Učenie Antona pustovníka – zrieknutie sa sveta – pozor na pýchu

Ak sa človek vydá úzkou cestou askézy, odmietania sveta, hrozí jedno veľké nebezpečenstvo – pýcha. Človek sa vo svojich očiach môže povznášať a opovrhovať inými, ktorí nenastúpili na vznešenú cestu za Kristom, ale že on na ňu nastúpil , ale má zlý úmysel – samochválu. Anton nám k tomu hovorí:

Takže, keď sa dívame na okolitý svet, nemyslime si, že keď sme nastúpili na úzku cestu, že sme sa zriekli niečoho veľkého, lebo aj celá táto zem je malá oproti celému vesmíru. Preto, aj keby sme vládli nad celou zemou, alebo sa jej odriekli, nebolo by v tom nič rovnocenné, oproti nebeskému kráľovstvu.

Čo sú zemské dobrá a zemské poklady oproti nebeskej vlasti?! Len si spomeňme na diabla, ako ponúkol Ježišovi všetky kráľovstvá a bohatstvo sveta. Prečo to robil? Pretože to nemá v skutku hodnotu! Na chvíľu to zastrie zmysly, odpúta človeka od duchovnej cesty, ale človek nemá v rukách vôbec nič cenného. Písmo hovorí:

2Kor 4:18: “Nehľaďme na viditeľné, ale na neviditeľné. Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné.”

Vo svete existuje porekadlo, že je lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche. Toto porekadlo je zrkadlom zmýšľania človeka, ktorý nemá Božie svetlo vo svojom srdci. Pravda je iná – viditeľné veci sú iba prachom, bez hodnoty. Môžeme sa pýšiť novým autom, ktoré o 20 rokov bude hrdzavé v šrote. Koľko len výrobkov sme mali počas celého nášho života a všetky skončili na smetisku. Pyramídy, kde sa medzi dva kamene nedal kedysi pichnúť papier, sú dnes rozpadajúcimi sa pieskovými útvarmi. Verš hore má v sebe veľkú pravdu. Boh pred nami ukryl duchovný svet, ktorý je ďaleko väčší a rozsiahlejší, k tomu je ešte aj večný. Duchovný svet je mimo naše zmysly a preto ho nemôžeme zmerať. Chápeme ho okrajovo skrze našu dušu, ktorá duchovná je, nedá sa vidieť a pomerať, no predsa hýbe našim telom a určuje beh nášho života. Tento život zmyslový, je veľmi chudobný oproti životu večnému. Anton k tomu hovorí:

Lebo podobne ako ten, kto riskuje jednu drachmu medi, aby vzápätí získal sto drachiem zlata, tak aj ten, kto je pánom celej zeme a zriekne sa jej, nemnoho zanecháva, no získava stokrát viac.

Toto je výmenný kurz – náš život má hodnotu jednej medenej drachmy. Je to peniaz, ktorý nie je príliš vzácny, ale výmenou za túto drachmu – tento náš biedny život – ktorý obetujeme Bohu, získavame sto drachiem zlata, čo je obrovské bohatstvo. Preto sa človek nemá chváliť a pýšiť, ako keby neviem čo veľkého robil, ak zanechá svet a svoj život obetuje Bohu, lebo tento obchod je pre človeka nekonečne výhodný. Boh tu vyzerá ako zlý obchodník, ktorý ponúka takýto kurz. Práve preto je Boh milosrdný a láskavý. On chce obdariť človeka obrovským bohatstvom, za malú protislužbu. Hlúposť človeka je v tom, že na tento výhodný obchod nechce pristať.

Př 14:8: “Opatrný múdrosťou chápe svoju cestu, blázon sa svojou hlúposťou oklame.”

Anton nám hovorí:

Ak teda celá zem sa nedá porovnávať s nebesami, vtedy, kto zanecháva niekoľko desatín, akoby nič nezanechával. Hoci by popritom zanechal dom aj množstvo zlata, ani vtedy sa nemôže chváliť alebo malomyseľnieť.

Nie je to skutočne na chválu – aj keď sa vydáme touto cestou, ktorá je dobrá a vznešená, ktorá hľadí ako mudrci na hviezdu, ktorou je Boh – sprievodca cesty, nemôžeme si však o sebe myslieť, že konáme niečo veľkého, pretože ideme obchodovať v značnom nepomere, mohli by sme trúfalo povedať – ideme okrádať Boha. Ale to Boh dal takéto pravidlá a preto sa treba pokoriť a prijať v tichosti túto cestu, bez veľkých rečí.

Vždy musíme pamätať na jedno pravidlo, ktoré sa musí neustále pripomínať – ak človek nastúpi cestu Božiu, ktorá je ťažká, je o odriekaní a opúšťaní sveta – nemôže za žiadnych okolností žiadať od okolia, od ľudí ktorých pozná, aby konali rovnako ako on! Ak tak nekonajú, potom taký človek nimi opovrhne. Všetci svätí otcovia hovoria, že človek má byť tvrdý k sebe, ale láskavý k blížnemu. A keď čítame životopisy svätých kresťanov, presne takto vo svojom živote konali – tvrdý voči sebe, zhovievavý voči blížnemu.

Anton nám tu dáva návod, že aj keď sa vyberáme úzkou cestou, nemáme si namýšľať, že konáme niečo extra. Veď ideme na trh, kúpiť za 10 euro krásny dom s veľkou záhradou. Naša jediná starosť je, aby sme boli ochotní tých desať euro zložiť, čo je cena nášho života. Tých desať euro je tento svet a jeho bohatstvá. Môže človek, ktorý ide na takýto výmenný trh, ešte bažiť po veciach tohto sveta? Môže sa klaňať ešte tomuto svetu a nádejať sa na výrobky ľudí, alebo ľudí samotných? Veď čo sa nám v živote nerozpadne, čo neskončí na smetisku, opustíme v hodine smrti my sami. Anton k tomu hovorí:

Na základe takejto príčiny nikto znáš nemôže v sebe živiť želanie nadobúdať bohatstvo. Lebo aký úžitok máme z toho, čo nemôžeme vziať so sebou?

Ak je vek nášho žitia 70 rokov, pri sile 80 rokov, často býva kratší, keď človeka zastihne nehoda – k čomu mu bude nadobudnuté bohatstvo, ktoré za života nazhromaždil? Boh od nás chce iné veci, ktoré si máme vziať zo sebou z tohto života a sú to jediné veci, ktoré majú vysokú hodnotu. Anton napísal:

Preto radšej získavajme to, čo si so sebou môžeme vziať: Šľachetné zmýšľanie, spravodlivosť, mravnú bezúhonnosť, statočnosť, rozvahu, lásku, nemajetnosť, vieru v Krista, povznesenosť nad hnev, záľubu v putovaní. Keď nadobudneme tieto (čnosti), nájdeme ich pred sebou tam, kde v zemi mierumilovných nám pripravujú útočisko.

Cnosti ktoré Anton spomína – a je ich ešte oveľa viac – sa nachádzajú v duchovnom svete. Nedajú sa vidieť, nedajú sa kúpiť, nedajú sa merať. Tieto cnosti, keďže sú duchovné, patria do duchovného sveta. Anton tu spomína – zem mierumilovných – čo nie je nič iné, ako nebeské kráľovstvo, ktoré už hriech nebude poznať, ale bude presýtené týmito duchovnými pokladmi, ktoré tu Anton spomenul. To je to, čo si z tohto sveta odniesť môžeme. Odnášať si hnev, zlosť, nenávisť, lásku k bohatstvu, odmietanie Boha – s takýmto batohom odchádzať zo sveta, bude strašnou skúsenosťou.

Po ktorej ceste sa vydáme? Didaché, prvý kresťanský po-apoštolský dokument, hneď na začiatku píše: sú dve cesty, cesta života a cesta smrti. Cesta života je – milovať Boha a blížneho. Cesta smrti je milovať všetko ostatné okrem týchto dvoch príkazov.

Vydajme sa ako múdri, po ceste života, no pritom majme vždy na mysli, že to nemáme konať z pýchy, ale z lásky k Bohu a blížnemu. Tiež blížneho nemáme posudzovať, ak nestojí na rovnakej ceste ako my, máme sa za neho modliť, ukazovať mu náš dobrý príklad a zvestovať evanjelium o Dobrom Bohu, ktorý je tak márnotratný, že za pár drobných, nám ponúka majetok nekonečnej hodnoty. Oplatí sa získať toto Božie dedičstvo tak, že všetko pre Boha opustíme a budeme mu verne slúžiť? Kto má múdrosť, porozumie.

Amen…