Krása evanjelia je v jeho protichodnosti k svetu – Kresťanské príbehy I.

Pán Ježiš priniesol do sveta niečo výnimočné. Priniesol lásku, obetavosť pre iných, obetu, odovzdanie svojho života pre potreby núdznych a v poslednom rade odovzdanie sa Bohu. Príprava ľudstva na príchod Pána prebehla v postupných krokoch. Pokiaľ stará zmluva učí, nám prirodzené učenie – oko za oko, zub za zub, Pán Ježiš šokuje svet keď hovorí:

Mt 5:39-41: “Ale ja vám hovorím: Neprotivte sa zlému! Naopak: Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé, a kto sa chce súdiť s tebou a vziať ti spodné rúcho, daj mu aj plášť; a ak ťa niekto núti na míľu, choď s ním dve.”

V tomto Ježišovom slove by sme mohli pokračovať podľa všímania si svätcov, ako oni prežívali v tomto istom duchu svoje životy. Ak ťa niekto osočí, nebráň sa, ale daj to do rúk Boha. Ak niekto o tebe klame, v pokore to prijmi a odovzdaj Bohu. Znášajme proti sebe neprávosti, trpezlivo ich prijímajme, znášajme pohanenia, preklínania, nadávky. Všetky tieto veci sú proti našej padlej Adamovskej prirodzenosti, ale ak už s touto prirodzenosťou bojujeme, v tichosti a pokore všetko prijímame, ako z Božej ruky. Spolu s Jóbom môžeme vyznať:

Jb 2:10: “Dobré prijímame od Boha, a zlé by sme nemali prijímať?”

Veď Boh má nad všetkým svoju zvrchovanú moc a dopúšťa na nás mnohé ťažkosti a dopustenia, aby nás zocelil vo viere a láske. Nedá nám ale skúšky, ktoré by sme nedokázali zvládnuť. Boh všetko koná z lásky, lebo Boh je láska.

Pripomeňme si farára Vianeyho, ktorý mal veľmi pyšného kaplána, ktorý robil tomuto farárovi prieky, nevážil si ho, opovrhoval ním, že samotní ľudia išli na biskupský úrad a dokazovali biskupovi, čo všetko kaplán starému farárovi robí, že biskup okamžite nariadil, aby bol kaplán preložený. Ale Vianey bol človek naplnený Duchom a preto hneď ako sa dozvedel, že mu preložili kaplána, išiel pešo niekoľko kilometrov do mesta na biskupský úrad a žiadal si kaplána späť. Biskupovi povedal:

– Keď nebudem mať svojho kaplána, kto ma bude učiť pokore a znášať ponižovanie? Veď Boh mi ho dal, aby ma skúšal!

Kaplán keď sa dozvedel, čo na jeho preradenie Vianey povedal biskupovi, zmenil svoj život, v slzách sa farárovi ospravedlňoval a stal sa vzácnym Božím nástrojom. Prečo tento kaplán bol taký pyšní? Pretože mal dobrú hlavu, poznal dobre učenie, teológiu, pálilo mu to, pokiaľ farár Vianey bol iba obyčajným človekom hlbokej viery. Viera ale prevalcovala pýchu.

Toto je kresťanstvo, ktoré myslí a koná presne opačne ako okolitý svet. Toto je zmýšľanie Ježiša Krista, Boha v ľudskom tele.

Podobne Pán reaguje na zákony, pretože nad zákonom a predpismi stojí láska. Keď učeníci jedia v sobotu klasy, čo je zákonom zakázané, Pán ich obraňuje a ukazuje na Dávida, ako jedol z chlebov, ktoré boli pripravené na obetu. Pán v sobotu vyliečil chorú ženu a keby prišlo nato, prešiel by oveľa väčšiu vzdialenosť, aká bola v sobotu predpísaná len preto, aby pomohol človeku.

Naša prirodzenosť taktiež túži po pomste, po napravení krivdy, po spravodlivosti. No Pán sa modlí za tých, ktorí ho pribíjajú na kríž, nech im nie je započítaný ich hriech. Tento hriech je najväčším hriechom, najväčšou nespravodlivosťou, aká sa kedy komu mohla stať. Ale Pán sa modlí, aby im tento hriech bol prepáčený.

My chceme spravodlivosť, chceme okamžitú odplatu. Dnes v tomto pohanskom svete sa prebralo z východnej kultúry slovo – karma. Karma je podľa učenia buddhizmu sila alebo energia, ktorá sa človeku vráti. Keď niekto vyšle dobrú energiu, získa dobrú karmu, keď vyšle zlú energiu, získa zlú karmu. Aj keď je to učenie falošné, predsa si ho Boh použil nato, aby sa výbojné východné krajiny nešírili na západ, pretože sa báli učenia o karme.

Mnohí ľudia podľa tohto falošného učenia veria, že keď sa dejú ľuďom zlé veci je to preto, lebo ich zastihla ich zlá karma.

Ale Pán učí niečo protichodného aj k tejto vymyslenej spravodlivosti. Všetko máme dať do rúk Boha a znášať neprávosti a zlé veci, ktoré sa na nás sypú, pretože všetko je dopustením Boha.

Keď čítame svätcov, nachádzame Ježišovu pravdu v ich životoch. Oni hovoria, aby sme sa nebránili zlu, ktoré sa nám v živote deje, pretože sa deje na Božie dopustenie. Máme naopak Bohu ďakovať, pretože nás cez tieto veci učí pokore, tichosti, znášaniu protivenstiev. Je to pre prirodzeného človeka nepochopiteľné, je to celé proti prúdu, hladkanie proti srsti. Ale o tom je kresťanstvo.

Nie o teológii, o dokazovaní viery skrze správne formulované doktríny. Kresťanstvo je o chodení s Bohom a o konaní skutkov, ktoré sú proti prirodzenému behu sveta.

Keď otca Serafína prepadli lupiči, zbili ho tak, že takmer zomrel. Pritom to bol silný chlap a bol by sa ubránil ich útoku, čo je z nášho pohľadu prirodzené a my si povieme – mal to urobiť. Ale otec Serafín v zmysle evanjelia, dal to do rúk Boha, skrčil sa do klbka a nechal sa tĺcť silnými palicami. Lupiči ho zbili lebo sa nazdávali, že má v dome majetok, pretože bol známy v kresťanskom svete a tak sa domnievali, že mu ľudia nosia peniaze. Keď ale vošli do jeho domu, nič tam nenašli a ich srdcia pocítili žiaľ nad tým, že zbili úplne chudobného človeka.

Otec Serafín bol po mnohých mesiacoch vyliečený nebeským zásahom. Lupičov medzitým chytili, ale otec Serafín žiadal ich prepustenie a stali sa na jeho slovo naozaj slobodnými. Tak silne ich obviňovalo svedomie, že sa obrátili a plne sa oddali Bohu. Keby sa otec Serafín bol bránil, nič by nezískal, akurát veľa stratil. Ale tým, že všetko vložil do rúk Boha, zachránil nielen svoje milosti a cnosti z neba, ale aj dve hriešne duše pre nebo, ktoré do konca života Bohu plne slúžili.

Kresťanstvo je v tomto nepochopiteľné, zároveň krásne. Dajme si ešte jeden príbeh, ktorý by nikto okrem kresťana nedokázal vykonať.

Jeden veliteľ počas vojny dostal guľku a cítil, že sa blíži jeho koniec. Pýtal si kňaza, ktorý by ho vyspovedal. Vojaci sa smiali z tejto požiadavky, no jeden z nich, narýchlo z dediny priviedol kňaza. Veľmi dlho sa spolu zhovárali a obaja plakali. Vojaci to zdiaľky pozorovali, tak si z toho uťahovali a posmeškovali. Napokon dal kňaz rozhrešenie tomuto veliteľovi so slzami ako hrach a veliteľ v slzách kričal – on mi odpustil!

Vojaci keď to počuli, tak sa ešte viac posmeškovali a hovorili, že je to povinnosť kňaza, že je za to platený a podobné reči. Veliteľ im povedal niečo, z čoho zostali ako nemí. Hovoril:

– Pýtal som sa tohto kňaza, či je z tejto najbližšej dediny. On povedal že áno. Ja som v tej dedine zabil predvčerom rodičov tohto kňaza – tohto plačúceho kňaza, ktorý mi odpustil a dal mi rozhrešenie!

O tom boli tie slzy miestneho farára, pretože spovedal vraha svojich najdrahších – tých, ktorí ho vychovali, uskromnili sa, aby mohol študovať v seminári – svojich rodičov. A vrah videl silu kresťanstva a túto silu videli aj posmeškujúci vojaci.

Prečo dnes nie je vidieť silu kresťanskej viery? Pretože sa obrátila k teológii plnej doktrín a takzvanej správnej viere v tieto doktríny. Ale život kresťana – ktorý kráča proti prúdu, cvičí sa v cnostiach, odvrhuje svet – sa dnes sotva dá nájsť.

Jeden známy príbeh hovorí o tom, že vo väzení bola odsúdená žena na trest smrti. Veľmi žialila, pretože mala doma mnoho detí. Na druhý deň mala byť poprava. Pred popravou za ňou zašla mníška, ktorá si vypočula príbeh tejto odsúdenej a napadla ju zaujímavá vec, ako ju zachrániť. Dala jej svoje mníšske šaty a ona sa prezliekla do jej šiat, rozstrapatila si vlasy, pošpinila tvár a ani nebolo vidieť, že ide o inú ženu. Tá mníška zomrela na druhý deň miesto odsúdenej, ktorá v mníšskom habite ušla. Čo myslíte – čo tá odsúdená žena, ktorá bola predtým ťažkým nevercom urobila? Celý svoj život oddala Bohu a ďakovala za túto mníšku, ktorá vykonala takú vzácnu obetu.

Príbehov o kresťanskom živote by sme našli neúrekom. Sú to príbehy hrdinstva, kedy slabosť víťazí nad silou. Po ovocí poznáme kresťana, nie po vyznaní doktrín.

Vo všetko ďakujme nášmu Spasiteľovi, lebo On je tým hnacím motorom našej viery, On je tým dôvodom a silou, keď sme zranený Jeho svätou láskou, že vykonáme niečo, čo je proti svetu a našej padlej Adamovskej prirodzenosti.

Pokračovanie ďalších príbehov…