Učenie Antona pustovníka II. Namáhajme sa aj keď máme nechuť k duchovnu…

V minulej rozprave sme sa zaoberali tým, že je múdre, aby sme sa nepozerali za hmotným svetom, pretože si nič z neho nemôžeme vziať do sveta duchovného. Toto samé o sebe by ale nestačilo, pretože náš cieľ je vyšší – oslavovať Boha, ktorý nás stvoril. Preto máme pre náš budúci večný domov, zanechať tento dočasný domov a najlepším prostriedkom ako toho docieliť, je služba Hospodinovi. Anton píše:

Takýmito myšlienkami nech sa každý presviedča, aby nezmalomyseľnel, a to tým skôr, ak popritom uváži, že je Božím stvorením a je zaviazaný pracovať pod vládou Stvoriteľa.

Uvedomenie si toho, že sme Božím stvorením nás má podnietiť k tomu, aby sme pre svojho Tvorcu boli otvorený a pripravený vydávať mnohé námahy. Je tu ale malé nebezpečenstvo keď si povieme – dosť som sa napracoval, stačilo, už mám zásluh dosť. Alebo – dávam si dovolenku – odpočívam, toľko som sa pre Pána nadrel na jeho vinici. Anton k tomu hovorí:

Sluha neosmeľuje povedať: – Keďže som pracoval včera, teraz nebudem pracovať vypočítavajúc uplynulý čas (práce). Naopak – on neprestane (pracovať) v ďalších dňoch, ale každý deň, ako je napísané v evanjeliu, prejavuje tú istú horlivosť, aby vyhovel svojmu Pánovi a neupadol tak do biedy, tak aj my sa každý deň s trpezlivosťou zdokonaľujme v kresťanskom boji, pretože vieme, že keď čo i len jeden deň strávime v nedbanlivosti, (Pán) nám to nemusí odpustiť, nie kvôli predchádzajúcej (námahe), ale sa na nás môže hnevať za túto nedbanlivosť.

My si môžeme myslieť, že Anton to trochu pritvrdil, keď si dáme nejaký čas voľno, alebo sa budeme na krátky čas oddávať svetu a prestaneme bojovať – veď o nič predsa nejde. On sa však odvoláva na Ezechiela, z ktorého vyberá tento verš:

Ez 18:26: “Ak sa spravodlivý odvráti od svojej spravodlivosti, a pácha neprávosť a zomrie preto, zomrie pre svoju neprávosť, ktorej sa dopustil.”

Ako výstrahu poľavenia v kresťanskom boji dáva Anton za príklad Judáša, ktorý sa spolu s učeníkmi namáhal po tri roky, napokon však skončil ďaleko od Jeho kráľovstva. Jedna vec je padnúť do hriechu a sa kajať, iná vec je odísť od viery, od poslušnosti Bohu, niekam do oblastí  ľahostajnosti až nevery. V tomto čase takto žije veľmi veľa ľudí, ktorí od mlada chodili do cirkvi, ale časom odpadli, dnes sú dokonca ateistami. Toto je veľké riziko, ktoré môže priniesť večnú smrť.

No nie inak je tomu aj s tým, kto je horlivý, ale príde na neho slabá chvíľa a on poľaví v úsilí. S týmto poľavením prichádza nechuť k modlitbe, ťažko sa človeku ide do cirkvi, až to skončí vynechaním Bohoslužieb. Prestane čítať Božie slovo a duchovné knihy, vráti sa do sveta a prijme svetského ducha.

Podobne je to s človekom, ktorý sa nekajá a nevyznáva hriechy. Prestane si spytovať svedomie, prestane sa Bohu žalovať a prosiť o odpustenie a jeho srdce sa bude zatvrdzovať, až odpadne a zanevrie na Krista.

Anton preto radí, aby sme neustále bojovali, či máme chuť, alebo ju nemáme. Aj keď sa nasilu prinútime k modlitbám a čítaniu písma, i keď naše myšlienky budú rozhádzané a nesvoje, je to vždy lepšie, ako úplne prestať s duchovným bojom. My sa máme postaviť diablovi na odpor a povedať si – nebudem ti slúžiť! Pavol nás nabáda k tomu istému:

Jk 4:7: “Poddajte sa teda Bohu, ale vzoprite sa diablovi – a utečie od vás.”

Anton ďalej píše:

Takže, pusťme sa do sebazapierania a neklesajme na mysli. Lebo v tom s nami spoluúčinkuje aj Boh, ako je napísané: Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré (Rim 8, 28).

Ak Boh vidí námahu kresťana napriek tomu, že je pod paľbou zlých duchov, Boh ho odmení neskôr väčšou horlivosťou. Ale ak kresťan miesto námahy zloží zbrane, upadne do hriechov a padá hlbšie a hlbšie, nedostáva od Boha milosti. Takto prestáva myslieť racionálne. Zabúda nato, že tento život je neporovnateľne kratší ako večnosť a preto ho obetovať Bohu a vymeniť za večnosť, je pre nás nepomerne výhodné. Kresťan tiež zabúda na smrť a posledný súd, zabúda nato, že si nič nevezme z tohto sveta, že jeho život je krátky a nikdy nevie, či sa dožije konca dnešného dňa.

Tiež kresťan zabúda, že je Božím priateľom, kde je Boh volaný Otcom, Pán Ježiš je bratom, Duch Svätý je jeho súčasťou, príbytkom jeho srdca a on opúšťa túto nádhernú rodinu, prechádzajúc k rodine satanovej, ktorá je plná temnosti a ohavností. Preto Anton odporúča, aby sme mali na pamäti neustále zomieranie s Kristom. Aj keď Pavol hovorí, že sme zomreli v krste s Kristom, to neznamená, že ide o nemenný stav. Pavol píše, že zomieranie je každodennou súčasťou života kresťana:

1Kor 15:31: “Každý deň umieram, ako že ste vy, bratia, moja chvála v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.”

Anton hovorí to isté:

A kvôli tomu, t.j. aby sme neupadli do malomyseľnosti, je dobré mať na mysli výrok Apoštola: Každý deň zomieram. Lebo len vtedy, keď začneme žiť tak, akoby sme každý deň umierali, vtedy nezhrešíme. Tento výrok zahŕňa v sebe to, že my, keď sa každý deň ráno prebúdzame, pomyslíme si, že sa nemusíme dožiť večera a naopak, keď sa ukladáme k spánku, myslime na to, že sa nemusíme prebudiť.

Mnohé modlitby starej cirkvi sú takto formulované, kde sa kresťan modlí za to, že ak dnes zomrie, alebo v noci zomrie počas spánku, nech ho Pán privíta v nebeskej vlasti, nie skrze skutky ktoré konal, ale skrze Kristovu krv, ktorej veril, že ho očistila od všetkých hriechov.

Poučenie Antona je v súhrne v tom, aby sme bojovali boj viery, ako píše aj Pavol. Na každého prichádzajú slabosti, dni kedy má nechuť, malátnosť, túžbu vrátiť sa do sveta.  Anton má iba jednu radu – bojovať, namáhať sa, donucovať a siliť. Boh odmení našu námahu, no naše upadnutie, ktoré sa môže preniesť do dlhodobosti, môže byť pre nás veľmi nebezpečné.

Amen…