Rozjímanie o smrti (Cirkevní otcovia)

Otcovia viery nám častokrát pripomínajú, že rozjímanie o smrti je veľmi dôležitým prvkom našej kresťanskej cesty. Potláča sklony k hrabivosti, náruživostiam a falošným predstavám. K tomuto rozjímaniu sa viaže spomienka na posledný súd, kedy každý človek predstúpi verejne pred Boha, so svojim životom, všetkým skrytým čo konal, so svojimi hriechmi:

R 2:16: “V ten deň Boh bude súdiť tajné veci ľudí podľa môjho evanjelia skrze Ježiša Krista.”

Otcovia nás poučujú:

Pamätanie na smrť je každodenné umieranie, pamätanie na večný odchod, čo má vzbudzovať každodenný nárek nad svojimi hriechmi. Obava zo smrti je prirodzená vlastnosť, strach zo smrti je príznakom hriechu.

Kristus sa smrti obával, ale nemal pred ňou strach, aby tak ukázal vlastnosti dvoch prirodzeností, ktoré v sebe nosil – ľudskej a Božskej.

Tu svätí otcovia narážajú na problém Krista, ktorého heretici nedokázali správne identifikovať. Jedni hovorili že bol iba človekom, iní – že bol duchom ktorý vyzeral ako človek, ďalší nechápali spojenie Božskej a ľudskej jednoliatosti, preto upadali viac na jednu, či druhú stranu. Mnohí ľudia v Kristovi nedokázali rozpoznať Boha. Pavol napísal:

Rím 9:5: “Zo židov pošiel Kristus podľa tela, ktorý je nado všetkým, Bôh, požehnaný na veky. Amen.”

Tu vidíme, že Pavol prezradil niečo, čo je skryté v ušiach sveta – Kristus podľa tela, ktorý je nado všetkým – to jest – Boh!

Vráťme sa k rozjímaniu o smrti. Otcovia pokračujú:

Rovnako ako je chlieb najpotrebnejší zo všetkej potravy, tak rozjímanie o smrti je najpotrebnejšie co všetkých cností. Pamätanie na smrť, povzbudzuje kresťanov k námahe, k znášaniu urážok, oslobodenie sa od starostí, k modlitbe, horlivosti, k stráženiu svojho ducha. Ak na smrť nepamätáme, ako to robia svetskí ľudia, so všetkými uvedenými cnosťami sa míňame.

Táto téma príliš nerezonuje v dnešnom svete. Rozjímanie o smrti, sa mnohým ľuďom zdá morbídne. Ani kresťanom táto téma, v tomto liberálnom svete moc nevonia, rovnako ako im nevonia rozjímanie nad posledným súdom. No tieto veci ako v dávnoveku, tak aj dnes, sú veľmi prospešné a zastavujú mnohé zlé žiadosti.

Dnešný svet je skôr o utekaní pred smrťou a to v pôžitkoch, vo večne mladom tele, kde si ľudia robia rôzne plastiky a operácie, zdravo sa stravujú, veľa odpočívajú, len aby boli neustále mladí a krásni. No život je Bohom presne vymeraný a preto náš deň odchodu, je zaznačený v Božej knihe. Jeden príbeh hovorí:

Mladý muž – sluha – bol práve na trhovisku v Bagdade, keď si všimol, že na neho jedna žena vrhá výhražný pohľad. Okamžite rozpoznal, že je to Smrť, a celý vydesený utekal k svojmu pánovi, prosil ho o koňa, aby mohol utiecť z mesta. Keď sa ho pán pýtal po príčine jeho náhleho odchodu, povedal:

“Práve som videl na trhovisku Smrť, ako mi hrozí. Prosím, prosím, daj mi koňa, aby som mohol utiecť do mesta – Somary.”

Pán mu dal koňa, poprial mu rýchlosť ako vietor a mladý muž uháňal ako šialený do Somary, vzdialenej dvadsať míľ. Jeho pán sa potom vybral na trhovisko, kde tiež stretol Smrť. Pristúpil k nej a opýtal sa jej, prečo strašila jeho sluhu.

“Ja som ho nestrašila,” odpovedala Smrť. “Len som sa divila, že ho vidím v Bagdade, keď s ním mám dnes večer schôdzku v Somare.”

Sú aj zlé a nesprávne pamätania na smrť, ktoré sú z túžby, aby smrť už konečne prišla. Otcovia hovoria:

Sú ľudia, ktorí silou zvyku upadajú do hriechov, pritom sa pokorne modlia zato, aby už smrť prišla.

Toto sú kresťania, ktorí žijú zlé hriešne životy, myslia si že sú spasení vierou, ale že nič pre vieru nemusia extra robiť. Niečo aj urobili, modlievajú sa, čítajú písma, chodia do modlitební, ale žijú hriešne. Klamú samých seba, že bez námahy a chodenia úzkou cestou, jednoducho prídu ku dňu svojho konca a bude im daná koruna slávy.

Potom sú tu iní ľudia, ktorí nie sú kresťanmi. O nich otcovia hovoria toto:

Sú ľudia, ktorí sa nechcú kajať, žijú zlými životmi ďaleko od Boha, pritom si privolávajú smrť zo zúfalstva.

Mnohé samovraždy sa dejú na tejto pravde. Jeden muž, ktorý bol veľmi zlý a agresívny, neustále kričal – jedinou mojou útechou je to, že príde smrť. Aká úbohá duša.

Ďalším druhom ľudí sú takí, ktorí nastúpili cestu svätosti, cestu úzku, ale konajú tak z pýchy a domýšľavosti. Nekonajú všetko pre lásku k Pánovi, ale z lásky k sebe a svojej svätosti, kde samých seba dali na piedestál slávy. O nich otcovia hovoria:

Sú ľudia, ktorí z domýšľavosti, samých seba považujú za oslobodených od vášní a preto sa smrti neobávajú.

Poslednou skupinou sú ľudia, ktorí sa smrti prestali desiť, ale tých je veľmi veľmi málo. Otcovia hovoria:

Posledná skupina je veľmi úzka. Tí pod silou Ducha svätého si vyprosujú svoj odchod.

Tak premýšľal aj Pavol, ktorý už chcel zomrieť a byť s Pánom, ale vedel, že Boh má ešte pre neho službu a preto zostával vo svete:

Fp 1:23-24: “Tiahne ma to z oboch strán: túžim už umrieť a byť s Kristom, a to by bolo iste omnoho lepšie, ale pre vás je potrebnejšie, aby som zostal v tele.”

Amen…