O modlitbe – Modlitba pri kráčaní s Bohom (Siluán z Athosu)

Otec Siluán začína o modlitbe svoju lekciu takto:

Ten kto ľúbi Pána, stále na Neho myslí a toto pamätanie na Boha rodí modlitbu.

Tu ide o skutočnú modlitbu, o modlitbu prirodzenú. Nie je to nejaká silená modlitba, povinná modlitba, ale modlitba z lásky k Bohu. Siluán pokračuje:

Ak ale nebudeš myslieť na Pána, prestaneš sa modliť, bez modlitby nebudeš v Božej láske, pretože milosť od Boha prichádza skrze modlitbu.

Tu narazíme na dva typy ľudí. Prví ľudia úplne odpadli od Boha a s tým samozrejme skončil ich modlitebný život. Alebo je tu skupina ľudí, ktorá sa k Bohu nikdy nemala a celý život ho odmietala.

Druhou skupinou ľudí sú kresťania, ktorí sa síce modlia, ale nemajú žiadne milosti z neba. Prečo? Ako píše otec Siluán – je to preto, lebo nemyslia na Pána čo nie je nič iného, že Boha vo svojej podstate nemilujú.

Raz jeden pastor vydával svedectvo, že keď bol na dovolenke, nie veľmi sa modlil, že nemal čas a vždy mu do toho niečo prišlo. Až dnes si uvedomujeme skrze otca Siluána, ako tento pastor nemiloval Boha. Nie je totiž možné, aby človek neprichádzal k modlitbe, keď miluje Pána.

My sami máme také dni, keď sa nám ťažko ide k modlitbe. Je to preto, lebo sme ďaleko od Pána a nemilujeme Ho. Určite máme v živote veľa starostí o svet, o svoj život, alebo sa zaujímame o mnohé svetské nepotrebné veci, nadchne nás a vzruší niečo zo sveta, čím nás daná vec zamestnáva v mysli, tým však vytláča naše srdce Boha a On v pokore od nás odchádza. Môže sa potom taká duša modliť, prichádzať v radosti k modlitbe?

Ale rozjímaním o Pánovi – počas práce, šoférovania, spievanie žalmov, duchovných piesní a ďakovaní Bohu – človek potom miluje tie chvíle, kedy si v pokore kľakne pred Bohom a vyleje si srdce, alebo sa pomodlí hoc aj modlitby cirkevné, hodinky, časoslov, žaltár. Pavol nás povzbudzuje k takému životu keď píše:

Ko 3:16: “Napomínajte sa žalmami, hymnami, duchovnými piesňami a vďačne spievajte v srdciach Bohu!”

Mnohí ľudia dávajú váhu na spôsob modlitby. Niektorí hovoria, že napísané modlitby nie sú správne, lebo sa iba rapocú, treba sa modliť svojimi slovami. Iní hovoria presne opačne. Otec Siluán nám tu nehovorí o vonkajšom spôsobe modlitby, kde ide o povrchnosť, on nám ukazuje postoj nášho srdca k Bohu, ktorý je dôležitý pri modlení. Ak neustále človek na Boha myslí, je jedno ako príde k modlitbe – či napísanej, alebo vlastnými slovami – on je so svojim Pánom v rozhovore. To hrá hlavnú rolu.

Na druhej strane človek, ktorý na Boha nemyslel celý deň a potom príde k modlitbe, je jedno akou formou sa bude modliť, jeho modlitba nebude plná radosti a nadšenia. Aj keď skombinuje napísanú a vlastnú modlitbu, nič mu to nebude platné, keď jeho srdce nie je pri Bohu.

Otec Siluán preto učí:

Modlitba sa dáva tomu, kto sa modlí, ale Pán si neželá modlitbu zo zvyku, keď sa srdce netrápi kvôli Bohu a svojim hriechom.

Otec Siluán tu naráža na modlitbu skrúšenosti nad svojimi hriechmi, ktorá by mala byť ako prvá. Ranná modlitba východu, začína žalmom 50, čo je kajúci žalm, ktorý otvára deň. Predstúpiť pred Boha ako farizej, ktorý sa bil v prsia, že je zbožným židom, koľko toho pre Pána koná, je modlitba Bohu odporná. Preto bola lepšia modlitba colníka, ktorý sa kajal zo svojich hriechov a iba volal – Bože, odpusť mne hriešnemu!

Otec Siluán nám tu dáva do úvodu túto lekciu. Myslime na Boha, rozjímajme o Ňom, o Jeho diele stvorenia, o evanjeliu, o Bohu ktorý sa vtelil, chodil po tejto zemi a konal zázračné divy. Učme sa od tých, ktorí prešli cestou spásy, cestou úzkeho chodníka a zanechali nám tieto krásne rady. Učme sa z ich životov, lebo ich životy oslavovali Boha. Všetko toto nosme po celý deň v srdci a naša modlitba bude plná radosti a vďaky.

Modlitba v sebe nesie pokoru pred Pánom i ľuďmi, pretože pýcha ničí všetko, celý duchovný život. Akákoľvek pýcha v našom konaní, v našej zbožnosti, v našej modlitbe, odháňa Boha ďaleko od nás. Celé roky môžeme chodiť do cirkvi, ale pýcha nám bude brániť, aby sme pokročili v načom duchovnom živote ďalej. O modlitbe to platí rovnako. Preto otec Siluán nás napomína:

Ó človeče, uč sa z Kristovej pokory a Boh ti dá okúsiť sladkosť modlitby.

Každý kto žil v komunite, kde boli ľudia veľmi pyšní na vieru, na dogmy, doktríny, učenie, pritom opovrhovali inými ľuďmi, či kresťanmi, nemali vo svojom živote prítomnosť svätého Ducha. Boli plní pýchy a nadutosti a ich život postrádal pravú zbožnosť. Pravá zbožnosť totiž prichádza spolu s pokorou. Veď my nemôžeme súdiť nikoho, ale Boh je Sudca. Nemôžeme si s Bohom zamieňať pozície, kde sa my sami postavíme do role Toho, kto bude súdiť národy podľa práva.

Ale pokoru, tú pestovať nielenže môžeme, ale aj musíme. Na tú máme právny nárok, tá má byť našou životnou miazgou. Preto si otec Siluán neodpustil to, že aj modlitba má čo do činenia s pokorou.

Kde by sme našli lepšieho učiteľa, ako nášho Pána, pokorného baránka, ktorý neotvoril svoje ústa pred strihačmi, ktorí ho dali pribiť na potupný kríž, ale On sa za nich v pokore modlil?!

Buďme preto s Ním, žime s Ním, milujme Ho a naša modlitba dostane pomoc od Boha. Lebo my nevieme za čo sa máme modliť, ale Duch Svätý nás to naučí:

R 8:26: “Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží, ale sám Duch prihovára sa za nás vzdychaním nevysloviteľným.”