý modlitbou zaháňal krivdu, bude to Boh, kto nám vezme zlé spomienky zo srdca.

Prvým človekom, ktorý verne nasledoval Ježišov príklad bol Štefan – prvý mučeník. Mohol zomrieť s ťažkým srdcom a v hneve potom, ako ho židia kameňovali, čo by bol veľmi zlý prechod z tohto života do večnosti, ale Štefan sa modlí:

Sk 7:60: “Potom pokľakol, zvolal silný hlasom: Pane, nepočítaj im tento hriech! A len čo dopovedal, usnul.”

Tu vidíme ako Štefan zapudil zlo – modlil sa za tých, ktorí ho zabíjali. Je to veľká lekcia, je to veľké svedectvo. Našli by sme mnohé svedectvá takéhoto odpustenia.

Rovnako tak máme postupovať nad niekým, komu sa vyhýbame, s kým sa neradi stretávame. Máme nejakého kolegu v práci, s ktorým sme ako sa hovorí – na nože. Rovnako tak je na nás, aby sme sa za tohto človeka modlili, pretože nám bolo dané poznať tajomstvá evanjelia, ale on úbožiak sedí v tme. Nám bolo veľa dané a bude sa od nás aj veľa požadovať:

L 12:48: “Komu bolo mnoho dané, bude sa mnoho pohľadávať; a komu mnoho zverili, od toho budú viac žiadať.”

Je to ako s deťmi. Rodič berie na zodpovednosť staršie dieťa, ak sa spolu bijú – 6 ročné a dvojročné dieťa. Ak sa spolu hrajú napríklad s rozbitým sklom a rodič to z hrôzou zistí, staršie dieťa bude zodpovedné pretože vie, že sa so sklom hrať nemôžu, lebo by sa dorezali. Dvojročné dieťa nevie, aké nebezpečenstvo mu hrozí. A taktiež je zodpovedný rodič, ak nechá niekde položené riedidlo a 6 ročné dieťa ho objaví, môže sa z neho napiť. Šesť ročné dieťa nevie to, čo vie dospelý človek. A takto je to aj v duchovnom živote. Mnohí kresťania neberú vážnosť zodpovednosti na svoje plecia.

Tí úbohí pohania, ktorí sedia vo tmách a slúžia démonom tohto sveta, nemôžu dostať palicou po hlave ešte aj od kresťana, ktorý má svetlo poznania. Čo by to kresťan vykonal, keby mu niekto skrížil cestu autom a on by ho dobehol a vynadal by mu, v horšom by ho fyzicky napadol?! Je to to isté, ako keby sa deti hrali so sklom a rodič by s krikom vyhrešil dvojročné dieťa, ktoré nevie že to čo koná, je zlé.

Preto sa musíme učiť lekciám, ktoré nám Pán ukázal sám na sebe. Ježiš nehovoril nejaké teoretické veci, ale sám na sebe všetko ukázal, aby sme Ho nasledovali v príklade.

Mnohí ľudia, ktorí si navykli na modlitbu za tých, ktorí im znepríjemňujú život, sa za nich modlievajú aj na svojich osobných modlitbách.

Asketika je proti našej padlej prirodzenosti, kde sa cvičením zbavujeme starého Adama a ukrižovávame naše telo, jeho chúťky a padlé prirodzené zmýšľanie. Učíme sa tak zároveň pokore a poddajnosti, dávame svoj život do rúk Boha – nie slovom – ale v pravde a v skutku. Pán nám povedal:

L 6:29: “Kto ťa udrie po líci, tomu nastav aj druhé, a kto ti berie plášť, tomu neodopieraj ani spodné rúcho.”

My si myslíme, že keby niekto chcel od nás šaty, že je povinnosťou sa brániť miesto toho, aby sme sa odovzdali do Božích rúk. Je to Boh, kto nám všetko dáva a nás odieva – naša nevera v Neho nám ponúka takéto diabolské myšlienky – brániť sa, lebo by sme boli nahí. Bolo by nadlho dokazovať, ako sa Boh stará o tých, ktorí dajú aj posledné, pretože veria v Boha.

Milovať tých, ktorí nás milujú, je normálne. Nie je na tom nič zvláštne. Ale milovať tých, ktorí nás nenávidia a prenasledujú, to je veľká lekcia. Ak nebudeme vedieť odpúšťať maličkosti, aké sme spomenuli s vodičom, čo je iba omrvinkou ktorá sa nám môže prihodiť – ako zvládneme prenasledovanie pre Krista?

L 6:32: “Keď milujete tých, ktorí vás milujú, čo to za milosť? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú.”

Cvičme sa preto v Asketike a túto lekciu veľmi často využívajme nato, aby sme odvrátili hnev a skrze nás mohla tiecť milosť tým, ktorí sedia vo tme. Hnev nám bráni v prechode do nebeskej vlasti. Preto ten verše hore – nech nezapadá slnko nad vašim hnevom.

Hnev totiž likviduje dôležitý evanjeliový skutok – lásku k blížnemu. V hneve si zatvrdzujeme srdcia, odmietame pomoc blížnemu ktorý nám uškodil a tak sa vzďaľujeme od Boha, pretože naše srdce sa stáva kameňom.

Amen…