Život Antona Pustovníka, z ktorého dávame na stránku učenie

Život sv. Antona opísal sv. Atanáz Veľký a temer bez skrátenia sa nachádza v rozsiahlej zbierke rozprávania o životoch svätých, určených na čítanie podľa kalendárneho poriadku. Tu sa uverejňuje len vo všeobecných črtách.

Už v detstve sa odhalilo Božie vyvolenie sv. Antona na poslanie, ktoré uskutočnil. Tiché a srdečno-vrúcne správanie sa, jeho náklonnosť k samotárstvu, ako aj to, že ho nepriťahovali detské neposednosti i šantenia jeho rovesníkov. Zdržoval sa doma pod dohľadom svojich rodičov, ktorí ho strážili ako zrenicu oka. V takejto izolácii od ľudí aj vyrástol a z domu vychádzal iba do kostola. Pri takejto atmosfére a životospráve Božia milosť, ktorú dostal pri krste, mohla bez prekážok a bez osobitného úsilia z jeho strany pôsobiť na formovanie jeho ducha. Niet sa teda čomu diviť, že zavčas pocítil príťažlivosť života v Bohu a rozohňoval sa v túžbe po Bohu, ako o tom svedčí sv. Atanáz.

Keďže sa doma nevyskytovali prekážky pre takýto život, lebo aj rodičia žili v podobnom duchu, sv. Anton nemal nijaké dôvody, aby odišiel z domu, dokiaľ žili jeho rodičia, ktorí ho takto zbavovali nevyhnutných každodenných starostí. Ale keď odišli k Bohu, on ako dedič bol prinútený starať sa o vedenie domu a o výchovu sestry. Takýmto spôsobom hneď pocítil, ako veľmi sa líši život v Bohu od rozmanitých opatrovateľských každodenných starostí, čo ho napokon viedlo k pevnému rozhodnutiu – zanechať všetko a žiť iba pre Boha. Keď v takomto rozpoložení počul v kostole slovo Boha: Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma (Mt 19, 21) – a potom iné: Nebuďte ustarostení o zajtrajšok (Mt 6, 34), vryli sa tieto jeho túžby Božskou pečaťou, lebo v týchto slovách započul Božiu odpoveď na otázky svojho svedomia a spolu s tým aj Boží príkaz a požehnanie na splnenie tajných túžob a snáh svojho srdca. Rozhodol sa tak rázne ako veľkí kajúcnici, a keď všetko rozdal, začal žiť jedine len pre Boha.

Prvé roky svojho asketického života, odtrhnutý od sveta, sv. Anton trávil tak, ako ho trávili iní, vtedy známi pustovníci, učiac sa všetkému od nich. Je známe, že asketické pustovníctvo, keď rozhodne zamietlo všetky bežné starosti, snažilo sa horlivo jedine o to, – chcem, aby ste boli bez starostí (1 Kor 7, 32), čo sa v Božej Cirkvi stanovilo od jej samotného založenia ako podstatná nevyhnutnosť v jej chode a od sv. apoštolov to získalo podobu prvých zakladateľských zákonov. No hneď od začiatku askéti – tak sa nazývali ľudia, ktorí sa zasvätili tomuto spôsobu života, odtrhnúc sa od sveta každodenných starostí – zostávali vo svojich domoch, iba sa uťahovali do samoty, do nejakých skrytých kútikov a tam sa oddávali modlitbám, meditáciám, pôstom, bdeniam a všetkým iným odriekavým činom.

Postupom času, keď sa kresťanstvo začalo šíriť v priestore a v počte veriacich, mnohí pustovníci začali zanechávať svoje rodiny a odchádzali za mesto alebo z osady, aby tam niekde v zapadnutom kúte žili v osamelosti buď v nejakej jaskyni v prírode alebo v opustenej hrobke, alebo za tým účelom postavenej cele. V časoch sv. Antona tí najhorlivejší pustovníci žili práve takýmto spôsobom. A ich začal horlivo napodobňovať aj sv. Anton Pustovník.

Počiatkom pustovníckeho života je poslušníctvo. Ním prešiel aj sv. Anton tak, že napodobňoval pustovníkov a počúval ich. Podstata poslušníctva spočíva v tom, že pri osvojovaní si pravidiel pustovníckeho života a pod vedením najskúsenejších sa v srdci utvrdzujeme v kresťanských čnostiach. Tie si sv. Anton priniesol z predchádzajúcej výchovy; teraz mu už len stačilo spoznávať, aké sebazapierania sú nevyhnutné pre horlivý život v Bohu a ako ich treba uskutočňovať. Kvôli tomu navštevoval vtedy známych pustovníkov. Dozvedal sa, ako a čo robiť, a vracal sa s nadobudnutým ako s korisťou do svojej samoty.

Takto, ako poznamenáva sv. Atanáz. on ako múdra včela odvšadiaľ si zbiera duchovný med a ukladá ho do svojho srdca ako do úľov. Od jedného preberal striedmosť v stravovaní, spanie na holej zemi a dlhotrvajúce bdenie; od iného sa učil neustálej modlitbe, pozornosti k dobrým úmyslom a rozjímaniu; tretieho si bral ako príklad pracovitosti, vernosti pravidlám a trpezlivosti; a od všetkých preberal ducha pevnej viery v Krista Pána a bratskej lásky ku všetkým. V sebe samom sa snažil spájať všetko, čím sa obzvlášť vyznačoval každý z otcov, ktorých uvidel.

Bez preverovania svojho života životom druhých a bez chápavého vedenia nikto nemohol dosiahnuť najvyššie stupne pustovníckeho života. Spomínanými starcami si sv. Anton overoval svoj život a pod ich vedením neochvejne smeroval k dokonalosti. V takejto výchove v noviciáte strávil asi pätnásť rokov, pričom býval za osadou v hrobke, spočiatku ani nie veľmi vzdialenej, ale neskôr aj vzdialenejšej, kam prichádzal k nemu jeden horlivý dedinčan. Tam mu prinášal chlieb, – jedinú potravu sv. Antona – a odoberal výrobky zhotovené rukami, lebo sv. Anton žil z práce svojich rúk. Celý svoj čas rozdelil medzi tieto ručné práce, modlitbu a rozjímania o Božích pravdách Písma svätého. V takýchto činnostiach ho utvrdil Boží anjel, ktorý sa mu zjavil, keď raz jeho ducha trápil duch melanchólie a stiesnenosti.

Ako vtedy plynul jeho život, o tom svedčí Sózomenos, ktorý o sv. Antonovi píše: „Ked” sa dozvedel, že dobrý život sa zvykom stáva príjemný, hoci spočiatku býva aj ťažký, vymýšľal si pustovnícke skúsenosti stále a stále prísnejšie. Každým dňom sa stával striedmejším, akoby práve len začínal, čím vlieval novú silu do svojej horlivosti. Telesné pôžitky krotil prácami, proti duševným hrôzam sa vyzbrojoval božsko-múdrou nenávisťou voči ním.

Jeho potravou bol iba chlieb so soľou, nápojom – voda a čas obeda – západ slnka. Napokon sa často stávalo, že niekedy deň, dva alebo aj viac zostával celkom bez potravy. Bdel, ak to môžeme tak povedať, po celé noci a modlitbou vítal deň. I keď niekedy okúsil spánok, tak len na jednu minútu; spať sa ukladal poväčšine na holú zem a iba zem považoval za svoju posteľ. Natierať sa voňavým olejom, umývať sa a využívať iné príjemnosti, to si nedovoľoval, pretože tým sa rozmaznáva telo. Lenivosť nemohol ani vystáť a po celý deň sa živil prácou svojich rúk.

Takouto preťažkou cestou kráčal sv. Anton. Ako je však známe, takýto život bez boja ani nemôže byť, ako niet svetla bez tieňa. Keby sme nemali hriech a nemali nepriateľa, iba dobro by z nás vyžarovalo a rástlo by bez prekážok. No keďže aj jedno aj druhé existuje a uplatňuje si na nás svoje nároky, tak sa nikto nezaobíde bez boja s nimi. Treba ich však urobiť bezmocnými a víťaziť nad nimi, aby sme mohli ísť ďalej. Bez toho ony stále budú zväzovať ruky a nohy tomu, kto chce správne napredovať, nech by to už bol hocikto. Hľa, prečo Božia milosť tvoriaca sa v duchu sv. Antona, uvádzala ho na bojisko, aby, keď si ho vyskúšala ako zlato v taviacej peci, mohla upevniť jeho mravné sily a poskytla priestor pre jej ďalší postup. Nepriateľovi sa uvoľnil prístup, ale pustovník mal k dispozícii skrytú pomoc.

Sv. Atanáz zoširoka opisuje tento zápas. Nepriateľské strely boli podľa jeho slov veľmi citeľné, ale mužný borec ich odrážal, pričom ani trochu nezakolísal.

Spočiatku sa ho nepriateľ snažil rozviklať smútkom, že zanechal svet, urodzenosť pôvodu, ktorým ako nepotrebným opovrhol, ďalej nemalé bohatstvo, ktoré akoby bolo nadarmo rozmetané a všetky pôvaby života, akoby bolo neosožne odvrhnuté. Ďalej mu pripomínal najmä sestru vydanú napospas do cudzích rúk, bez jeho vlastnej podpory, bez dozoru a útech, na druhej strane – ťažkosť a tvrdosť odriekavého života v jeho počiatkoch, nezvyklosť a ťažké ovládanie tela, ktoré akoby s námahou odolávalo takým útrapám ako aj dĺžke takého života, ktorému akoby nebolo možné dovidieť na koniec – napokon odlúčenosť od ľudí, bez akýchkoľvek útech v neprestajnom sebaobetovaní.

Takýmito pripomenutiami nepriateľ vzbudzoval silnú búrku myšlienok, ale on bol nielen odrazený pevnou rozhodnosťou sv. Antona neochvejne zotrvávajúcom na svojom zámere a na svojom rozhodnutí, ale bol aj pokorený jeho veľkou vierou v to, že všetko, čo zanechal a čo musí pretrpieť nie je ničím v porovnaní s nekonečnými blaženosťami, ktoré Boh pripravil tým, ktorí sa zriekajú sveta a ktorému vhodnejšie môže vyjsť v ústrety človek slobodný od všetkých každodenných i hmotných zväzkov, ba dokonca ich môže uvrhnúť do prachu pomocou svojich neustálych modlitieb, čím potom do svojho srdca priťahuje tie najsladšie duchovné útechy.

Keďže nepriateľa takto premohol, ten sa pokúšal ísť na mladého borca z inej strany, z ktorej je zvyknutý zosadzovať mladých a začína útočiť na telesnú zmyselnosť, uvádzajúc ho do pomykova v noci a znepokojujúc cez deň. Bol to boj natoľko neľútostný a dlhý, že sa to nedalo utajiť ani pred okolitými. Nepriateľ vyvolával nečisté myšlienky, ale sv. Anton ich odrážal modlitbou, inokedy privádzal do rozpálenia pohlavie, ale sv. Anton toto ochladzoval pôstom, bdením a rôznymi náročnými prácami.

Diabol sa v noci predstavoval v rozmanitých ženských podobách, čím sa všelijako pokúšal nepozorovane vzbudzovať klamlivé náklonnosti, ale tento prichádzal do vytrženia tým, čo je hore ako aj nazeraním na tamojšie krásy rovnako ako aj na najživšie uvedomovanie si šľachetnosti, s akou sa stávame v našej prirodzenosti hodnými Pána Ježiša Krista, aby tak rozptýlil zvádzajúci pôvab. Zlorečený vyvolával pocit slasti z pôžitkov, ale blahoslavený proti tomu staval ako protikladný cit strašnú žiaru múk vo večnom ohni, kde ani červ nezomiera, a tak mu nič nemohlo uškodiť.

Dotieravosť a ohyzdnosť útokov vyvolávali napokon v zápasiacom odpor voči všetkým nečistým hnutiam a taktiež hnev so silným rozhorčením: To pozbavilo nepriateľa možnosti priblížiť sa k nemu a dokonca už len z diaľky sa ho pokúšal znepokojovať po tejto stránke. Lebo pocity nenávisti k vášnivým hnutiam sú ako ohnivé strely spaľujúce nepriateľa. Takto bol teda premožený zlý mladosťou, znášajúcou vášnivú telesnosť odišiel s hanbou, pretože Božiemu služobníkovi pomáhal sám Boh, ktorý si kvôli nám vzal telo a v ňom rozdrvil všetku silu nepriateľa, ako to hlása každý opravdivý pustovník, hovoriac s Apoštolom: Z milosti Božej som tým, čím som (l Kor 15, 10).

Odveký nepriateľ ľudského pokolenia však ešte nevyčerpal všetky svoje strely. Keďže nad mladým borcom videl Božiu ochranu a vedel, že on osvecuje len pokorných, zamýšľal pozbaviť ho aj tejto ochrany, vzbudzujúc v ňom veľkú múdrosť a sebavedomie. Za týmto účelom sa viditeľne objavuje v podobe malého chlapca – čierneho a s predstieranou poníženosťou hovorí sv. Antonovi: „Zvíťazil si nado mnou,” nazdávajúc sa, že ten, kto si víťazstvo pripíše, stane sa takto namysleným a tým rozhnevá Boha, ktorý mu pomáha, ale sv. Anton sa ho opýtal: „Ty si vlastne kto?” A ten odpovedal: „Ja som duch smilstva, ktorého úlohou je roznecovať zmyselné žiadostivosti a tým uvrhovať do telesného hriechu. Mnohých, ktorí zápasili o panickú čistotu, som zviedol; a mnohých, ktorí dlhú dobu umŕtvovali svoje telo, som doviedol k pádu; ale ty si mi všetky moje siete roztrhal, strely polámal a ja som zavrhnutý.”

Vtedy sv. Anton ďakujúc Bohu, svojmu Spasiteľovi zvolal: Pán je so mnou a pomáha mi; nemusím si všímať svojich nepriateľov (Ž 117, 7), a potom, keď sa nebojácne pozrel na nepriateľa, povedal: „V čiernej podobe dopustil Boh, aby si sa zjavil predo mnou, aby si sa stal dôkazom svojich zlých úmyslov, – a tiež v podobe chlapca aby si bol usvedčovaný vo svojej bezmocnosti. Preto si hodný akéhokoľvek opovrhnutia.”

Po týchto slovách tento duch, akoby ho pálil oheň, odbehol a už sa viac k blaženému Antonovi nepribližoval.

Víťazstvo nad vášňami približuje do stavu bez vášní (apathey). Keď sa neustále pracuje na jeho rozvíjaní, vtedy takým istým tempom to prináša so sebou aj duševný pokoj. Duševný pokoj so slastnými pocitmi, poskytovaný v modlitbe a v rozjímaní, vzbudzuje v srdci duchovné teplo, ktorým sa zhromažďujú všetky sily ducha, duše a tela, uvádzajú človeka do jeho vnútra, kde, keď pri jeho znovuzrodení, sa pociťuje neodolateľná potreba byť sám jedine s Bohom. Táto vo vnútri neodolateľná príťažlivosť pred Bohom je druhým stupňom duchovného napredovania. A k nemu sa teraz sv. Anton začal približovať.

Doteraz býval poväčšine sám; často však k nemu prichádzal jeden oddaný človek z dediny, ale aj on sám odchádzal raz k starcom, inokedy do kostola v dedine na bohoslužby. Toto všetko bolo spojené s určitými rozptýleniami, ktoré sa mu vymykali z rúk. V duši sv. Antona, ktorá začala inklinovať do vnútra, sa začala objavovať potreba absolútnej samoty, v ktorej nič nevidíš a nepočuješ.

Na to, ako sa poukazovalo, duša prichádza akoby sama od seba, priamou cestou askézy. Tento obrat však urýchľujú a poskytujú mu rozhodnú iniciatívu akékoľvek silné vzplanutia sebaobetavosti. Poukázať na takéto vzplanutie sa pre sv. Antona stal prípad zjavného útoku démonov. Démoni, keďže nemali možnosť pôsobiť na dušu skrz dobré skryté myšlienky, začínajú pôsobiť z vonkajška, objavujú sa viditeľne a stroja askétovi úklady, čím dúfajú, že mu uškodia, alebo ho aspoň zneistia v jeho dobrých zámeroch. Božia milosť toto dopúšťa vzhľadom k napredovaniu askéta, čím sa mu cez to otvára výstup na vyšší stupeň a spolu s tým istým spôsobom mu poskytuje právo na nasledovné prijatie vlády nad samými pokúšajúcimi duchmi. A to sa prihodilo sv. Antonovi.

Za najdôležitejší moment v týchto okolnostiach treba považovať to, že keď sa sv. Anton, ocitol v predsieni kostola v dedine, a sotva chytajúc dych, povedal svojmu priateľovi: „Odnes ma znova do mojej samoty, čím takto vyjadril svoje odhodlanie zomrieť kvôli životu, ktorý si vo svojej osobe uvedomoval ako jedine hodný Boha. Znamenalo to tiež, že by skutočne umrel pre Boha: Pripravenosť na to bola úplná.

Pripravenosť na smrť pre Boha a vychádzanie mu v ústrety je všepremáhajúcou zbraňou. Veď čím ešte možno pokúšať alebo zastrašovať toho, kto ju má? Považuje sa za východiskový princíp askézy a za pevnú záštitu počas celého jej pokračovania. Pán a Spasiteľ, zakladateľ našej askézy, počas všetkých dní svojho pobytu na zemi videl pred sebou svoju smrť, ale v Getsemanskej záhrade počas modlitbového zápasu, On definitívne zvíťazil nad ňou človečenstvom: Utrpením a smrťou na kríži sa pre ľudstvo uskutočnilo to, čo tam bolo vyrieknuté. Za tým nasledovalo trojdňové očakávanie slávneho Vzkriesenia. Touto cestou prechádzajú všetky duše idúce po stopách Pána.

Prvý krok v tomto spočíva v sebaobetovaní; no nech by tieto základy boli sebamenšie, vždy tu hrá svoju úlohu pripravenosť prijať smrť. Po tom, ako rastie sebaobetavosť, narastá aj táto pripravenosť, lebo ona je vlastne dušou sebaobetovania. Kto sa dostane na taký stupeň pripravenosti, akú mal Spasiteľ v záhrade, tomu sa súčasne ponúka vystúpenie v duchu na kríž a potom sobotňajšie duchovné očakávanie, po ktorom nasleduje aj duchovné vzkriesenie v sláve Pána Ježiša. A práve toto sa teraz odohrávalo v duchu sv. Antona. Slovami, ktoré povedal svojmu priateľovi, keď ho žiadal, aby ho opäť zaniesol tam, kde ho tak mučili, poukázal na to, že sa v duchu stotožňoval so Spasiteľom, keď sa On modlil v záhrade, a keď povedal učeníkom: Vstaňte, poďme. Pozrite, môj zradca sa priblížil.

Potom nasledoval Antonov odchod do vzdialených púštnych končín a tam dvanásťročný pobyt v mlčanlivosti – na spôsob ukrižovania a sobotného očakávania vzkriesenia – v duchu.

Len čo sa sv. Anton spamätal z útrap, ktoré mu spôsobovali démoni, odobral sa na púšť vzdialenú dva-tri dni cesty od obývaných miest. Tam sa uzavrel do starého, nepoužívaného pohanského chrámu so studňou a jeho priateľ mu zadovážil chlieb na pol roka. Aké tu znášal ťažkosti, ako ich hrdinsky prekonával a čo sa tu vôbec odohrávalo – to nikto nevidel. Súdiac však podľa toho, aký z tejto klauzúry vyšiel, môžeme sa domnievať, že šlo o dobu formovania jeho ducha Duchom Svätým. Na tomto mieste sa zrejme odohralo to, čo sa deje so zakuklenou húsenicou. Nikto nevidí, čo sa s ňou v čase zakuklenia deje: Zdá sa, akoby nežila. Ale medzitým v nej pôsobí všeooživujúca sila prírody, a keď nastane pravý čas, z kukly vylieta prekrásny pestrofarebný motýľ. Nikto nevidel, čo sa s ním dialo, ale Duch Boží, neviditeľný pre ostatných a z veľkej časti tajuplný aj pre sv. Antona, formoval v ňom nového človeka na obraz Toho, ktorý ho stvoril. Keď sa skončila doba tejto formácie, dostal príkaz vyjsť von, aby slúžil veriacim. A tak vyšiel obohatený mnohorakými milosťami Ducha Svätého. Ako Kristus vstal z mŕtvych v sláve Otcovej, tak aj sv. Anton sa teraz uberal vpred v duchom obnovenom živote.

Týmto sa teda skončilo formovanie ducha sv. Antona. Všetko, čo v jeho živote za tým nasledovalo, nebolo už ničím iným, než zúrodňovaním toho, čo bolo zasiate v prvých dvoch obdobiach jeho života. Toto tretie obdobie služby pre blaho Cirkvi akoby už bolo jeho apoštolátom. Do akej miery to bolo hodnotné a aká to bola rozsiahla služba, to môžeme vidieť z toho, čo sv. Atanáz píše o jeho živote. Slúžil všetkými darmi milostí. A aké to boli? Mal dar zázrakov, dar moci nad démonmi, nad silami prírody i nad zvieratami, dar spoznávania myšlienok, dar videnia toho, čo sa odohrávalo v diaľke, dar zjavovania pravdy a videní. No zo všetkých darov najhodnotnejším a pre prax najrozsiahlejším bol dar slova. A ním poslúžil menšej skupine svojich bratov viac než inými darmi.

Sv. Atanáz píše, že Boh dal sv. Antonovi slovo také silné, že prenikalo až do hlbín srdca. S takou silou dokázal hovoriť na osoh každého, že mnoho urodzených ľudí, či už z vojenského alebo občianskeho prostredia, ľudí, ktorí žili v hojnosti, odkladali toto všetko a stávali sa mníchmi. Veď z tých, ktorí prichádzali k nemu s ťažkosťami, či sa mnohí nevracali povzbudení na duchu? Alebo, či tí, ktorí prelievali slzy nad zomretými, nezanechávali okamžite svoj plač? Alebo, ktorí z tých, čo prichádzali s hnevom, nestávali sa láskavými? Alebo či mních, ktorý sa stal nedbanlivým, po pobyte v jeho blízkosti nestával sa horlivým a pevným v sebazapieraní? Kto z mládencov, len čo uzrel sv. Antona a počúval ho, nezačal milovať panickú čistotu? Koľko len diev, ktoré už mali aj ženíchov, len čo z diaľky uvideli sv. Antona, vstupovalo do monastierov, kde sa stávali Kristovými nevestami?

Z týchto svedectiev vidieť, že sv. Anton neskrýval zdroj svojich od Boha daných poznatkov. Veď v prvom rade prichádzali za ním kvôli tomu, aby si vypočuli slová pravdy a našli si tak prepotrebné duchovné vedenie. A on všetkých, podobne ako Apoštol, poúčal, presviedčal a za nich orodoval. Niekedy ako hojná riava sa priam prelievalo jeho slovo, ako nám to zachoval v jeho životopise sv. Atanáz. Inokedy sa však vyjadroval stručnými rečami, ako to vidieť aj z jeho 20 krátkych Slov, ale najviac sa obmedzoval na krátke výroky naplnené skrytým významom a silou.

Tieto krátke výroky sa potom v nespočetnom množstve ústne tradovali, čím vytvárali akýsi pre askézu prijateľný poriadok, až sa napokon stali súčasťou zborníkov pamätihodných výrokov otcov púšte. Niekedy sv. Anton aj písal posolstvá svojim duchovným deťom, inokedy rôznym monastierom, v ktorých zobrazoval raz spoločné črty života v Ježišovi Kristovi, inokedy zasa liečil osobné neduhy bratov.

Všetko, čo vyšlo z úst sv. Antona a bolo zaznamenané aj písomne, alebo všetko, čo sám napísal, poskytuje bohatú duchovnú potravu pre dušu, ktorá hľadá poučenia.

Amen…