O obžerstve II. Obžerstvo a pôstne stravovanie (učenie cirkevných otcov)

Pokračujeme v tejto nie príliš populárnej téme dneška, pritom tak veľmi užitočnej. Otcovia viery napísali:

Na obžerstvo je nevraživá ješitnosť. Tieto dve veci proti sebe bojujú o kresťana, ako o kúpeného otroka. Obžerstvo, ktoré je v človeku zakorenené, ho núti aby povolil z prísneho života, na druhej strane ješitnosť mu našepkáva, aby triumfoval s touto cnosťou.

Vidíme že rady otcov nie sú o nejakom extrémizme. Človek rád padá na jednu alebo druhú stranu. Jedni ľudia hovoria o tvrdom, veľmi prísnom, až farizejskom prístupe k pôstu. Iní si zase radi hľadajú cestičky, ako sa pôstu vyhnúť. Poslední pôst úplne zavrhli. Cirkevní otcovia poznajú tieto nebezpečenstvá a preto napomínajú dve strany – poľavenie od pôstov, ktoré chce naše obžerstvo – na druhej strane ješitnosť, ktorá si chce dokázať, že to dokáže. Čo nám otcovia ďalej radia?

Múdry kresťan však unikne obom týmto cestám, keď vo vhodný čas, pomocou jednej vášne, strasie druhú vášeň. Ak je totiž telo bujné a plné sily, trestajme ho všade a pri každej príležitosti.

Títo kresťania sa nezameriavajú len na jednu vášeň – obžerstvo – ale na vášne ako také, ktoré sú medzi sebou prepojené. Ak je človek silný, navyknutý na pôžitky, treba ich radikálne ničiť, trestaním tela. Čo je trestanie tela? Odopieranie si! V danej chvíli naša bujnosť si spomenie, že by si dala niečo sladkého a ak je človek telesný, podvedome ako múmia, hľadá nejakú sladkosť. Ak kresťan bdie nad svojimi myšlienkami a pochodmi, spozná, že telo vyžaduje sladkosť a preto mu to hneď odoprie – tým telo potrestá.

Tento spôsob sa uplatňuje všade. Človek je na slnku a odrazu telo povie – je mi teplo a chce hľadať tieň. Ale ak kresťan bdie nad myšlienkami, odoprie telu jeho nálady nespokojnosti. Trestaním tela, tak učí podriaďovať sa Duchu.

Jeden príbeh hovorí o mníchovi, ktorý išiel do monastiera, prišiel tam v noci a nemohol sa dostať dnu, lebo strážnik tvrdo spal. Pritom mohutne snežilo, obrovské vločky sypali celú noc. Mních sa nesťažoval, kľakol si, modlil sa celú noc a až ráno ho tam našli, celého zasneženého. Napomínali ho, že prečo vytrvalo neklopal na bránu, určite by mu boli otvorili ale on im odpovedal, že ďakuje Bohu za zázrak, pretože Pán, po celú noc vo svojej láske, na neho spúšťal snehové vločky nehy. Bol celý dojatý z tohto divu.

My by sme sa hnevali, hľadali by sme úkryt, trieskali by sme na vráta a to len preto, lebo nemáme vycvičené telo, ktoré je Duchom krotené. Preto aj maličkosti, akými sú teplo, chlad, nepríjemnosť prostredia, väzenie – nám má slúžiť na radosť v Bohu, ktorý to na nás dopustil. Ale to nedokážeme skôr, ako keď nebudeme telo trestať a pokorovať ho pod Ducha.

Ga 5:17: “Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete.”

Otcovia pokračujú:

Ale ak je telo kľudné (humorne dodávajú, že úplný kľud tela bude až v hrobe), teda ak telo nič nevyžaduje, učme sa skrývať svoje zásluhy, pretože pokoj ktorý máme, prichádza až po navyknutí si na boj Ducha a tela.

Trestanie tela konali títo svätci nie bičovaním, alebo fyzickým bitím svojho tela – ako sa to neskôr dostalo do cirkvi, zvlášť na západe – oni telo trestali vždy skrze Ducha. Pozrime sa na konkrétne rady, ako postupovať. Falošné učenie už v tej dobe učilo toto:

Keď naše telo túži po rozmanitých pokrmoch, vôňach, chutiach, slastiach, obmedzme ho iba na chlieb a vodu.

Aj vtedy boli extrémni kresťania, ktorí učili takéto radikálne učenie. Otcovia im oponovali keď hovorili:

Tento radikálny spôsob sa podobá tomu, ako keby sme vzali malé dieťa, ktoré nevie poriadne chodiť a my by sme chceli, aby stúpalo hore po rebríku.

Čo teda radili títo kresťania začiatočníkom? Hovorili:

Ak telo žiada rôzne pokrmy a chute, žiada prirodzenú vec. My postupujme takto:

Najprv obmedzme všetko tučné. Až keď toto zvládneme, potom pokračujme tým, že obmedzíme všetko čo nás rozpaľuje.

Tým sa myslí, že všetky výrazne ochutené jedlá, štipľavé, presolené, príliš sladké, príliš horké, príliš kyslé. Ak sa toto človeku podarí a vyradí z jedálnička tento druh, potom otcovia hovoria:

Napokon vyraďme jedlá, ktoré nám chutia!

Táto požiadavka je dosť silná káva pre dnešnú dobu – jesť, čo nám nechutí. Ale to je postup prirodzený. Ak najprv odstránime tučné jedla, potom príliš ochutené, v treťom kroku už nebude problém jesť jedlá bez chuti. Na inom mieste sa hovorí, aby človek ktorý je už pokročilý, dával telu jedlo nie pre chuť, ale pre potrebu. Otcovia pokračujú:

Ak je to možné, daj telu dostatočne dobrú a stráviteľnú potravu, aby si tak DOSTATKOM vzdoroval pocitu nenásytnosti. Rýchlo stráviteľné jedlo, ťa totiž zbaví vzbúrených vášní ako moru. Pozri sa tiež nato, že jedlá ktoré nafukujú, roznecujú v tele vášne. Vysmej sa rovnako démonom, ktorí ťa navádzajú, aby si jedlo odložil na neskôr – zjedz všetko hneď!

Tu vidíme, ako nás otcovia viery učia na pôsty. Nie radikálne, nie rýchlo, všetko má svoj čas. Stredná cesta je najlepšia, postupná, keď sa telo začne podriaďovať Duchu. Inde totiž hovoria, že keď trpí telo, trpí s ním aj duša, preto je potrebné navyknúť si na tento spôsob života a nie na radikálny.

Rýchle a radikálne pôsty, vedú k pýche a hriechu. Preto aby ješitnosť nemala silu nad našou stravou, učme sa postupne. Prvé pôsty nech sú zbavené tučného jedla, neskôr mäsa, potom príliš ochutených jedál, až to končí v skromnom jedení pre telo, aby mohlo dobre fungovať. Chlieb a voda sú až na konci týchto cvičení. Každý kto začne s chlebom a vodou na začiatku, lebo si chce dokázať svoju silu, je poháňaný ješitnosťou a jeho duch nie je pokorný a tichý.

Vezmime si tieto múdre rady k srdcu…