Asketický spôsob života – obrana voči sekularizácii kresťanstva potom, ako sa stalo Rímskym náboženstvom

Keď hľadáme dôvod tvrdého spôsobu života kresťanov, asketickému zápasu voči telu a svetu, nachádzame ho v strachu pred tým, ako sa kresťanstvo stalo Rímskym náboženstvom. Cirkev do tohto prelomu, kedy bola prenasledovaná, vyžadovala radikálne opustenie sveta a pripojenie sa do spoločenstva Kristovho tela – cirkvi. Príchodom Konštantína, ktorý udelil kresťanstvu slobodu, ktoré sa dokonca sa stáva hlavným náboženstvom Ríma, mnohí pravoverní kresťania v tom vidia veľké nebezpečenstvo. Obávajú sa zosvetštenia cirkvi, ktorá začne poľavovať v zápase o spásu, čo sa skutočne deje. Obávajú sa zlých výkladov spásy, kde sa poľaví od základnej kresťanskej úzkej cesty, ktorú cirkev držala do tohto obdobia. A skutočne, aj tu prichádza k veľkému úpadku, keď ľudia žijú aj so svetom, aj s vierou.

Asketika bola preto odozvou na tento stav a tak ľudia odchádzajú z miest potom, ako sa húfne prijímajú do cirkvi Rímski občania, ktorí nemajú vieru. Cirkev začína učiť liberálnejšie učenie, ohľadom na novo-prichádzajúcich členov z Rímskej ríše. Verní kresťania tradícii a učeniu dovtedajšej cirkvi, sa držia starého učenia, ktoré tu bolo do roku 300, mnohí odchádzajú do samoty, aby sa vyhli svetu a liberalizácii cirkvi, niektorí na púšť, ktorých poznáme pod menom – púštni otcovia – na východe sa začínajú zakladať monastiere, ktoré neskôr prejdú aj na západ pod názvom – kláštory. Je to prirodzená reakcia predpokladaného úpadku cirkvi, ktorá Milánskym ediktom mení svoju tvár.

To, že ľudia odchádzajú do samoty a v tichu, modlitbe a boji proti telu sa chcú zdokonalovať, je z lásky ku Kristovi, ktorému chcú kresťania takto preukázať svoju oddanosť. Tento stav začína ešte pred Milánskym ediktom, zvlášť v časoch, kedy cirkev neprežíva krvavé mučeníctvo, ktoré je podľa Origenesa, Terulliána, Cypriána – zvláštnym povolaním. Ak kresťan nie je povolaný na mučeníctvo, má vydávať svedectvo viery v láske voči Bohu, blížnemu, svetu, každodenným životom, čo sa nazýva podľa týchto učiteľov – mučeníctvo duchovné. Práve tu sa rodí myšlienka asketiky, kde kresťan kvôli láske k Bohu, vydáva takéto mučeníctvo – ducha.

Pred hlásaním evanjelia, ktoré má moc spasiť človeka, musí byť najprv ukázaný pohanom kresťanský spôsob života, ktorý je úplne odlišný od sveta. Tak sa pohania budú túžiť stať učeníkmi Krista, pre zvláštne Božie ovocie, ktoré uvidia na kresťanoch. A skutočne sa ľudia obracajú na kresťanskú vieru z tejto pohnútky, že vidia lásku a milosrdenstvo tých, ktorí sú kresťanmi. A to nielen v časoch rannej cirkvi, ale neskoršej cirkvi, kde misionári hlásajú evanjelium, pritom žijú kresťanským láskavým životom a to až k smrti, kde ich mučeníctvo prináša obrátenie celého národa. Ľudia vidia v kresťanstve moc a silu a to až takú, že kresťan je ochotný za spásu pohanov obetovať svoj život. To je niečo nevídané v tomto surovom pohanskom svete ktorý hlása – čo nejde silou, musí íšť ešte väčšou silou!

Kresťania – ktorí sa utiekajú v čase spájania sa Rímskej ríše a cirkvi – do samoty, Boh použije a stanú sa vyhľadávanými osobami, ku ktorým sa budú mnohí kresťania utiekať. Boh nikdy neskryje ich utajenosť pred ľuďmi a vždy príde čas, kedy svoj zápas pre Boha vydajú svetu, predajú kresťanom stratené učenie cirkvi, zvlášť v boji a úzkej ceste, ktorú cirkev stráca.

Svetská cirkev sa pozná podľa toho, že nebojuje boj viery, ale že veľa rozpráva, mudruje, filozofuje, hľadá dôkladnejšie učenie, ale ich život nevedie úzkou cestou. Cirkev sa bojí hovoriť o ťažkom boji kresťana, o zanechaní sveta, vojne proti svojej padlej prirodzenosti, a tak kresťania žijú dvojakými životmi. Vedia v podvedomí, ale aj z evanjelia, čo robiť majú, ale to nerobia, pretože oficiálne učenie im to neprikazuje a nevedie ich k tomu.

Ľudia ktorí sa radikálne oddelili od sveta, tak inšpirujú tých kresťanov, ktorí svoju vieru berú vážne, zavádzajú do života prvky askézy, ktoré v cirkvi vypadli, ale sa nachádzajú u týchto otcoch viery, ktorí ich chránia ako zlatý poklad. Tí sa odvolávajú na mnohé pasáže písma, kde zanechávajú majetok (Mt 19,1), ako príklad sa ukazuje Bohatý mladík, ktorý nedokázal nasledovať Krista, pretože sa nedokázal odpútať od svojho bohatstva.

Stredobodom kresťanského života tých, ktorí sa vzdialili zo sveta, ale aj tých, ktorí podľa ich rád nasledovali evanjelium a žili vo svete, boli príznačné tieto spoločné veci:

Pôsty, modlitby, modlenie sa žaltára, almužny, tvrdá fyzická práca, nočné bdenia, rozjímania, čítanie Písma. Prakticky toto isté robila ranná cirkev a prežilo to naďalej v týchto svätých ľuďoch. Preto ich ponaučenia, rady, či výklady Písma, sú podnes vysoko cenené, akoby sami apoštoli hovorili ku nám. Je to práve preto, lebo učenie rannej cirkvi zachovali a predávali ďalej. Ich myšlienky sú podnes veľmi inšpirujúce a vedú mnohých kresťanov nielen k viere teoretickej, ale hlavne k praktickej. Všetci velikáni kresťanskej minulosti a je jedno z akej denominácie – katolíci, protestanti, východní – sa odvolávali vo svojich spisoch na cirkevných otcov a učiteľov. Títo otcovia viery a učitelia zbierali poznatky oddelených kresťanov a sami zakúšali pravdivosť tejto úzkej cesty.

Pre cirkev je poznanie oddelených kresťanov od sveta studnicou múdrosti a hlavne praktického kráčania za Kristom, v mučeníctve duchovnom, kde Duchom umŕtvujú svoje telo a svojim nazeraním vnikajú do hĺbok evanjelia a jeho právd, Boh im dáva veľké milosti a dary, ktoré pomôžu mnohým kresťanom k nájdenou pravej cesty, úzkej, ktorá je svetu skrytá.

Na východe cirkev podnes zachovala toto dedičstvo otcov a to až do takej miery, že sa necitujú novovekí učitelia, ale starovekí – ranní. Aj keď v posledných časoch, aj tam vyšli učitelia výborných kvalít, ich spisy iba osvecujú poznanie cirkevných otcov a učiteľov, na ktorých sa neustále odvolávajú.

Pokiaľ východ zastal na starej tradícii cirkvi, západ sa začal uberať novým smerom, kde podprahovou myšlienkou je spojenie sveta a cirkvi do jedného celku, čo sa v posledných storočiach naplnilo, keď sa cirkev stala liberálnou, svetskou, odvolávajúc sa na nových učiteľov, s novými pohľadmi na cirkev a vieru.

Každý jeden kresťan, ktorý sa naopak začal riadiť pokynmi starodávnych askétov, praktizovať ich pokyny a vnášať ich do života, začal spoznávať krásu kresťanskej viery, radosť z viery a Krista, ktorý dáva takým ľuďom hojné milosti a ovocie.

Hovoriť o pokore, písať o nej celé knihy je ničím oproti zakúšaniu pokory, ktorú kresťan cvičením začne praktizovať, odhodením hriechov akými sú zlosť, nenávisť, pomsta, závisť, ohováranie, prázdne reči, zvedavosť, a mnoho mnoho ďalších. V takomto stave je bližšie k Bohu a cíti Jeho dotyk a lásku, čím poznáva, skutočnú silu hriechu, ktorá stojí ako múr medzi Bohom a človekom.

Pre úprimných kresťanov, ktorí sa chcú viac a viac približovať k Bohu, kde ich viera nie je iba nejaký zvyk, sa vďaka prozreteľnosti dostanú k týmto učeniam, ponaučeniam a budú ich brať ako klenoty, čím sa im budú meniť aj životy. Je mnoho kresťanov, ktorí začali študovať tieto pramene viery a stali sa skutočnou soľou a svetlom vo svete, so svojou láskou k Bohu a blížnemu.

Neustále piť mliečny pokrm, je pre začiatočníkov. Preto mnohí  kresťania túžia kráčať za Kristom a mať vodítko, značku, kadiaľ vedie cesta a tou značkou nie je nič iného, iba  vyložené pravdy viery z pier cirkevných otcov. Ich cesta je plná námahy, odriekania, súženia a potu, ale je to cesta radostná. Preto milí čitatelia, vydajme sa aj my touto starobylou cestou, napriek tomuto svetu, ktorý kráča cestou širokou a bude nás od tohto kroku odhovárať.

Bežme beh viery a získajme veniec slávy, ako hovorí Pavol:

2Tm 4:7: “Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval.”

Aby sme z tohto sveta odchádzali nie ako takí, ktorí sa budú desiť posledného dňa svojho života, lež buďme tak ako Abrahám, ktorý skonal s Bohom, sýty života:

Gn 25:8: ” Tak zomrel Abrahám v požehnanom veku, starý, sýty života, a bol pripojený k svojmu príbuzenstvu.”

Amen…