Prečo počúvať cirkevných otcov? Alebo – prečo je dnes kresťanstvo jalové…

Čím hlbšie sa ponárame do učenie cirkevných otcov, tým viac sa nám evanjelium odhaľuje. Otcovia vykladajú v plnosti evanjelium a evanjelium sa hlbšie spodobuje v cirkevných otcoch. No nie iba v akejsi teoretickej rovine, ale v ceste viery a nasledovaní Krista.

Jeden smer tvrdí – uver a budeš spasený. Je to pravda, ale polovičná. Druhý smer tvrdí – konaj mnohé skutky a budeš spasený. Aj to je pravda, ale rovnako polovičatá. Cirkevní otcovia idú stredom – viera na počiatku a skutky z viery. Ale aký je hlavný skutok viery? Pán Ježiš nám to odhaľuje:

J 6:29: “Ježiš im odpovedal: Skutkom Božím je veriť v Toho (Božieho Syna), ktorého On poslal.”

Viera v Krista je teda na prvom mieste. Bez viery sa človek nedokáže ani len modliť, vzývať Boha, kľaknúť si v pokore pred Pánom. Bez viery je človek plný pýchy a sebectva, Bohom vo svojom srdci opovrhuje. Teda viera je počiatkom ľudskej spásy. Ale tu nekončí evanjelium, aj keď mnohí učili a učia, že stačí veriť a bodka. Veď ostatné už nejako samo od seba príde.

A tu nastupujú cirkevní otcovia, ktorí sa príliš nezamerali na vieru a jej rozbor, pretože ju považovali za samozrejmosť. Každý kto uveril v Krista, dal sa pokrstiť, bol kresťanom a mal vieru. Ale Pavol učí väčšinu svojich listov o kráčaní za Kristom, o boji Ducha proti telu, o ťažkom nosení kríža, o odpútaní sa od sveta, o živote s Kristom až na smrť. A toto tí, ktorí hlásajú prevažne vieru, nikde neučia.

Cirkevní otcovia nás učia o boji Ducha proti telu. Nenájdeme to vari v písmach?

Ga 5:17-18: “Lebo telo žiada proti duchu a duch proti telu; navzájom si odporujú, aby ste nerobili, čo by ste chceli. Ale keď vás Duch vedie, nie ste pod zákonom.”

Pavol píše – ale ak vás vedie Duch – až vtedy nie ste pod zákonom. Ako nás vedie Duch? Pavol dáva na to jasnú odpoveď:

R 8:12-13: “A tak teda, bratia, povinní sme nežiť telu podľa tela, lebo keď podľa tela žijete, iste umriete, ale ak skutky tela duchom umŕtvujete, budete živí.”

Povinnosť – nežiť podľa tela. Opustiť svet a žiť podľa ducha Kristovho, v radosti, proti prúdu tohto sveta, nestarajúc sa o svet, hľadiac na Krista, bez strachu vyznávať vieru a nebáť sa potupy, prenasledovania a smrti. Veď máme pripravené nebeské kráľovstvo večné. Všimnime si čo Pavol napísal – keď skutky tela umŕtvujete duchom – budete živí (večne živí).

Akokoľvek budeme hľadať v dnešnom svete odozvu na Pavlove verše, nájdeme iba samé povrchnosti. Dnešné kresťanstvo nechce počuť hlas cirkevných otcov, kresťania si vymysleli novodobé teológie, aby sa šikovne týmto veršom vyhli a vyložili ich vo veľmi umiernenom kabáte.

Až tu sa nám začína rozjasňovať, že prečo na konci časov nebude už evanjelium pravé. Pretože kresťania odmietli nastúpiť ťažkú namáhavú úzku cestu, ktorá by ich doviedla k úzkej bráne. Kresťanstvo áno – ale iba zo svetom a v pôžitkoch. Zdá sa im úzka cesta ťažká a neschodná, zastaralá, ktorá nepatrí do moderného sveta.

Povedzme si úprimne, komu sa to páči, tvrdo bojovať proti telu a pokorovať sa pred svetom?! Je to proti naše pyšnej prirodzenosti. Ale o tom kresťanstvo je – o konaní vecí, ktoré idú proti prúdu, proti svetu, proti sebe samému.

Náš Pán nám ukázal najťažšiu možnú cestu. Počnúc od pokory, cez ponižovanie, večné osočovanie, skúšky od diabla a ľudí, až po bitie, bičovanie, pľuvanie, posmeškovanie, nesenie kríža, potupnú smrť v ťažkej agónii. A či učeníci neskončili podobne ako Pán?

Či Pavol hovorí – ste spasení z viery – robte to čo robí svet, len neobetujte modlám? Alebo hovorí, že máme byť rovnakí ako športovci, ktorí trénujú, cvičia, namáhajú sa, pokorujú telo – ale prečo? Iba pre márnu slávu, pre pominuteľný veniec. Ale kresťan má rovnako ako závodník bežať, má sa namáhať, potlačovať telesné pudy, aby obdržal nie pominuteľný veniec, lež veniec večnej slávy.

1Kor 9:24: “Či neviete, že tí, čo bežia na závodisku, bežia síce všetci, ale iba jeden cenu dostáva? Tak bežte, aby ste ju dosiahli!”

Kam sa toto podelo v dnešnom kresťanstve? Veď kresťania nebežia závod viery, nenamáhajú sa, nepodmaňujú si telo, ale žijú ako svet a milujú svet. Pavol nás učí lekcie, ktoré dnes sotva kto spomenie:

1Kor 9:26-27: “Preto ja tak bežím, nie ako na neisto; tak zápasím, nie akoby som vzduch rozrážal, ale ukázňujem si telo a službe ho podrobujem, aby som sám nebol nehodný, keď iným kážem.”

Viera nekončí vyznaním – ale ťažkým zápasom kresťana, ktorý sa stáva vojakom Krista. No nebojuje proti svetu viditeľnými zbraňami, ale duchovnými a zvlášť sám proti sebe. Svojej lenivej prirodzenosti, má kresťan vyhlásiť krutý boj s Božou pomocou a milosťou, ktorú obdrží.

A toto všetko nachádzame u cirkevných otcov a ich učení. Ak pozorne čítame ich výklady, je to podobné, ako keby sme čítali hlbší výklad evanjelia. No ich zameranie nie je teoretické – posilňovanie ega a pýchy, ale praktické – čo robiť a ako bojovať.

Ich výklad viery nie je v správnom vyznaní, alebo v správnej viere doktrín, ale v oddelení sa od sveta, kde sa spojíme s Bohom a chodíme s Ním, ako Adam a Eva pred pádom. Preto ten dôraz na odpútanie sa od sveta, zanechanie zbytočností, ktoré nemajú nič spoločné s Bohom, na neustály kontakt s Bohom skrze modlitbu, rozjímanie, čítanie písiem a skutkov v reálnom živote. Je to boj proti telesnosti a démonom, ktorý chcú, aby sme žili vo svete.

Ale ako to máme dnes konať? Nikde sa to nedočítame. Ranná cirkev sa povzbudzovala, žila ako komunita v spoločných priestoroch. Neskôr, keď sa cirkev rozšírila, keď prestala žiť jednotným životom, prichádza odpad od viery do sveta. A tu nastupujú takí kresťania, ktorí neustále učia to komunitné evanjelium, kde si kresťania boli blízki a kde pod dohľadom medzi sebou, spoločne kráčali úzkym chodníkom spásy.

Ale keď už kresťania neboli pod spoločným dohľadom, stratili život viery a prijali mnohé veci zo sveta. Ale cirkevní otcovia sú majákom nielen vtedajšej populácie, ale aj dnešnej, ba dnešnej ešte viac. Dnes kresťanstvo blúdi viac, ako kedykoľvek predtým.

Preto počúvajme týchto múdrych radcov a spoznáme hlbší význam evanjelia. Konečne uzrieme úzku cestu a budeme stáť pred rozhodnutím – vykročiť, alebo žiť polovičatý život kresťana, ktorý sa Ježišovi nepáči, keď v zjavení Jána hovorí, že vlažných vypľuje z úst.

Cirkevní otcovia nám nielen ukazujú cestu, ale nás aj po nej vedú svojimi vlastnými príkladmi a radami.

Nebuďme ako Jehovisti, ktorých posadol diabol a hovoria – všetko bolo inak, cirkevní otcovia sa mýlili, už vtedy bolo v cirkvi veľa heréz. Poznáte ich po ovocí pokory, tichosti, nežnosti a lásky. Ak nemajú tieto dary, nepočúvajte ich. Cirkevní otcovia mali nielen tieto dary, ale aj veľa milostí z neba, kedy robili divy pred očami pohanov, ako samotní apoštoli.

Ak budeme prechádzať svätcov a je jedno či zo západu alebo východu – všetci do jedného v sebe pestovali hlbokú pokoru. Pokorným sa dáva Boh poznať.

Dnes sa mnohí ľudia hlásia ku kresťanstvu, hlásia sa k cirkvi, ale odmietajú učenie cirkevných otcov, čím odmietajú Nicejské vyznanie viery a tak ani sami nevedia, že žijú v heréze. Heretikov bolo v celých dejinách cirkvi veľmi veľa. Ich hlavným znamením bola pýcha, osočovanie, opovrhovanie, vymyslené teológie, ktoré nemali oporu v cirkevných otcoch. Nikdy ani len neuzreli úzku cestu, ktorú líči biblia. Táto cesta je pritom veľmi ťažká na začiatku, ale sladká na konci. Široká cesta je naopak sladká na začiatku, ale horká na konci.

Izák Sýrsky, jeden z východných cirkevných otcov napísal, že nebeské kráľovstvo je ako perla. Aby človek mohol túto perlu uloviť, musí sa naučiť na dlhý čas zadržiavať dych, musí si vedieť rozpočítať čas, aby sa vedel včas vyplaviť a neutopil sa. Musí si dávať pozor na dravé ryby a poznať tak miesta, kde sa radi zdržujú. Napokon – keby perla bola v každej lastúre, našiel by ju hocikto aj náhodou, keby ju more vyplavilo. Ale perlu je potrebné hľadať, ponárať sa a ponárať, namáhať sa, až príde deň, kedy nám bude zjavená.

Toto rovnako objasňuje evanjelium, ktoré hovorí:

Mt 6:33: “Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.”

Hľadať kráľovstvo nebeské sa nedá bez námahy a snaženia, ako by povedala jedna skupina – bez skutkov. Počúvajme týchto ľudí, ktorí prešli úzkou cestou spásy a zanechali nám mnohé poučené rady. Ak nastúpime na rovnakú cestu ako oni, pocítime Božiu milosť viac, ako kedykoľvek predtým.

Amen…