Opustenie sveta – ako uniknúť žiaľu

Cirkevní otcovia nám hovoria, že všetok náš žiaľ, ktorý v živote máme, je smútkom nad stratou svetských vecí, alebo ich nedostatkom. Keď sme niečo vlastnili, niečo cenné a stratili sme to, zožiera nás žiaľ.

Preto otcovia učia:

Ten komu sa znepáčil svet, unikol žiaľu.

Otcovia nám dávajú veľkú lekciu – ak sa nám svet znepáči, prestaneme žalostiť. Veci ktoré nás obklopujú, skôr či neskôr podľahnú rozkladu, no predtým sa pokazia, rozpadnú, stratia, alebo zhrdzavejú. My k týmto veciam máme vzťah a to je hlavnou príčinou nášho žiaľu. Máme strach o veci, máme strach že ich stratíme, že nám ich niekto ukradne. Bojíme sa o svoje domy, autá, veci ktoré milujeme, maličkosti.

Je to strach prirodzený, ktorý pramení z nášho sebectva. Prirodzený človek je padlý človek, ktorý má samého seba v strede vesmíru.

Kresťanstvo naopak ide proti prúdu, kde sa má človek zamerať na Boha a blížneho. Pán Ježiš je nám ako vždy vzorom. Nikdy nič nezhromažďoval, nič nemal, nemal kde bývať, ale všetko konal pre druhých a pre Boha Otca.

Náš strach je zameraný rovnako aj na blízkeho človeka – máme strach, že sa mu niečo stane. Pokiaľ my berieme človeka ako hmotu, otcovia ho berú ako dušu, ktorá aj keď opustí svet, pretrváva ďalej. Hlboko veriaci ľudia si poplakali nad stratou hroznou – akou je povedzme strata dieťaťa – na druhej strane sa radovali, pretože mali nádej blízkeho stretnutia, keď sami zložia svoj telesný stánok a stretnú sa spolu v nebeskom kráľovstve.

Radi tiež v srdci žalostíme nad vecami, ktoré nemáme, po ktorých túžime, namáhame sa, aby sme ich získali. Ak tieto veci má niekto iný, pociťujeme závisť. Ale ak človek neskladá v nič dôveru a vieru, len v Boha, čo ním môže zatriasť?

Pavol nám rovnako odokrýva svoje srdce keď píše, že veci tohto sveta považuje za smeti.

Fp 3:8: “A iste aj pokladám všetko za stratu pre nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána, pre ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal,”

Na človeka sa máme pozerať nie telesne, ale ako na Boží obraz. Strata človeka je len dočasná, nie je to definitívne odlúčenie. No je tu jeden závažný problém – či človek zomrel vo viere v Krista. Tam by k definitívnemu oddeleniu došlo, pretože nie každý bude dedič nebeského kráľovstva. Preto sa máme namáhať a obetovať za našich blízkych, aby sme sa raz zišli opäť v nebeskom kráľovstve.

Otcovia hovoria:

Kto cíti náklonnosť k viditeľným veciam, nikdy sa žiaľu nezbaví. Veď ako by nemal žialiť nad tým, čo má rád?!

Nemusí ísť výhradne len o doslovné viditeľné veci. Naša láska môže byť aj láskou k športu, seriálom, filmom, hrám, k mnohým koníčkom. Ak oslavujeme Boha nejakou vecou, je to správne, no i tak sa nemáme zožierať nad tým, kde by nám bola vzatá aj takáto vec.

Veľkým problémom je návrat k veciam, ktoré sme dávno opustili, ale po čase sme sa znovu ku nim vrátili. Otcovia hovoria:

Vo všetko buďte bdelí. Predovšetkým je treba sa mať na pozore pred tými vecami, ktoré sme už v minulosti raz opustili. Písmo k tomu hovorí:

2Pt 2:22: “Vrátil sa pes ku svojmu vývratku! a: Umyté prasa do blata!”

V poslednom rade si zakladáme na svojom tele a bojíme sa oň. Bojíme sa o zdravie, bojíme sa námahy, prenasledovania, smrti, no ešte viac ponižovania, opovrhovania a ďalších vecí, ktoré narážajú na našu povesť. My vo svojej padlej prirodzenosti pochopiteľne proti týmto veciam bojujeme. Kresťanstvo je však o opačnom prístupe. Otcovia preto učia:

Nedajme sa zlákať na širokú cestu, ktorá miluje svet a jeho veci. Úzka cesta má opačný charakter, ako cesta široká, cesta svetská.

V budúcej kapitole sa zameriame na tie veci, ktoré táto cesta so sebou nutne nesie.

Dnešná lekcia nás mala naučiť, že sa máme odpútať o pozemských dobier. Stratíme tak žiaľ nad vecami tohto sveta. Jedna celá téma je o peniazoch, ktoré sú hlavným hnacím motorom našich svetských túžob a ich milovanie. Aj na túto tému budeme rozjímať v ďalších lekciách…