O čistote I. (cirkevní otcovia)

Podľa cirkevných otcov, je čistota tela – čím sa myslí zvlášť na čistotu sexuálnu – podobná čistote anjelov. Vkročenie do celibátu je cesta, ktorou sa človek približuje k netelesným stvoreniam. Človek ktorý vstúpil na túto cestu, sa približuje k budúcej sláve, kde kresťania budú ako Boží anjeli:

Mt 22:30: “Lebo pri zmŕtvychvstaní sa ani neženia ani nevydávajú, ale sú ako anjeli Boží v nebi.”

Táto cesta je daná len veľmi úzkej skupine ľudí, je to dar. Takýto dar mal Pavol, keď žil v celibáte celý život, nabádal ľudí, aby žili ako on, ale iba tých, ktorí v sebe tento dar objavili. Nebolo to nariadenie.

1Kor 7:7: “Rád by som bol, keby všetci ľudia boli, ako som ja; lenže každý má svoj zvláštny dar od Boha, jeden tak, druhý inak.”

Otcovia nám hovoria:

Čistota je prijatie netelesnej prirodzenosti. Je to neobyčajné a nadprirodzené zapretie prirodzenosti a podivuhodný boj smrteľného a pominuteľného tela s netelesnými bytosťami.

Človek ktorý sa vydal touto ťažkou cestou, musí rátať s ťažkým bojom svojho ducha, proti telu prirodzenému, ale otcovia tu hovoria že to nie je všetko – k tomu musia počítať ešte s bojom proti netelesným bytostiam – démonom, ktorí budú tvrdo útočiť na človeka. Nielenže telo nás zvádza k hriechu, ale aj temné bytosti, ktoré čistotu nenávidia. Otcovia pokračujú:

Čistý je ten, kto zavrhol telesnú lásku pre lásku nadzemskú a telesný oheň uhasil ohňom duchovným.

Láska k Bohu má prekonať lásku pozemskú. Ale ako sa to dá vykonať? Nie je to v našich silách! Táto vec sa dá zveriť len Bohu a jeho milosti. Svojimi skutkami a výkonmi, nemáme nádej na víťazstvo. Otcovia hovoria:

Nechci odvrátiť démona smilstva sporom a hádkou, tento démon má dobré argumenty, pretože bojuje s nami skrze našu vlastnú prirodzenosť. Teda kto chce premôcť svoje telo, alebo víťaziť jeho pomocou, vrhá sa do boja márne.

Otcovia nám potvrdzujú to, že náš boj s telom bude márny, ak sa oprieme sami o seba. Ak nás napadajú smilné myšlienky a chtíče, vyhľadávame nemravné pohľady, vedzme, že nás prišiel navštíviť démon smilstva. My ľudia si myslíme, že iba niektorým ľuďom je potrebné pomôcť, ktorí sú posadnutí a vyháňať z nich démonov. My však z našej vlastnej skúsenosti musíme vedieť, že nás napadajú rôzni démoni – zlosti, pomsty, nenávisti, závisti, rovnako tak smilstva. Nechceme konať tieto veci, no temné sily nás navštívia a odrazu sa meníme. Sme z ničoho nič nervózni, podráždení, zlostní. Hľadáme príčinu tohto zmeneného stavu a chceme sa ho zbaviť vlastnými silami, čím upadneme do väčších hriechov, keď svoj hnev niekde vyventilujeme. Jedine Bohu môžeme zveriť náš zmenený vnútorný stav veď písmo hovorí:

1J 3:8: “Kto pácha hriech, je z diabla, pretože diabol hreší od počiatku. Syn Boží sa zjavil na to, aby maril diablove skutky.

My nemôžeme mariť diablove skutky, lebo na to nemáme silu, ale Syn Boží prišiel mariť skutky diablove. Preto asketika začína prvou inštrukciou – never absolútne v seba, ver absolútne v Boha. Otcovia pokračujú:

Pokiaľ Boh nerozvráti príbytok tela a nevybuduje príbytok pre dušu, človek, ktorý chcel bojovať, bdel a postil sa márne.

Boj, bdenie, pôst – dú dobré prostriedky, ale musia byť zamerané na Boha. Ak sú zamerané na nás, na naše výkony a našu silu, prehráme. Preto mnohí ľudia upadajú do veľkej beznádeje keď hovoria – toľko som sa postil, toľko si odriekal, toľko bdel a bojoval s telom – aj tak som spadol do hriechu! Preto nám otcovia radia:

Potom, čo poznáš vo všetkom vlastnú slabosť, obetuj túto slabosť Hospodinovi, obetuj mu svoju slabú prirodzenosť a tak nepozorovane prijmeš dar cudnosti.

Toto je jediná cesta víťazstva. Veď Pán Ježiš nám hovorí:

J 15:5: “Ja som vínny kmeň a vy ste ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nič nemôžete činiť.

Západný svätec Scupuli napísal:

Ak sa duša po svojom páde do hriechu znepokojuje, zarmucuje a cítí, že je hnaná do akéhosi zúfalstva, pretože nemôže duchovne ďalej pokročiť a robiť dobro, to je zrejmé znamenie, že skladala dôveru v seba, a nie v Boha.

Toto je kameň úrazu kresťanstva – málo dôverujeme a zverujeme problémy Bohu, my sami chceme vyhrávať vojny a mať víťazstvá, čo vedie k ďalšiemu hriechu – pýche. Preto nás Pán necháva padať, pokiaľ neuznáme svoju ničotnosť a slabosť celým srdcom a nezveríme sa do rúk Jemu. A tu väzí problém – nevieme z rúk pustiť opraty nášho života a plne ich predať Hospodinovi. Nevieme naplniť modlitbu Pána kde sa hovorí – nech sa stane Tvoja vôľa – čo opačne znamená – nech sa nedeje moja vôľa. Nechajme Pána vpustiť do nášho srdca, pretože aj pri kresťanoch je ako taký, ktorý stojí pred dverami a klope – ale ani kresťania mu neotvárajú, pretože si chcú svoj život viesť sami.

Zj 3:20: “Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.”

Tento verš predchádza iný verš ktorý hovorí, že tých ktorých Boh miluje vychováva a trestá. Výchova a trest môže byť konaná aj formou dopustenia hriechov na kresťana, aby si uznal svoju ničotnosť a absolútnu pomoc Boha. Nie je teda našou vecou víťaziť nad ťažkým hriechom nečistoty, ale Božou. My sa máme pevne chytiť Boha, zapáliť si v srdci plameň lásky k Nemu a kajať sa z hriechov a svojej slabosti. Ostatné je na Ňom, na našom dobrom Pastierovi:

Zj 3:19: “Ja všetkých, ktorýchkoľvek milujem, vychovávam a trestám. Rozhorli sa teda a kajaj sa!”

Amen…