Kresťanský boj a jeho znásobenie – keď si za halier môžeme kúpiť nebo (Učenie cirkevných otcov)

Pokiaľ dnešná doba je veľmi háklivá na zasahovanie kresťanovi do jeho osobného času, ranná cirkev učila a napomínala kresťanov, na dobré vykupovanie času.

Ef 5:16: “Vykupujte čas, lebo dni sú zlé.”

Tým sa malo na mysli to, že z horlivosťou a zápalom kresťan bojoval boj viery, v duchovnom mučeníctve, kde Duch bojoval proti telu v asketickom spôsobe života, aby človek očisťoval postupne svoje srdce od hriechov a svetských nánosov, čím viac a viac v sebe pociťoval Boha a vnikal hlbšie a hlbšie do kresťanského tajomstva viery. Boh používal takýchto horlivých kresťanov na usmernenie cirkvi a strhnutie mnohých kresťanov na správnu úzku duchovnú cestu.

Človek má vo svojej padlej prirodzenosti zakódované to, že keď sa namáha, potom si dá takzvaný zaslúžený odpočinok. Keď sa človek ako sa hovorí – namaká – zaslúži si po práci pivečko, pohodu, dobrú atmosféru, zábavu. Takto zmýšľajú aj kresťania, ktorí sa namáhajú v oblasti duchovnej, skrze prácu alebo pôst a potom chcú vypnúť. Dokonca sa v cirkvi aj pre duchovných, vynašla dovolenka, kedy taký človek odchádza zaslúžene na odpočinok od duchovných vecí. Preštudujme si  Antona Pustovníka, ktorý k tomuto hovorí presný opak. On píše:

Kiež sa všetci v prvom rade staráme o to, že ak sme sa už dali do (duchovnej) práce, aby sme v nej nepoľavovali a neklesali na mysli, hovoriac: Už dlhú dobu sa venujeme askéze; ale bude lepšie, keď začneme nový deň tým, že budeme znásobovať svoju horlivosť.

Anton nás učí lekciu, kde miesto oddychu, odpočinku, zaslúženej dovolenky, budeme každým dňom horlivejší. Prečo? Anton si sám odpovedá:

Veď celý ľudský život je taký krátky v porovnaní s večnosťou a všetko, čo máme, je ničím oproti večnému životu. Podobne ako vo svete, keď sa nejaká vec predáva podľa svojej ceny a kdekto ju vymieňa v približne rovnakých hodnotách, zakiaľ čo prisľúbenia večného života, sa kupujú za veľmi nízku cenu. Lebo je napísané: Vek nášho života je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat. No zväčša sú len trápením a tryznou (Ž 89, 10).

Anton hovorí, že je to veľký nepomer, ktorý nám Boh pripravil ohľadom nášho krátkeho zápasu tu na zemi a večnosti ktorú zato obdržíme. Je to podľa neho tak, ako keby sme si za halier (čo predstavuje krátkosť nášho života), mohli kúpiť nekonečnú radosť (večný život). A skutočne ak sa nad tým zamyslíme, je to presne tak. Čo je jeden ľudský život, akú hodnotu má pre nás? Ak sa staráme o seba a o náš svet, nie je to hlúpe počínanie, keď onedlho všetko opustíme a bez Krista nedostaneme žiaden podiel v kráľovstve nebeskom?

Rovnako toto platí aj pre kresťana. Načo sa venovať svetu, pôžitkom, oddychom od Boha, v dovolenkách a odpočinkoch, keď venovanie sa Bohu je iba halierom, za ktorý obdrží kresťan veniec slávy?! Neoplatí sa tento veniec slávy získať za každú cenu, keď je tak lacný? Veď vyžaduje iba niekoľko krátkych rokov ľudskej námahy a získame večné bohatstvo. Aká hlúposť väzí v tom, že kresťan sa chce za svoju námahu, načas od Boha vzďaľovať, alebo že nevie bojovať boj viery a len sám seba ľutuje – som padnutý, hriešny, nič mi nepomáha. Anton píše:

Teda, ak už osemdesiat alebo aj sto rokov pobudneme v sebazapieraní, tak nieže sto rokov zato budeme vládnuť s Kristom, ale na veky vekov.

Pán nám sľubuje miesta vo svojom nebeskom kráľovstve:

J 14:2: “V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto.”

Nie je preto krásne myslieť na tieto príbytky, ktoré nám Pán predom išiel pripraviť?!  Či preto sa nemáme vzdať všetkého na tomto svete, ktorý nemá žiadnu cenu a hodnotu, pretože nič materiálneho, si z neho do večnosti nemôžeme vziať? Ale čo si zaručene vezmeme do večnosti je naša viera a naša námaha, aby sme získali svojim životom ďalšie duše – modlitbami, pôstami, námahami, sebazáporom, hlásaním evanjelia o dobrom Spasiteľovi.

Ako radi lipneme na svojom tele, ako radi si ho hýčkame, pritom toto telo je len hlinou, je plné nečistoty a chorôb, po smrti sa rozpadáva na hnilobný prach a predsa nám Pán sľúbil, že toto telo sa opäť spojí s dušou, pri vzkriesení tela a budeme mať tak telo oslávené, aké ho mal ten, kto ako prvý prešiel novou cestou života – Ježiš Kristus Pán náš. Preto Anton píše:

To sa nám prisľúbilo a ešte naviac: Veď aj keď teraz zanecháme telo porušiteľné, to preto, aby sme ho potom prijali ako duchovné.

Venovať sa Bohu koľko nám sily stačia, je najmúdrejšou vecou aká vo svete existuje. Všetko ostatné je iba ilúziou a klamom našich zmyslov, ktoré čerpajú z temnoty nášho rozumu, ktorý si vymyslel mnohé teórie, čo bude s človekom po smrti. Ale evanjelium nám tu jasne zasvietilo a ukazuje nám tento nepomer našej námahy pre Boha a odplaty za túto námahu, ktorú radšej neporovnávajme, aby sme neboli zahanbení. Anton preto napísal:

Nestrácajme hlavu a nemyslime si, že sme sa dlho venovali askéze, alebo, že sme urobili niečo veľkolepé, lebo písmo hovorí:

Lebo utrpenia tohto času nie sú hodné porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť (Rim 8,18).

Amen…